(recenzia knihy Nicka Hornbyho Juliet, naked)
Mestečko sa kochá vo svojej zašlej sláve, ktorá sa skončila najneskôr pred štyridsiatimi ale oveľa pravdepodobnejšie pred sto rokmi a ja si tu pohmkávam a myslím na Tatry.

Vrátane nechutného videa Eugena Kordu, drvivá vačšina z toho čo média predháňajúce sa po celý deň v publikovaní superaktuálnych článkov priniesli, bol len šum. V lepšom prípade šum nepodstatný, častejšie však šum vyslovene zavádzajúci, bohužiaľ veľmi ostro sledovaný.

Čo tam po mŕtvych, čo tam po tom, že od udalosti neprebehol ani jeden deň, čo tam po tom že nikto ešte presne nevie, čo sa stalo, čo tam po tom, že nebyť ôsmych mŕtvych a ďalších zranených, tie médiá by nejaké Slovensko a Bratislava nezaujímali ani zbla. Podstatné je, že médiá telefonovali redakcii SME!

Občas si prezerám ich profily a vidím presne to, čo chcem vidieť. On je zase naspäť s ňou, na jeho mieste by som to nikdy nespravil, ale zase na jeho mieste by som ani vôbec nechcel byť. A ona je s ním, ježiš, tiež sa za ten život nič nenaučila, jednému ani druhému by som to rozhodne neodporúčal, ale čo im ostáva, keď už v ich okolí nikto iný nie je.

Organizácia Sloboda zvierat (mimochodom založená tým istým človekom , ktorý založil aj Ľudí proti rasizmu) bola na základe svojej tlačovej správy verejne v masových médiách obvinená z rasizmu a xenofóbie. Smejem sa hlasno a smial by som sa ešte hlasnejšie, keby sa tá absurdnosť bolestne nedotýkala nás všetkých.

(recenzia knihy Michala Hvoreckého Dunaj v Amerike)
Plavba po Dunaji, osudová žena, cestopis, príbeh o láske čo stojí na vode a ešte k tomu chýry o kriminálnej zápletke a pocte historickému významu Dunaja v jedinej knihe zároveň? Toť priam škodoradostná guľôčka cyankáli padajúca do zvedavej kade kyseliny chlorovodíkovej.

Viem, môžete namietať, že tréning robí majstra, ale ubezpečujem vás, že až sa rozhodnem zúčastniť sa majstrovstiev sveta v prehadzovaní programov na platforme UPC Digital, tak vás určite o tom informujem.

Poslanci by si mali platy zvýšiť. A to nie pred škrtením výdavkov, ale až potom, keď spravia niečo záslužné: zlikvidujú vianočné dôchodky a pôrodné dotácie, zredukujú odvody do druhého piliera, znížia výdavky na úradníkov, strop podpory v nezamestnanosti a... no, na začiatok by stačilo, potom sa uvidí. Z každej ušetrenej miliardy nech si rozdelia päť až desaťpercentnú dividendu – normálne keš na drevo.

Od detstva si ťukám ne čelo, keď sa ma niekto spýta, či sa nebojím cestovať po Ukrajine, aká je tam bieda, či som na vlastné oči videl mafiánsku prestrelku a prečo by tam vôbec niekto normálny šiel. Zvyčajne takých ľudí promptne ponižujem a argumentačne trhám na kusy, pretože to vnímam ako osobnú urážku. Ale nastal čas pozrieť sa do zrkadla.

Poľsko a jeho kríž, ktovie, možno zaujímavý námet na rozpravu o tom, ako si jeden národ pre seba uzurpoval celú jednu cirkev a samodeklaroval sa za jej jediného a posledného obhajcu.

Byť attention whore je síce psychická porucha, ako sa patrí, ale ak ste hviezda reality show, alebo pornoherečka, dá sa s tým poľahky žiť vám aj okoliu. Attention whore v politike je priekak najhrubšieho zrna a nedá sa nad tým mávnuť rukou, že veď jeho to chlapca prejde, len čo bude mať tritisíc priateľov na Facebooku.

Keď som si ďaleko za oceánom prečítala, že sa JKB stal šéfom poradcov premiérky Radičovej, rozplakala som sa od šťastia. Plakala som dve hodiny. Možno aj tri. Smiala som sa a slzy mi tiekli. Bola to obrovská úľava.

Dnes som sa zobudil o štvrť na osem, vyšiel na balkón a vo vzduchu zacítil to, prečo je domov domovom. Spievali vtáky. V Bratislave, zdá sa, vtáky nemajú. Mama ešte spala, nemal som to komu povedať, tak to píšem aspoň sem, ako dôkaz toho, že sa to naozaj aj stalo. Keď sa zobudila, bolo to už všetko preč.

Report z Pohody 2010
Alebo písať ako všetci ostatní, alebo sa sústrediť na kritiku a kydať si na klávesnicu?

Tréner, dovoľte mi oznámiť vám, že uprostred moralizujúceho Slovenska, oslavujúceho víťazstvo svojej celonárodnej skepsy a neprajnosti, ešte obonusené vašimi stratenými nervami, je minimálne jeden človek, ktorý vám napriek všetkému rozumie a chápe vás.

Čo treba urobiť, aby ste mohli stráviť volebnú noc v centrále SDKÚ a dýchať jeden vzduch s budúcou premiérkou? No, stačí tam len prísť, nikto vás kontrolovať nebude. Že je vám to jedno, znamená, že žijete spokojným, vyrovnaným, civilným životom. Nie každý má to šťastie.

Dlhodobý problém Slovenska spočíva v tom, že máme do činenia so zhruba polovicou aktívnych voličov, ktorým vyhovuje silný štát, vlastne ani nie tak štát ako premiér, tá postava, báťuška ruského strihu. Ten báťuška sa nebojí buchnúť do stola, obráni to naše, cudzie nechce a ani s protivníkmi sa neserie. Toto im imponuje.

Podľa toho, čo ide v telke tam všetci dôjdu, počkajú kým sa začne prenos, vytiahnú tie umelohmotné trúby a začnú hodinu a pol fúkať, jak na súťaži v imitovaní roja robotníc poriadanej v rámci Včelárskych dní kdesi na kopaniciach.

Zásadná odpoveď umierneného kresťana - katolíka na článok o tom, že umiernení kresťania vlastne ani neexistujú. Asi by ste si ho mali predtým prečítať.

V žiadnom inom časopise by som si to hádam ani nevšimol, v žiadnom inom by ma to nepobavilo a o žiadnom inom by som ani článok nenapísal a to minimálne z jedného dôvodu. Žiaden iný časopis totiž tak ostentatívne nedeklaroval svoj odpor ku všetkému, čo sa spája s terajšou vládou a J&T sa s ňou spája ako MC Erik s Barbarou.

Nevera prekvitá a stáva sa bežnou záležitosťou. No to ešte neznamená, že je to v poriadku. A že by sa tým mali zaoberať obdobné projekty, ktoré aj tak nemajú svoje opodstatnenie. Pre grafomanské masy sú tu predsa blogy, tam sa môžu slobodne vyblázniť. I ja mám. Literatúru nechajme spisovateľom.

Prieskumy, v ktorých sa niekto pýta obyčajných ľudí, či by boli ochotní za niečo platiť, poprípade koľko a ako často platiť sú síce veľmi drahé a nepochybne odvedené s maximálnou dávkou profesionality, ale ich výsledky majú s realitou spoločné asi ako Ministerstvo kultúry s kultúrou.

Z náboženských fanatikov sa smeje kdekto, to nie je žiaden kumšt. My sa dnes obujeme do tolerantných, sekularizovaných veriacich. Oxymoron? No veď to.

Mám v hlave dlhodobý scenár vývoja Slovenska a ten scenár nie je dobrý, pretože v horizonte (pár) desiatok rokov je v ňom napísaná občianska vojna. Rozdáme si to s Cigánmi, na férovku, lebo ich budeme mať po krk, teda nie všetci, len niektorí, ale práve vtedy bude Pospolitosť v prvej línii, na toto predsa čakali. Väčšina bude protestovať a nesúhlasiť, ale tak celkovo bude ticho.

Keby si cieľová skupina nemyslela, že práve Rómovia sú tí, ktorí zaťažujú sociálny systém, tak by tú reklamu nikto nepochopil. Iste, podať žalobu na autora billboardov je oveľa ľahšie, ako menovite žalovať jedného po druhom viac ako polovicu Slovákov, ale pravda je taká, že v SNS si obrázok Róma ako typického nepracujúceho vymysleli. Zobrazili len to, čo si ľudia myslia. Tá reklama je presne toľko rasistická, ako sú rasistickí Slováci samotní. A rasizmus sa nevykoreňuje represáliami ale protipríkladmi.

Nájdete pozemok. Pozemok si prenajmete, alebo vyvlastníte, alebo nebodaj legálne kúpite. Na miestnom úrade za fľašu rumu (v prípade odporu za fľašu molotov koktejlu) zmeníte jeho status z ornej pôdy na potrebnú funkciu a hor sa do podnikania. Cez národného kamoša vybavíte eurodotáciu na nákup technológii, čo-to prihodíte z vlastného vrecka a ide sa na výlet do Číny.

(Slovenská verejnoprávna začala hľadať svoju najknihu)
Vždy, keď som v kníhkupectve viac ako desať minút, začnem cítiť fyzickú úzkosť. Nával bibliofóbie, rýchle vziať, po čo som prišiel a poďho preč. Potom pípam, že som nezaplatil, ale keďže je na mne vidieť, že to ja nie naschvál, ale v sebeobrane, nikdy z toho nie je nič. Zaplatím a na týždeň mám pokoj.

(celkom iný pohľad na Novinársku cenu)
Mňa nominovali za písanie o Kosove. Keď som do toho Kosova išiel, vedel som, že z toho môže byť dobrý materiál, jasné, že som to vedel, klamal by som, že nie, lenže hocijaká nominácia je iba nepodstatnou dohrávkou toho, čo som tam zažil a čo doteraz neviem zhrnúť do pár slov.

To, že v reálnych novinách sa to rómskou autorskou žurnalistikou práve nehemží je očividne ďalším z prejavov latentného rasizmu bielej väčšiny, vytrvalo ignorujúcej kvality rómskych novinárov. Ide pritom o kvality tak očividné, že za svojich nominantov ich spontánne vybrala viac ako tretina z nezávislých, starostlivo vyberaných porôt.

V SaS to v záplave vlastných fanúšikov neustále pejúcich ódy a klikajúch všade kam treba, možno ani nepostrehli, ale hrubá sila a heslo čím viac a hustejšie, tým lepšie už akosi pri budovaní voličskej základne stratili na význame. Sú dnes dokonca takí ľudia, ktorým vadí, že im stále chodia stranícke newslettery, aj keď sa už desaťkrát odhlásili z odoberania a vlastne si ich nikdy pred tým ani neobjednali.