Čomu sa smejeme, keď sa smejeme Krajčímu

Predstavme si súčasného ministra zdravotníctva Mareka Krajčího ako čistého, ideálneho úradníka, o ktorého súkromnom živote a prežívaní intímnych vecí nič nevieme, pretože tak by to pri štátnych úradníkoch v štáte neviazanom na žiadnu ideológiu, či náboženstvo malo byť. Viem, je to ťažký myšlienkový experiment, pretože to, že sa Marek Krajčí cíti byť silne veriacim kresťanom nám on sám povedal. Opakovane a asi tisíckrát. Je to ako ten starý vtip, že podľa čoho spoznáš, že sa rozprávaš s vegánom. Do pár sekúnd ti to sám povie. Tak to je presne Krajči, akurát jeho čisto súkromná výstrednosť, ktorú považuje za hodnú nevyžiadaného zvestovania, nie je stravovacieho lež náboženského charakteru. 

Ale aj tak si to predstavme: nevieme, že Marek Krajčí je kresťan. 

Čiže ani nevieme, prečo presne považuje jogu za nejaký škodlivý okultizmus, prečo hovorí o tom, že ho navštívil duch svätý v podobe vánku, alebo prečo spomína že nejaký boh má práve so Slovenskom veľké plány. Poznáme len tie jeho videá. Je na nich dospelo vyzerajúci človek, ktorý tvrdí veci nezlučiteľné s realitou. V tomto scenári netušíme, prečo ich tvrdí. Pre mňa za mňa, môže byť pod vplyvom drog, trpieť duševnou poruchou, rozprávať sen, z ktorého sa ostatnú noc vánkom ofúkaný prebudil, podprahovo promovať fantasy knihu, na ktorej vo voľnom čase pracuje, alebo sa snaží presvedčiť kompetentných, že má právo na invalidný dôchodok. Čokoľvek z toho a ešte mnoho iných vysvetlení sa ponúka. Podstatné je, že pre mňa ako diváka, ktorý je tomu viac menej nedobrovoľne vystavený, je na prvý pohľad úplne jedno prečo dospelý človek také kraviny tvrdí. Základná reakcia je nebrať ho vážne. Pri podrobnejšom skúmaní mi ho môže byť ľúto, tak ako mi je ľúto ľudí hádajúcich sa na autobusovej zastávke s neviditeľnými osobami, ktoré im protirečia, alebo sa mu budem smiať - to vtedy ak sa ukáže, že ten človek disponuje volebným právom, je oficiálne považovaný za príčetného a teda nie je nijako chorý, je len blázon, ale nie v medicínskom zmysle slova. 

Ak vystúpime z tohto hypotetického scenára a oboznámime sa s vysvetlením, že to nie je fakt dobrá sinsemilla, ani dôsledok nepoužívania prilby počas celoživotnej hokejovej kariéry, ale vraj ide o autentické prežívanie kresťanskej viery, zmení sa niečo? Z môjho pohľadu absolútne nič. Sám cvičím jogu denne a jediné, čo pri tom cítim je pnutie vo svaloch. Tvrdenia, že joga je nejaká človeka ničiaca okultistická praktika je hovadina a neprestane byť hovadinou, ani keď autor tohto tvrdenia o sebe prehlási, že je kresťan. Rovnako tak idea nejakej astrálnej bytosti, či už to je duch svätý, duch Darth Vaderov, Voldermortov horcrux, alebo Veľká zelená prepisovačka, ktorá v podobe vánku mení životy ľudí sa nestáva o nič viac zlúčiteľna s fyzikálnou realitou, ak autor uvedie, že si o nej celé detstvo čítal v nejakej knihe. O predstave všemocnej bytosti schopnej uskutočniť v jedinom momente čokoľvek si zmyslí, ktorá je ale paradoxne odkázaná na niečo tak prízemne ľudské a omnipotencii protirečiace, ako je plánovanie, už asi ani veľmi netreba hovoriť. Tá protirečí sama sebe. 

Ja som síce nikdy v živote nebol v kostole, čiže neviem, čo sa vo vnútri presne deje. Lokálny kostol je pre mňa pekná vysoká budova, do ktorej každú nedeľu chodí skupina ľudí bezohľadne parkujúca na rezidentských miestach a potom v miestnej kaviarni vedúca rovnako prízemné, vulgárne reči ako my všetci ostatní, čo sme hodinu prestým strávili nejako inak. Čiže sa môžem mýliť, ale silno pochybujem, že by tam tým ľuďom hovorili niečo, čo by z Krajčího verejne prezentovaných halucinácií o vánku robilo niečo, z čoho mi nebude mykať kútikom úst. Kresťanstvo ako nejaká forma úvodzoviek, v ktorých môžete tvrdiť čokoľvek, ľubovoľne absurdné, smiešne alebo hlúpe a všetci ostatní sú povinní zachovávať vážny pokrový výraz, aj keď za iných okolností by sa už válali pod stolom, jednoducho nefunguje. Človek, ktorý pociťuje ako mu vánok mení život a kresťan, ktorý pociťuje, ako mu vánok mení život nie sú nijako odlišní. Obaja trepú, obaja sa míňajú s realitou, obaja sú niekde medzi poľutovaniahodným až smiešnym a pri oboch treba mať seriózne pochybnosti, či táto znížená schopnosť rozlišovať medzi halucináciami a skutočnosťou nemôže mať negatívny vplyv na výkon iných bežných životných činností. 

Predstavte si, že u vás doma zazvoní objednaný človek z aupair agentúry a povie: "Dobrý deň, práve ma navštívil duch svätý v podobe vánku, prišiel som sa vám postarať o deti." 

V kresťanských komunikačných manuáloch častokrát zaznieva veta, že odsudzovať máme hriech, ale nie hriešnika. Nie je síce v súlade s existujúcim právnym systémom, ale myšlienka je to pekná. A je aplikovateľná na Krajčího a všetky podobné prípady, ktoré sa cítia utláčané, pre svoju vieru. V skutočnosti sa nikto nevysmieva kresťanskej viere, ani samotnému Krajčímu. Smejeme sa tým rečiam.

Smejeme sa, lebo je to jednak prirodzené a jednak je to naša jediná možnosť. Vážne to brať naozaj nemôžeme a zároveň rozhodne nie sme ľudia, ktorí by niekoho chceli za jeho individuálne pomätenia nejako postihovať, či nebodaj trestať. A tak sa smejeme. Lebo môžeme a lebo je to smiešne. Ako pošmyknutie sa na banánovej šupke, akurát v mentálnej podobe, ako taký ten blázon z Vyvolených, čo kedysi tvrdil že je potomkom neviem koho slávneho a naozaj sa tým veľmi neodlišoval od Krajčího, či Krajniakových tvrdení, ako Silvia Šuvadová, keď hovorí o vortexoch, ako Nora Mojsejová alebo Martin Jakubec, keď hovoria alebo robia čokoľvek. Absurdný nesúlad medzi tvrdeniami a očividnou skutočnosťou je smiešny od nepamäti. A vôbec, ako keby to neboli práve konzervatívne myšlienkové kruhy, napríklad Vladimír Palko či Milan Mazurek, kto tu najhlasnejšie volá potom, aby sa veci nazývali pravými menami. 

Zásadná informácia však je, že sa nesmejeme z kresťanstva ako z viery. Smejeme sa z nesúladu obsiahnutého v konrétnych tvrdeniach. Pretože nič také ako vánok navštevujúci obete jógy neexistuje. Ak to niekto tvrdí, buď si to vymyslel, alebo má mentálny problém. Tak isto ako uraziť poslanca Kuffu, nie je urážkou všetkých kresťanov, aj keby ten bombardoval NAKA trestnými oznámeniami na mňa každý druhý deň, robiť si srandu z toho, že dospelý, na právne úkony spôsobilý človek rozpráva ako článok z Bosorky, nie je uťahovaním si zo žiadneho náboženstva. Keby bol Krajči ateista, akurát len tak obyčajne sprášený, stále by to bolo rovnako vtipné. Akurát, že pri drogách by sa vyspal a na druhý deň by bol v poriadku. 

Predpokladám, že vo fanatických kresťanských komunitách je takých Krajčiov, Záborských, Vašečkov a Kuffov mnoho. Tisíce a to som ešte asi naivný optimista. Nikto nikomu neberie právo, aby prežívali čokoľvek. Akurát nemôžu očakávať, že ich zážitky mimo ich úzkej komunity budú požívať rovnaký rešpekt, ako v jej rámci. Ja napríklad prežívam intenzívny dojem, že Arsenal už čoskoro vyhrá Premier League. A ostatní fanúšikovia Arsenalu v niečo podobné veria tiež, navzájom sa o tom občas uistíme, ideálne každé leto pred sezónou. Ale len čo vystrčíme hlavu z našej bubliny, smejú sa nám. Obávam sa, že preto, že majú pravdu, ale aj tak to bolí. Mal by som sa pre to cítiť utláčaný, alebo podať trestné oznámenie?

Nemal. 

A viete čo by som ešte nemal? Nemal by som sa uchádzať o post ministra a verejne hovoriť, že len fanúšikovia Arsenalu majú morálne kvality zastávať vysoké miesta v štátnej správe. Tiež by som rozhodne nemal, ak sa tým štátnym úradníkom stanem, vykonávať svoju prácu použitím rovnako oklieštených logických nástrojov a atrofovaného zmyslu pre realitu, ktorými som dospel k onomu poznaniu o titule pre Artetov tím. A toto je presne to, čo už Marek Krajči robí, alebo čo reálne hrozí, že bude robiť. 

Lebo riadenie rezortu zdravotníctva nie je a nesmie byť otázkou viery, domnievania sa, zbožných želaní a ďalšieho manažérskeho placeba. Štátny úrad sa musí vykonávať v prísnom súlade so sekulárnou realitou. A keď vidím ministra, ako má problémy akceptovať realitu v súkromnej sfére, kompromituje ho to v mojich očiach aj v iných sférach. Rovnako ako v niekoho očiach kompromituje Trubana jeho storka s LSD, alebo že má vo svojom veku slovník teenagera. 

Posmech z toho, čo Krajči tvrdí sa potom mieša s občianskym strachom z toho, čoho môže byť takto vyosený jedinec schopný, ak sa mu dostane do ruky reálna moc. Najmä ak je vo vedení zrazu takých viacero a ďalší fanatici im sekundujú z parlamentu.

(článok pôvodne vyšiel v skrátenej a redigovanej verzii v denníku SME. Toto je jeho pôvodná podoba, tak ako ju samotný autor chcel mať)