Keď som v roku 2012 u Hríba v relácii Pod lampou povedal, že nejaké jedno Slovensko vlastne ani neexistuje, ľudia sa mi smiali. Ani nie, že by ma hejtili, lebo nesúhlasia, ale smiali sa, tak ako sa smejeme bláznovi, ktorý nesúvisle trepe dáke absurdnosti, v ktorých len on sám dokáže vidieť zmysel. Dnes by sa už nad takým výrokom nikto ani nepozastavil, považujeme za úplne samozrejmé, že Slovensko sa delí na niekoľko nezmieriteľných, úplne opačne zameraných bublín. Dnes ako absurdné tliachanie vyznievajú skôr všetky tie od reality odtrhnuté klišé o spájaní národa, aby všetci ťahali za jeden povraz. Ale v roku 2012 sme slovo "bublina" v tomto význame ešte vôbec nepoužívali a ani mne samému neprišlo na um. Ale mal som už vtedy za sebou nejakých 10 rokov intenzívneho verejného publikovania a najmä odoziev všakovakého publika a to všetko dokopy vo mne vytváralo onen intenzívny pocit, že to ako si predstavujem spoločnosť ja a moji kamaráti je totálne odlišné od toho, ako si ju predstavuje hrozne veľa iných ľudí, ktorých volebné právo je rovnako silné. Tiež som už vtedy tušil, že sa tu nebavíme o detailoch typu progresívneho versus rovného zdaňovania, čo sú všetko v princípe kompromisovateľné veci, ale o zásadných odlišnostiach medzi túžbou po slobode a túžbou po totalite, ktoré nemajú žiadnych spoločných menovateľov, ich zástancovia v princípe nemajú medzi sebou o čom komunikovať a časom jednoducho prevážia tí, ktorých bude viac. Ani spojenie "kultúrna vojna" vtedy ešte nebolo celkom bežné, ale to presne bola podstata mojej vety o neexistujúcom jednom Slovensku. Takmer všetko, čo sa odvtedy za ostatných 10 rokov udialo bolo čoraz zrozumiteľnejším vysvetlením toho, ako som to vtedy myslel. Minuloročné protesty proti covidovým opatreniam vyzerali ako úplný vrchol mohutnej priepasti medzi spoločenskými pólmi, ale tipol by som si, že čerstvo zverejnená anketa o tom, že viac ako polovica Slovákov si želá víťazstvo Ruska nad Ukrajinou to zvýraznila ešte o kúsok viac. 

Je podstatné pripomenúť, že oficiálne žijeme vo svete bez objektívnych kritérií toho, čo je dobré a čo je zlé. Jedna vec je, čo si ja myslím, alebo čo si ktokoľvek myslí, ale úplne iná je, čo z toho vie nejako nevyvrátiteľne podložiť, aby ostatným presvedčil, že pravdu má on a nie oni. Kým nepríde nejaká vyššia moc a definitívne neurčí, že sloboda je dobrá a totalita zlá, že pravda je hodnotnejšia, ako lož, vyjednávanie lepšie, ako násilie, vzdelanie lepšie, ako ignorancia, alebo progres lepší, než regres, tak to všetko budú furt len nejaké názory a ľudia nebudú dobrí a zlí, ale skrátka len odlišní, poprípade my a oni. Dobré a zlé sú fluidné stavy, záleží od toho kto je práve pri moci a vie vtlačiť krajine svoje subjektívne predstavy, alebo ktoré presvedčenie má viac voliacich vyznávačov. Odkedy som sa narodil, zažil som neochvejné spoločenské presvedčenie, že dobrý je socializmus a zlý kapitalizmus a vzápätí presne naopak, Stalin bol milovaný osloboditeľ a potom nenávidený tyran, náboženstvo bolo zatratené aj nedoktnuteľné a tak ďalej... a to všetko sa stihlo pomeniť kým som ešte ani len nebol dospelý a po celý čas som sa ani nepohol z malého mestečka na Považí. Dnes sa za vlastizradu považuje pomáhať Rusom, ale stačí málo, reálne jedny voľby, a bude za vlastizradu považované nepomáhať Rusom. 

Ja osobne si v podstate ani neviem predstaviť človeka, ktorý si praje, aby Rusi prevalcovali Ukrajinu. Čím sa také tvory kŕmia, ako sa rozmnožujú, majú aj nejaké vnútorné prežívanie? Postoj k ruskej agresii voči Ukrajine mi príde ako tá najzákladnejšia čiara. Ľudí, ktorí stoja na jej opačnej strane ako ja považujem za svojich nepriateľov, pohŕdam nimi a neošťal by som ich, keby horeli. Ale, ako som sa snažil vysvetliť v predchádzajúcom odstavci, to všetko je len môj subjektívny postoj, preferencie nejakej mojej bubliny. Reálne musím priznať, že ak sa bavíme v kontexte rovnakej hodnoty každého človeka, oni majú plné právo zachovávať rovnaké pocity voči mne, pretože ani jeden z nás objektívne nemá za sebou nemennú inštanciu, o ktorú sa môže oprieť. Sme rovnocenné bytosti, nemôžeme pozatvárať alebo deportovať všetkých ostatných len preto, že sú hlúpi.

Obvyklým naratívom liberálnych médií je medziriadkové presvedčenie, že my sme tí lepší a jednoducho musíme tým druhým viac a trpezlivejšie vysvetľovať, lebo určite si len neprečítali poriadne návod a keď si ho prečítajú, uznajú že pravda je na našej strane a pridajú sa k nám. Je to veľmi povýšenecké a veľmi naivné presvedčenie samokarikované v dobrodružných reportážach z výprav Andreja Bána pomedzi domorodcov dakam na Horehroní. Oných posledných desať rokov vysvetľovania obsahuje kompletnú množinu dôkazov a tie hovoria vcelku jasne: odkedy v tom roku 2012 Radičová so Sulíkom dobrovoľne odovzdali krajinu tej druhej bubline, ide to s tou našou dole vodou. 

Viac ako polovica ľudí chce, aby vyhralo Rusko. It is what it is. Ak sa dá výsledná podoba nejakého rozmanitého celku určiť spriemerovaním jeho častí, tak Slovensko je krajina fandiaca Rusku. A ideálom, konečným bodom krajiny fandiacej Rusku je, ako vieme, Rusko samotné. Slovensko, ťahané vôľou väčšiny svojho obyvateľstva je Rusko. Môžete si to v rámci mentálneho cvičenia zahrnúť do toho, ako hrdo požadujeme, aby žiadny Rus nedostal víza do EÚ, lebo najskôr si majú odstaviť Putina a potom môžu cestovať. Z môjho pohľadu Slovensko sú teraz oni, tí druhí. Keď mi niekto hovorí, že treba niečo robiť pre Slovensko, predstavím si pod tým, že mám primárne pomáhať ľuďom, ktorí túžia žiť v Rusku. 

Jediné, čo aktuálne drží Slovensko nad vodou (opäť len  z pohľadu mojej bubliny) je členstvo v Európskej únii. Odtiaľ pritekajú peniaze, od ktorých sa ani budúce vlády nebudú chcieť odstrihnúť a tak budú musieť, napriek očividnej vôli svojich voličov predstierať hru na európsku krajinu západného typu, tak ako to dnes útrpne robí Maďarsko. Ale jednak, ako vidíme na Maďarsku, radikálne znížiť kvalitu života ľudí s mojimi hodnotami je skombinovateľné s formálnym členstvom krajiny v EÚ a jednak je viac menej len otázkou času, kým sa po tvrdej ruke túžiaca časť spoločnosti nechá zmagoriť ešte radikálnejším smerom a už ani to členstvo v EÚ nebude neprekonateľná prekážka. Podstatné je, čo bude chcieť väčšina. A väčšina chce víťazstvo Ruska, poprípade, ak to požadujete v iných číslach, väčšina chce volebné víťazstvo niekoho z pätice Smer/Hlas/Republika/Sme rodina/OĽaNO, čo je z môjho pohľadu zasa len túžba po nejakej verzii mafiánsko-klerikálnej neslobodnej totality, v ktorej rozhodne nie je miesto pre ľudí ako ja. Môžeme sa stokrát hodiť o zem, že oni predsa svojim voličom sprosto klamú a manipulujú ich, ale to je v princípe úplne fuk, pretože na to sa nebude pýtať ani história, ani budúci ministri Blaha, Kaliňák, Mazurek, Kollár a Vašečka. Ešte aj to, čo zažívame dnes sú budúce staré dobré časy, anomália držaná práve vďaka členstvu v EÚ.

Dobrou otázkou je, čo v takejto situácii môže moja bublina spraviť. Keď je väčšina krajiny našimi nepriateľmi, tak aj normálne platenie daní je v podstate financovanie vlastnej vraždy. Alebo, keď sa pozriete na mapu toho ukrajinského prieskumu, zistíte že problém je možno len v tom, že sa za Slovensko považuje aj územie mimo Bratislavy. Alebo sa dá utešovať, že najnešťastnejšími v celom Rusku sú práve tí obyčajní Rusi, pretože oni najviac doplácajú na celú ruskovitosť svojej krajiny a je zrejmé, že aj u nás na svoju hlúposť doplatia v prvom rade jej nositelia a až potom my ostatní, čo sa dokážeme v pohode uchytiť aj v cudzine a v prípade potreby vieme hocikedy odísť a nechať si ich to tu vyžrať až do konca. 

Neviem, čo je adekvátna odpoveď. Prestať platiť dane? Urobiť si zo zákonov švédsky stôl, pretože beztak sú čoraz viac určované vôľou ľudí, ktorí nám chcú zle? Spraviť kampaň za pričlenenie Bratislavy k Rakúsku? Alebo len jednoducho prezieravo zo Slovenska odísť, počkať kým sa stane Ruskom, padne na hubu a potom prísť skupovať lacné nehnuteľnosti? Neviem, i keď viacero možností je lákavých. Viem len, že toto nejde dobrou cestou, ale ľudia to skrátka práve takto chcú a vôľa ľudí je posvätná. 

Keď dnes hovoríme o Slovensku, hovoríme o ich krajine. Môžete ma označiť za defetistu alebo pesimistu, ale nebudete mať pravdu. Aby som bol defetista, čo uteká pred bojom za niečo hodným boja, to by som najskôr musel mať ku Slovensku nejaký emočný vzťah. To našťastie nemám a je mi ľúto každého, koho zviera pliaga patriotizmu. Môj vzťah so Slovenskom (alebo ľubovoľným iným štátnoprávnym celkom na Zemeguli) je a vždy bol čisto racionálnej, transakčnej povahy, tak ako vzťah s mojimi mobilným operátorom alebo bankou. Keď je inde natoľko výhodnejšie, že ani bariéra brániaca zmene nie je dostatočnou prekážkou, nie je dôvod nevymeniť. A aby som bol pesimista a nie skrátka len prevídavý realista, musela by existovať reálna možnosť, že keď do kotla dáte viac ako polovicu skazeného mäsa, tak vám po dôkladnom volebnom premiešaní zrazu nejakým zázrakom vyjde požívateľný guláš. Hrozne rád sa budem mýliť, ale myslím, že nevyjde.

Ľudí, ktorí to chcú úplne inak než my je priveľa a situácia je z ich pohľadu čoraz nespravodlivejšia. Jedného dňa si to tu skrátka vezmú a pre nás bude lepšie byť na to pripravení.

P.S. Ako som dopísal tento článok, vyšiel pre istotu ešte aj prieskum, že viac ako polovica Slovákov si praje silného a autoritárskeho vodcu. Nepochybujem, že ho vcelku čoskoro budú mať.