Za svoj život som zažil krutú mečiarizáciu v 90. rokoch, všetky Dzurindove vlády, Radičovej clivé extempore, aj všetky Ficove vlády. Nikdy to nebolo med lízať a keď hovorím med lízať, myslím tým med vyrobený špeciálnou, rádioaktivite odolnou odrodou včiel poletujúcich po kvetoch spálených čerstvým výbuchom jadrového reaktora a produkujúcich svoje výrobky v úle postavenom z azbestu, psích chlpov a kôpru. Taký med to nebolo lízať. Ale za celých tých takmer 30 rokov som ani raz nedospel k definitívnemu rozhodnutiu, že pre mňa nemá zmysel ostávať na Slovensku. Bolo treba dva roky vlády pod vedením OĽaNO, aby som si začal urovnávať svoje veci, učiť sa po thajsky, portugalsky a španielsky, vyhliadol si inú krajinu, obehal si v nej minimálnu potrebnú administatívu (a kto ma pozná vie ako veľmi nenávidím postávanie na úradoch), našiel si nie len také dovolenkové, ale oveľa permanentnejšie bývanie a mentálne nastavil seba aj bezprostredné okolie na emigráciu. Odchádzam presne o týždeň. 

Smer s jednoliatou väčšinou, ani Fico kombinovaný s Mečiarom a Slotom ma k tomu nedokopali, tak sa možno pýtate, že prečo práve teraz. Čo je ten zásadný rozdiel?

Nádej. Respektíve jej úplná absencia. 

Čo mi pamäť siaha, pri každej z hrozných vlád a zo spôsobov akým bol spravovaný tento štát tu bola nádej, že príde zmena a tá zmena bude k lepšiemu. Väčšinou to bolo spájané s očakávaním najbližších volieb, ale boli to aj veci ako vstup do EÚ, alebo integrácia do Schengenského priestoru, ku ktorým sa dalo upierať. Občas sa tá nádej naplnila, občas nie, ale aj keď sa nenaplnila, čoskoro svitla nejaká ďalšia. Nikdy nebolo také temno, spoza ktorého by nepresvitala uveriteľná možnosť, že sa to môže aspoň na čas zvrtnúť k lepšiemu. Pred každými voľbami existovala vízia, že ak tie voľby dopadnú takto a takto, je slušná šanca, že sa zasa pohneme kúštik dopredu, minimálne že prestaneme cúvať. 

Dnes tá nádej nie je a paradoxne do tohto stavu nás dostali voľby, ktoré v sebe naakumulovali najviac nádeje za veľmi dlhú dobu. To teraz nehovorím o sebe, pretože ja som v Matovičovi nikdy nádej nevidel, ale o tých 25 percentách voličov, ktorí mu pred dvoma rokmi dali hlasy a ktorým to budem mať do smrti za zlé, pretože podstatná vina za tento celý marazmus padá práve na ich naivné, priam až hlúpe, zmanipulované, nepredvídavé, sebadeštrukčné, nezodpovedné a príšerným odhadom na ľudí disponujúce plecia. Matovič nebol žiadna neznáma, do nohy ste sebe aj ostatným strelili úplne vedome.

Dnes môžeme preferencie obracať z hocijakej strany, pokojne ich aj lámať na kolese, nič z toho nevyjde. Či už budú predčasné alebo až riadne voľby, neexistuje čo i len trochu reálna možnosť, aby dopadli dobre. Po dvoch rokoch Matoviča je absolútne zrejmé, že vydoloval zo Slovenska kompletne všetku nádej, všetky očakávania, že túto krajinu je možné viesť nejako lepšie. Všetko to najspektakulárnejším možným spôsobom hodil do kanála, kompletka aj so špeciálnymi efektami. Vysal z ľudí vieru a každým krokom, za výdatnej podpory koaličných partnerov akoby sa snažil im vtĺcť do hlavy životné ponaučenie, že všetko je zbytočné, nič sa nedá, alternatíva neexistuje, zabudnite, nemá zmysel sa snažiť. Matovič je armáda dementorov a presne taký efekt zanechal na celej spoločnosti. Jedna vec je zničiť ľuďom životy, ale ak im dáte pred tým ochutnať kúsok nádeje, tak to si potom ešte len užijete sadistické orgie. Igor s ostatnými si ich rozhodne užívajú. Vo výsledku vytvorili krajinu, v ktorej nevidím ani zmysel, ani budúcnosť. 

Z môjho subjektívneho pohľadu sú politické preferencie len taký drobný symptóm. Hlavný problém sú ľudia, všetci tí obyčajní občania, ktorí tu žijú a ktorí, najmä teraz ako prešli matovičovskou dvojročnou terapiou, očividne chcú od života úplne iné veci, než chcem ja. 

Preto nejdem tvrdiť, že neexistuje nádej pre Slovensko. Všeobecný názor pokojne môže byť, že z nejakej kombinácie mafiánov, diletantov, katolibancov, populistických autoritárov a fašistov, čo sú sily aktuálne ovládajúce drvivú väčšinu tunajšieho politického spektra, tu môže vzniknúť systém, v ktorom sa podstatná časť populácie bude mať skvele. Niečo orbánovsko-putinovsko-kaczynské, niečo čo bude upevňovať rovnováhu medzi montážnou dieľňou, krčmou, kostolom a úradom práce, niečo čo vyzametá so zhubným liberalizmom a utuží v ľuďoch pocit súnaležitosti s ich čoraz hlbšou civilizačnou prepadlinou, a tí budú šťastní, zasypávaní protiinflačnými balíčkami, drístami o tradíciách a rodine, pretože to sú limity ich životných ambícií, sú s nimi zmierení a čo tam po nejakých korupciách alebo amatéroch v exekutíve, veď tak to predsa fungovalo odjakživa, privykli sme si, však predsa vidíte, že ani Matovič to nedokázal zmeniť, tak sa to asi nedá. Ja hovorím len a len za seba a možno ešte za ľudí, ako ja, ak takí vôbec nejakí sú. Pre mňa nádej na Slovensku neexistuje. Našťastie to nie je tak, že by k Slovensku neexistovali oveľa lepšie alternatívy. Existujú, je ich veľa, ako občania EÚ patríme k tým vyvoleným na zemeguli, ktorí majú k nim ľahký prístup a tak nie je dôvod sa trápiť práve tu pod Tatrami. 

Z môjho pohľadu je úplne šumafuk, či v budúcich voľbách vyhrá Smer, Hlas, OĽaNO, Sme rodina alebo Republika, poprípade ako to po voľbách podelia a či sa k niekomu prikmotrí SaS nesúce so sebou troška odlišnú, ale nemenej páchnucu kôpku idiosynkrázií. Sú to zameniteľné subjekty, pretože ich voliči sú zameniteľní a ich voliči sú zameniteľní, pretože sú zmietaní rovnakými nízkymi pudmi a rozhodujú sa na základe porovnateľne iracionálnych impulzov. Ak je niekto v roku 2022, po tom všetkom odžitom, neschopný pochopiť, že Matovič a celý jeho cirkus pozliepaný z diletantov, katolibancov a lacných celebrít, je čisté a nebezpečné zlo, tak je to z pohľadu fungovania budúceho štátu úplne rovnaký volič ako ten, čo ešte aj dnes volí Fica, alebo neprekukol Pellegriniho. Z môjho pohľadu sú takí ľudia tak mizerne vybavení na navigáciu problémami moderného sveta, že by nemali mať ani len právo disponovať vlastnými peniazmi, nieže rozhodovať o budúcnosti celých spoločenstiev. A títo ľudia určia ďalšiu vládu a pravdepodobne aj nejaké po nej. Všetkým dnes relevantným politikom ide iba o ich hlasy, všetci sa bijú o ten jediný druh voličskej koristi (pretože je najbezbrannejšia), ako keby tú iné kategórie občanov, napríklad občania aspoň trocha príčetní, ani neexistovali. Bez obáv, nechcem nikomu odopierať volebné právo ani nič podobné. Ja sa nechcem s nimi ani len stretávať a už vôbec sa s nimi hádať, nechcem s nimi bojovať, nechcem im vnucovať svoje predstavy ani stáť v ceste. Ste tu doma, je vás toľko, že Slovensko je vaše, urobte si to tu podľa seba. To ja som mimo a neostáva mi nič iné, len sa nejako zariadiť a zariadiť sa radšej teraz, lebo som si viac menej istý, že po ďalších voľbách by som sa musel zariaďovať v zhone.

Po ďalších voľbách, a to ešte neuvažujem o negatívnych globálnych vplyvoch ako je rozšírená vojna, či nová ekonomická kríza, bude Slovensko krajina ešte viac tápajúca vo svojej celkovej orientácii. Bude ešte populistickejšia, určite viac pod vplyvom ruskej moci a ruského myslenia. Bude menej slobodná, bude nenávistnejšia, jej civilizačný náter bude ešte stierateľnejší. Bude rezignovanejšia, frustrovanejšia, nepochybne chudobnejšia, manipulovateľnejšia a hľadajúca zástupné obete v menšinách všetkého druhu a tam rátam aj ľudí, čo posledné roky nejako verejne vystupujú, či publikujú a budúcu podobu Slovenska zatiaľ vnímame najmä cez odkazy, ktoré nám chodia do správ alebo mailom. Všetky znamenia sú už na oblohe, stačí zbežne čítať noviny. 

Nechcem nikoho nabádať, aby odišiel, to nech sa každý rozhodne sám za seba. Však ani ja sa ešte nezbavujem občianstva ani kompletne nepretŕham väzby a pre úplnosť priznávam, že na odchod mám aj vážne, najmä zdravotné, dôvody. Ale v rámci rozkladania rizika a zvyšovania šancí na dobrý život sa mi zdá bezpečnejšie mať vonkajšiu poistku a nepozerať sa na budúcnosť Slovenska rovno z prvého radu. Lebo aktuálne neexistuje ani len teoretická šanca, že by tá budúcnosť mohla nebyť horšia, než prítomnosť. A už prítomnosť nestojí za veľa.