(recenzia knihy Michala Hvoreckého Dunaj v Amerike)
Plavba po Dunaji, osudová žena, cestopis, príbeh o láske čo stojí na vode a ešte k tomu chýry o kriminálnej zápletke a pocte historickému významu Dunaja v jedinej knihe zároveň? Toť priam škodoradostná guľôčka cyankáli padajúca do zvedavej kade kyseliny chlorovodíkovej.

Viem, môžete namietať, že tréning robí majstra, ale ubezpečujem vás, že až sa rozhodnem zúčastniť sa majstrovstiev sveta v prehadzovaní programov na platforme UPC Digital, tak vás určite o tom informujem.

Tréner, dovoľte mi oznámiť vám, že uprostred moralizujúceho Slovenska, oslavujúceho víťazstvo svojej celonárodnej skepsy a neprajnosti, ešte obonusené vašimi stratenými nervami, je minimálne jeden človek, ktorý vám napriek všetkému rozumie a chápe vás.

Podľa toho, čo ide v telke tam všetci dôjdu, počkajú kým sa začne prenos, vytiahnú tie umelohmotné trúby a začnú hodinu a pol fúkať, jak na súťaži v imitovaní roja robotníc poriadanej v rámci Včelárskych dní kdesi na kopaniciach.

Prieskumy, v ktorých sa niekto pýta obyčajných ľudí, či by boli ochotní za niečo platiť, poprípade koľko a ako často platiť sú síce veľmi drahé a nepochybne odvedené s maximálnou dávkou profesionality, ale ich výsledky majú s realitou spoločné asi ako Ministerstvo kultúry s kultúrou.

Keby si cieľová skupina nemyslela, že práve Rómovia sú tí, ktorí zaťažujú sociálny systém, tak by tú reklamu nikto nepochopil. Iste, podať žalobu na autora billboardov je oveľa ľahšie, ako menovite žalovať jedného po druhom viac ako polovicu Slovákov, ale pravda je taká, že v SNS si obrázok Róma ako typického nepracujúceho vymysleli. Zobrazili len to, čo si ľudia myslia. Tá reklama je presne toľko rasistická, ako sú rasistickí Slováci samotní. A rasizmus sa nevykoreňuje represáliami ale protipríkladmi.

To, že v reálnych novinách sa to rómskou autorskou žurnalistikou práve nehemží je očividne ďalším z prejavov latentného rasizmu bielej väčšiny, vytrvalo ignorujúcej kvality rómskych novinárov. Ide pritom o kvality tak očividné, že za svojich nominantov ich spontánne vybrala viac ako tretina z nezávislých, starostlivo vyberaných porôt.

V SaS to v záplave vlastných fanúšikov neustále pejúcich ódy a klikajúch všade kam treba, možno ani nepostrehli, ale hrubá sila a heslo čím viac a hustejšie, tým lepšie už akosi pri budovaní voličskej základne stratili na význame. Sú dnes dokonca takí ľudia, ktorým vadí, že im stále chodia stranícke newslettery, aj keď sa už desaťkrát odhlásili z odoberania a vlastne si ich nikdy pred tým ani neobjednali.

Jediný, kto tu o existujúcich a nádejajúcich sa budúcich politikoch hovorí v dobrom sú oni sami, nimi platené agentúry a ich stranícki kolegovia, ak stihli včas uzavrieť dohodu o vzájomnom potľapkávaní sa po ramenách.

V hokeji sme extra trieda. V populárnej hudbe na špičke očividne nie sme. Nie sme ani len v priemere a buďme k sebe úprimní, je len málo vyspelých krajín, ktoré by svetovej, alebo aspoň medzinárodnej hudbe dali za posledných pár desiatok rokov tak málo ako my. Nuž, prečo je to tak?