O čom hovoríme, keď hovoríme o Slovensku


Keď som v roku 2012 u Hríba v relácii Pod lampou povedal, že nejaké jedno Slovensko vlastne ani neexistuje, ľudia sa mi smiali. Ani nie, že by ma hejtili, lebo nesúhlasia, ale smiali sa, tak ako sa smejeme bláznovi, ktorý nesúvisle trepe dáke absurdnosti, v ktorých len on sám dokáže vidieť zmysel. Dnes by sa už nad takým výrokom nikto ani nepozastavil, považujeme za úplne samozrejmé, že Slovensko sa delí na niekoľko nezmieriteľných, úplne opačne zameraných bublín. Dnes ako absurdné tliachanie vyznievajú skôr všetky tie od reality odtrhnuté klišé o spájaní národa, aby všetci ťahali za jeden povraz. Ale v roku 2012 sme slovo "bublina" v tomto význame ešte vôbec nepoužívali a ani mne samému neprišlo na um. Ale mal som už vtedy za sebou nejakých 10 rokov intenzívneho verejného publikovania a najmä odoziev všakovakého publika a to všetko dokopy vo mne vytváralo onen intenzívny pocit, že to ako si predstavujem spoločnosť ja a moji kamaráti je totálne odlišné od toho, ako si ju predstavuje hrozne veľa iných ľudí, ktorých volebné právo je rovnako silné. Tiež som už vtedy tušil, že sa tu nebavíme o detailoch typu progresívneho versus rovného zdaňovania, čo sú všetko v princípe kompromisovateľné veci, ale o zásadných odlišnostiach medzi túžbou po slobode a túžbou po totalite, ktoré nemajú žiadnych spoločných menovateľov, ich zástancovia v princípe nemajú medzi sebou o čom komunikovať a časom jednoducho prevážia tí, ktorých bude viac. Ani spojenie "kultúrna vojna" vtedy ešte nebolo celkom bežné, ale to presne bola podstata mojej vety o neexistujúcom jednom Slovensku. Takmer všetko, čo sa odvtedy za ostatných 10 rokov udialo bolo čoraz zrozumiteľnejším vysvetlením toho, ako som to vtedy myslel. Minuloročné protesty proti covidovým opatreniam vyzerali ako úplný vrchol mohutnej priepasti medzi spoločenskými pólmi, ale tipol by som si, že čerstvo zverejnená anketa o tom, že viac ako polovica Slovákov si želá víťazstvo Ruska nad Ukrajinou to zvýraznila ešte o kúsok viac. 

Je podstatné pripomenúť, že oficiálne žijeme vo svete bez objektívnych kritérií toho, čo je dobré a čo je zlé. Jedna vec je, čo si ja myslím, alebo čo si ktokoľvek myslí, ale úplne iná je, čo z toho vie nejako nevyvrátiteľne podložiť, aby ostatným presvedčil, že pravdu má on a nie oni. Kým nepríde nejaká vyššia moc a definitívne neurčí, že sloboda je dobrá a totalita zlá, že pravda je hodnotnejšia, ako lož, vyjednávanie lepšie, ako násilie, vzdelanie lepšie, ako ignorancia, alebo progres lepší, než regres, tak to všetko budú furt len nejaké názory a ľudia nebudú dobrí a zlí, ale skrátka len odlišní, poprípade my a oni. Dobré a zlé sú fluidné stavy, záleží od toho kto je práve pri moci a vie vtlačiť krajine svoje subjektívne predstavy, alebo ktoré presvedčenie má viac voliacich vyznávačov. Odkedy som sa narodil, zažil som neochvejné spoločenské presvedčenie, že dobrý je socializmus a zlý kapitalizmus a vzápätí presne naopak, Stalin bol milovaný osloboditeľ a potom nenávidený tyran, náboženstvo bolo zatratené aj nedoktnuteľné a tak ďalej... a to všetko sa stihlo pomeniť kým som ešte ani len nebol dospelý a po celý čas som sa ani nepohol z malého mestečka na Považí. Dnes sa za vlastizradu považuje pomáhať Rusom, ale stačí málo, reálne jedny voľby, a bude za vlastizradu považované nepomáhať Rusom. 

Ja osobne si v podstate ani neviem predstaviť človeka, ktorý si praje, aby Rusi prevalcovali Ukrajinu. Čím sa také tvory kŕmia, ako sa rozmnožujú, majú aj nejaké vnútorné prežívanie? Postoj k ruskej agresii voči Ukrajine mi príde ako tá najzákladnejšia čiara. Ľudí, ktorí stoja na jej opačnej strane ako ja považujem za svojich nepriateľov, pohŕdam nimi a neošťal by som ich, keby horeli. Ale, ako som sa snažil vysvetliť v predchádzajúcom odstavci, to všetko je len môj subjektívny postoj, preferencie nejakej mojej bubliny. Reálne musím priznať, že ak sa bavíme v kontexte rovnakej hodnoty každého človeka, oni majú plné právo zachovávať rovnaké pocity voči mne, pretože ani jeden z nás objektívne nemá za sebou nemennú inštanciu, o ktorú sa môže oprieť. Sme rovnocenné bytosti, nemôžeme pozatvárať alebo deportovať všetkých ostatných len preto, že sú hlúpi.

Obvyklým naratívom liberálnych médií je medziriadkové presvedčenie, že my sme tí lepší a jednoducho musíme tým druhým viac a trpezlivejšie vysvetľovať, lebo určite si len neprečítali poriadne návod a keď si ho prečítajú, uznajú že pravda je na našej strane a pridajú sa k nám. Je to veľmi povýšenecké a veľmi naivné presvedčenie samokarikované v dobrodružných reportážach z výprav Andreja Bána pomedzi domorodcov dakam na Horehroní. Oných posledných desať rokov vysvetľovania obsahuje kompletnú množinu dôkazov a tie hovoria vcelku jasne: odkedy v tom roku 2012 Radičová so Sulíkom dobrovoľne odovzdali krajinu tej druhej bubline, ide to s tou našou dole vodou. 

Viac ako polovica ľudí chce, aby vyhralo Rusko. It is what it is. Ak sa dá výsledná podoba nejakého rozmanitého celku určiť spriemerovaním jeho častí, tak Slovensko je krajina fandiaca Rusku. A ideálom, konečným bodom krajiny fandiacej Rusku je, ako vieme, Rusko samotné. Slovensko, ťahané vôľou väčšiny svojho obyvateľstva je Rusko. Môžete si to v rámci mentálneho cvičenia zahrnúť do toho, ako hrdo požadujeme, aby žiadny Rus nedostal víza do EÚ, lebo najskôr si majú odstaviť Putina a potom môžu cestovať. Z môjho pohľadu Slovensko sú teraz oni, tí druhí. Keď mi niekto hovorí, že treba niečo robiť pre Slovensko, predstavím si pod tým, že mám primárne pomáhať ľuďom, ktorí túžia žiť v Rusku. 

Jediné, čo aktuálne drží Slovensko nad vodou (opäť len  z pohľadu mojej bubliny) je členstvo v Európskej únii. Odtiaľ pritekajú peniaze, od ktorých sa ani budúce vlády nebudú chcieť odstrihnúť a tak budú musieť, napriek očividnej vôli svojich voličov predstierať hru na európsku krajinu západného typu, tak ako to dnes útrpne robí Maďarsko. Ale jednak, ako vidíme na Maďarsku, radikálne znížiť kvalitu života ľudí s mojimi hodnotami je skombinovateľné s formálnym členstvom krajiny v EÚ a jednak je viac menej len otázkou času, kým sa po tvrdej ruke túžiaca časť spoločnosti nechá zmagoriť ešte radikálnejším smerom a už ani to členstvo v EÚ nebude neprekonateľná prekážka. Podstatné je, čo bude chcieť väčšina. A väčšina chce víťazstvo Ruska, poprípade, ak to požadujete v iných číslach, väčšina chce volebné víťazstvo niekoho z pätice Smer/Hlas/Republika/Sme rodina/OĽaNO, čo je z môjho pohľadu zasa len túžba po nejakej verzii mafiánsko-klerikálnej neslobodnej totality, v ktorej rozhodne nie je miesto pre ľudí ako ja. Môžeme sa stokrát hodiť o zem, že oni predsa svojim voličom sprosto klamú a manipulujú ich, ale to je v princípe úplne fuk, pretože na to sa nebude pýtať ani história, ani budúci ministri Blaha, Kaliňák, Mazurek, Kollár a Vašečka. Ešte aj to, čo zažívame dnes sú budúce staré dobré časy, anomália držaná práve vďaka členstvu v EÚ.

Dobrou otázkou je, čo v takejto situácii môže moja bublina spraviť. Keď je väčšina krajiny našimi nepriateľmi, tak aj normálne platenie daní je v podstate financovanie vlastnej vraždy. Alebo, keď sa pozriete na mapu toho ukrajinského prieskumu, zistíte že problém je možno len v tom, že sa za Slovensko považuje aj územie mimo Bratislavy. Alebo sa dá utešovať, že najnešťastnejšími v celom Rusku sú práve tí obyčajní Rusi, pretože oni najviac doplácajú na celú ruskovitosť svojej krajiny a je zrejmé, že aj u nás na svoju hlúposť doplatia v prvom rade jej nositelia a až potom my ostatní, čo sa dokážeme v pohode uchytiť aj v cudzine a v prípade potreby vieme hocikedy odísť a nechať si ich to tu vyžrať až do konca. 

Neviem, čo je adekvátna odpoveď. Prestať platiť dane? Urobiť si zo zákonov švédsky stôl, pretože beztak sú čoraz viac určované vôľou ľudí, ktorí nám chcú zle? Spraviť kampaň za pričlenenie Bratislavy k Rakúsku? Alebo len jednoducho prezieravo zo Slovenska odísť, počkať kým sa stane Ruskom, padne na hubu a potom prísť skupovať lacné nehnuteľnosti? Neviem, i keď viacero možností je lákavých. Viem len, že toto nejde dobrou cestou, ale ľudia to skrátka práve takto chcú a vôľa ľudí je posvätná. 

Keď dnes hovoríme o Slovensku, hovoríme o ich krajine. Môžete ma označiť za defetistu alebo pesimistu, ale nebudete mať pravdu. Aby som bol defetista, čo uteká pred bojom za niečo hodným boja, to by som najskôr musel mať ku Slovensku nejaký emočný vzťah. To našťastie nemám a je mi ľúto každého, koho zviera pliaga patriotizmu. Môj vzťah so Slovenskom (alebo ľubovoľným iným štátnoprávnym celkom na Zemeguli) je a vždy bol čisto racionálnej, transakčnej povahy, tak ako vzťah s mojimi mobilným operátorom alebo bankou. Keď je inde natoľko výhodnejšie, že ani bariéra brániaca zmene nie je dostatočnou prekážkou, nie je dôvod nevymeniť. A aby som bol pesimista a nie skrátka len prevídavý realista, musela by existovať reálna možnosť, že keď do kotla dáte viac ako polovicu skazeného mäsa, tak vám po dôkladnom volebnom premiešaní zrazu nejakým zázrakom vyjde požívateľný guláš. Hrozne rád sa budem mýliť, ale myslím, že nevyjde.

Ľudí, ktorí to chcú úplne inak než my je priveľa a situácia je z ich pohľadu čoraz nespravodlivejšia. Jedného dňa si to tu skrátka vezmú a pre nás bude lepšie byť na to pripravení.

P.S. Ako som dopísal tento článok, vyšiel pre istotu ešte aj prieskum, že viac ako polovica Slovákov si praje silného a autoritárskeho vodcu. Nepochybujem, že ho vcelku čoskoro budú mať. 

 

Zverejnenie komentára

18 Komentáre

  1. To je ale brutálne neužitočný výplod toto...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vôbec nie. Mne z duše hovorí. Naša rodina to tu už pomaly balí. Nechcem, aby moja dcéra vyrastala v takejto krajine. Na to ju príliš milujem.

      Odstrániť
    2. raz si na tento výplod spomenieš, žiaľ už bude neskoro

      Odstrániť
  2. Ja si dokonca myslím, že snaha (liberálnych/štandardných) médii, na čele s reportážmi Andreja Bána, má dokonca presne opačný efekt v aký dané média dúfajú. Je to rovnaké ako keď sa Čaputová v ruštine prihovárala ruským vojakom nech už toľko teda na tej Ukrajine neznásilňujú a nevraždia. A just budem ešte viac, keď mi to hovoria tieto Sorosove deti!
    Ako voľakedy vychádzali všetky Večerníky, Slobodné republiky, ktoré aktivizovali moju bublinu proti Mečiarovi, tak teraz aktivizujú denníky n a facebooky druhú bublinu.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Výborné, perfektne zhrnuté. Smola pre mňa, ktorý ešte kúsok patriotizmu alebo nejakého zvyškového vzťahu k mojej domovine prechovávam, aj keď žijem už 10 rokov v zahraničí.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. no neviem, ked si predstavim ze by som prisiel robit prieskum verejnej mienky do roku 1918 medzi slovakov o tom kam chcu ist, pripadne koho vitazstvo si zelaju v roku 1944 alebo ci chcu socializmus v roku 1989 tak by to dopadlo ovela horsie ako 50:50. To ze si polovica slovakov zela aby vyhrali rusi je absolutne v sulade so zmyslanim tohto naroda a absolutne ma to neprekvapuje. Vsetko dobre co sa tu kedy stalo sa stalo NAPRIEK vacsine a len preto lebo niekto mal dost rozumu sa ich nepytat na ich nazor

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Toto bolo strašne z duše 😢😭

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Presne moje myšlienky prepísané do textu.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Základným problémom článku je delenie na my a oni. Nie sú žiadni my a oni. Populácia Slovenska je jedna veľká rôznorodá masa 5 miliónov rôznych názorov a hodnotových systémov, ktoré sú ale podľa vcelku podobné a hodnotovo podobne nastavené. Bolo to vidieť na posledných voľbách, kde väčšina ľudí dala jasne najavo, že nechce to, čo bolo doteraz. Aj človek, ktorý si podľa prieskumu želá víťazstvo Ruska má hodnotový systém na 99% podobný s tým Tvojím a mojím. Keby bola pravda, že väčšina ľudí fandí Rusku tak to tu vyzerá úplne inak. To, že to má veľa ľudí v hlave popletené a hovoria niečo nahlas neznamená, že je to pravda. Žiadny autoritatívny vodca ani vystúpenie z EU nehrozí...netreba robiť paniku ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Neviem kde zijes, ale na Slovensku asi nie. V 2020 tiez volili len populizmus a “rýchle riešenia”, žiadnu skutočnú spoločenskú zmenu. Inak by volili v trochu väčšom počte KDH, PS, Za ludi a nejaké pricetne strany. Nerobím si žiadne ilúzie o budúcnosti krajiny, vidím ju presne tak ako Rado.

      Odstrániť
  8. Ťažko odísť, keď ma človek rodinu. Ja len dúfam, že Ukrajinci v tejto vojne vyhrajú. To sa aspoň budem môcť tým našim prorussáckym pomýlencom smiať.

    A keby som mal vážnejšie, ak Ukrajina vyhrá, je aspoň malá nádej, že skončí ruská propaganda a možno aj rusko ako také a potom by rusofili už museli byť na smiech aj sami sebe.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Víťazstvo Ukrajiny s chorým obyvateľstvom nič neurobí. Tu ide predsa o dlhodobejšie a systematickejšie stav/nastavenie spoločnosti. Ak máš rodinu a deti, tak ich (aj seba) začni aspoň mentálne nastaviť na to, že pôjdu študovať výšku niekam inam (aspoň do Ciech) a už sa nebudú vracať. Ako to robim aj ja s mojimi deťmi na strednej.

      Odstrániť
    2. Víťazstvo Ukrajiny pre nich bude znamenať iba to, že to bolo celé plánované, že to vyhral Západ, a že Rusko je utláčané a hrdinské. Prehra Ukrajiny bude znamenať, že Rusko je skvelé, silné a oplatí sa k nemu primknúť. To je úplne jedno ako to dopadne. Proste ich realita ostane naopak.

      Odstrániť
    3. Tak som to celkom nemyslel. Áno, jasné, že hlupáci ostanú hlupákmi aj po víťazstve Ukrajiny. Ale existujú názory, že víťazstvo Ukrajiny bude znamenať pád a možno rozpad Ruska ako takého. Rusofilom by ostala akurát tak nostalgia a s ňou by boli na smiech tak, ako sú dnes na smiech spomínači na "zlatý socializmus".

      Odstrániť
  9. Ano, je to takové to "konstatování zřejmého". (30 rokov volieb, vsetky tie vitazstva meciara a fica, druha dzurindova vlada a Euro a EU a NATO bola maly zazrak mozny len kvoli sprostosti Malikovej, ktora rozdelila SNS a znizila pocet relevantnych rusofilov v parlamente. Ale chcem len dodať, že ten prieskum má chybu, ta velka skupina co volila cislo 5 ho velmi znepresnuje. To je seda masa, ktora by vlastne akoze chcela "zlatu strednu cestu" a nemusi nevyhnutne znamenat ze prorusov je viac. Skor je to 1:1.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. takze len 1:1. uzasne :D hned mi to zlepsilo naladu.

      Odstrániť
  10. Já si tak dával nedávno věci do kupy. A začaly se mi vytvářet odporné scénáře. Jak jistě dost lidí ví, Rusko v rámci zachování své bezpečnosti žádalo, aby bývalé státy východního bloku (země v rámci RVHP a Varšavské smlouvy - kdo nezná WiKi zná) vystoupily z NATO. Proč vlastně chtělo tak bizarní věc? Kdo poslouchá mezi řádky, možná najde nějakou skulinu. Rusové zaútočili na Ukrajinu s cílem přisvojit si ji. A i pak vyhrožovali ostatním zemím (třeba Polsku). Jistě, nyní by si nedovolili zaútočit na státy NATO. Možná by zkusili štěstí a šli by do toho. Při neúspěchu by se stáhli. Ale pokud by vyhrožovali: " Vystupte z NATO, nebo Vám vypneme plyn?". A co dělat se státem, který se nemůže velikostí rovnat ani té Ukrajině? A je bez kolektivní ochrany? Byli bychom v situaci Ukrajiny my. A možná tak Putin v dlouhodobém projektu uvažoval. A co pak? Rusko by řeklo. Nepomáhejte Slovensku / nepomáhejte Česku, nebo na to doplatíte sami. Že je to fantasmagorie? Pro ty, co uvažují, pro ty co mají vlastní mozek a nečtou jen hlopou propagandu z Ruska, která jim říká líbivé věci na oplátku vypnutého přemýšlení, pro ty co znají historii (jak 30. let minulého století, tak i léta 60., 70. atd.) , pro ty co čtou mezi řádky to není zas tak velké Sci Fi.

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Klasicky trucpodnik... Vlada sere na ludi, ludia seru na vladu a jej nohsledov... Fifty-fifty :-D... tym prieskumom by som sa fakt nevzrusoval...

    OdpovedaťOdstrániť

Sem môžeš napísať komentár, pretože komentáre tu zatiaľ sú. Ak sa to bude zneužívať, komentáre nebudú.