Vybrali.sme.sk je vo svojej pôvodnej myšlienke výborná služba. Zaštítená titulkou sme.sk, čo je asi najhodnotnejšia stránka slovenského internetu, má všetku potrebnú vážnosť, aby mohla plniť svoj ušľachtilý cieľ – upriamiť pozornosť na články a stránky, ktoré si ju zaslúžia, aj keď sú publikované mimo hlavných ciest, po ktorých chodí väčšina z miestnej cca poldruha miliónovej online populácie.
Jej zlaté časy nastali krátko po úspešnom začiatku, vtedy keď dokonale plnia svoju pôvodnú funkciu a skoro za každým klikom na najúspešnejšie odkazy sa skrývali pozoruhodné články, častokrát celkom neznámych autorov. Podstatné bolo, že tie články pokrývali všetky možné témy a ani zďaleka neboli len oneskoreným odrazom toho, čo sa práve pretriasalo v bežných médiách. Lenže, romanticky povedané, zároveň to boli časy, až idylicky čistého internetu, média ktoré už malo svoj význam, ale zatiaľ sa dokázalo vyhýbať vplyvu tradične skostnatelých inštitúcií ako sú cirkvi, zabrzdené marketingové oddelenia, a najmä politické strany.
Neviem ako z hľadiska samotného Sme, ale z pohľadu nás autorov sa vybrali.sme.sk potichu vypracovalo na ekvivalent pozornosti 7 až 20 tisíc návštevníkov, ktorí automaticky prišli, ak sa článok v rebríčku prepracoval až na titulku sme.sk. A vtedy niekedy si to všimli tí, o ktorých bola reč v odstavci vyššie. Nepamätám si, kto s tým presne začal, pretože som si nezapisoval, ale myslím že ako prvé sa prebrali lokálni menežérikovia marketingových oddelení, čo sa kdesi na konferencii prvýkrát dopočuli o slovách typu „virál“ a hneď briefovali svoje poslušné PR agentúry.
20 000 návštevníkov bola pred pár rokmi (a je ešte aj dnes) hranica, za ktorou sa dalo hovoriť o úspešnej internetovej PR aktivite a tak sa na vybrali.sme.sk zniesla záplava pokusov zviditeľňovať najrozličnejšie komerčné stránky, cez akože spontánne aktivity, z ktorých to „akože“ trčalo ako trsy trávy z rozpukanej dedinskej cesty začiatkom jari. Práve vďaka tejto prehľadnosti si v online redakcii Sme dokázali s týmto fenoménom veľmi rýchlo poradiť, čím nejedna agentúra stratila pohodlný prístup k fakturácii mastných honorárov za virálny marketing, čo v princípe znamenalo 20 klikov pod dvadsiatimi rôznymi nickami, z dvadsiatich rôznych IP adries. Ale pre samotné vybrali.sme.sk to znamenalo ešte len začiatok oveľa väčších problémov. Nastali presne vtedy, keď v ňom svoj svätý grál internetovej komunikácie objavili politické strany, konkrétne SaS.
Ak by som chcel v rámci postupného znehodnotenia vybrali.sme.sk zo služby ponúkajúcej perly ukryté kade-tade po internete v monotematický zdroj nudných politických pamfletov, ukázať prstom na jediného vinníka, nebol by to nikto z administrátov alebo programátorov. Bol by to Richard Sulík, resp. ten z jeho tímu, čo prišiel s ideou každý jeden Sulíkov článok zavesiť na vybrali.sme.sk a potom zorganizovať hlasovanie, aby sa okamžite dostal na titulku a hlásal Slovo Richardovo. Hrádza bola prelomená, čo je pri službe spoliehajúcej sa na poctivé úmysly hlasujúcich návštevníkov, zásadná a nevratná vec.
Dnes túto jednoduchú a ťažko odfiltrovateľnú taktiku používajú už aj v SDKÚ a spolu s nimi zopár fanaticky angažovaných, či už politických alebo náboženských webov, ktoré majú svoju agendu a rozhodli sa, že ľudia sa o nej musia dozvedieť aj cez mŕtvoly. Napríklad, z jednej strany postoy.sk a oproti nim, rovnako silno akurát z druhej strany drbnutí jetotak.sk – čokoľvek napíšu, promptne zavesia a už len zbežný pohľad na nicky užívateľov, ktorí ich články podporujú ako prví napovie, že podľa dookola sa opakujúcej schémy si sami aj zahlasujú. Či im to naozaj pomáha šíriť kresťanské, resp. socialistické zjavené pravdy, to nevedno, ale pozorovať to je celkom zábava.
Výsledkom je, že za posledný rok stratilo vybrali.sme.sk svoj pôvodný význam. Nezviditeľňuje kvalitné veci, ktoré si to zaslúžia, slúži ako bezplatná skratka na titulku sme.sk pre tých, ktorým sa nehnusí organizovať hlasovanie za svoje články, nech sú to akékoľvek blbosti, podstatné je, že sú angažované. Schválne si skúste niekedy všimnúť tú rýchlosť s akou sa na titulku Sme dostávajú blogy ľubovoľného aktivistu SaS a všímať si mená prvých desiatich hlasujúcich. Za týždeň máte zoznam členov, ktorí majú tento druh agendy v popise práce a veruže sa snažia. Aby nebolo niekomu ukrivdené, rovnako to je aj s článkami členov SDKÚ a zopár ďalších, naozaj na to netreba žiadny zásadný pozorovateľský talent.
Je to troška paradoxné pri službe, ktorá má taký vplyv na návštevnosť, že ju využívajú aj veľké politické strany, ale jej najväčším problémom je malosť. Malosť v zmysle robustnosti, pretože na to, aby ste získali pozornosť desiatok tisícov ľudí, vám v čase mimo špičky stačí desať zosynchronizovaných hlasujúcich a s dvadsiatimi do dvoch hodín presadíte čokoľvek. Ak sú to hlasujúci s dlhodobou históriou v systéme, tak aj menej, pretože očividne, nie každý hlas má rovnakú váhu. Videl som prípady, že na titulku sa dostali veci za ktoré zahlasoval len Sudor a Burger, čo je možno dobrý tip pre rôzne organizácie, aby vedeli na koho sa majú obrátiť, keď potrebujú odškrtnúť kolonku kvalitne odvedeného internetového PR. Načo organizovať 20 brigádnikov, keď by stačilo mať maximálne piatich s vysokým koeficientom.
Pamätám si ešte, akí sme boli príjemne prekvapení, keď sa pred rokom a pol dostali prvé články na Humne cez vybrali.sme.sk až na titulku. Nejaký čas sme ich tam potom sami dávali (podotýkam, že bez toho, aby sme si za ne hlasovali, alebo na to niekoho nahovárali) a ikonku vybrali.sme.sk máme odvtedy pod každým článkom. Prestali sme s tým, keď sme zistili, že síce prichádza veľa návštevníkov, ale sú to veľmi zlí návštevníci. Zásadným spôsobom znižujú úroveň diskusií a podľa údajov z Google Analytics, články ktoré návštevníci z iných zdrojov čítajú tri minúty, majú tí z vybrali.sme.sk prečítané za 40 sekúnd, ergo ich nečítajú, ale, samozrejme, častokrát radi a radikálne diskutujú. Ich prílevy nám navyše skresľovali štatistiky návštevnosti, takže dnes už sme zvolili celkom pasívny prístup.
Príbeh vybrali.sme.sk je v podstate vzorovou ukážkou výbornej služby, ktorú si jej autori akosi nechali ukradnúť (resp. nedokážu/nechcú/nemôžu natoľko obmedziť jej užívateľov, aby službu nezneužívali) a ktorá tým pádom stratila svoj zmysel. Zároveň to veľmi veľa hovorí najmä o elektorátoch strán, ktoré si práve tým, že vedome prznia túto službu budujú svoje sebavedomie a presvedčenie o tom, že čokoľvek, čo ich vodcovia napíšu je okamžité prijaté zástupmi vďačných, vnímavých čitateľov.
Do budúcna stačí, že sa jedného dňa rozhodnú v sme.sk urobiť takému niečomu prietrž, vymyslia nový algoritmus zoraďovania článkov a rebríček bude zasa aspoň na čas pozostávať z odkazov, ktoré sa naozaj páčia najväčšiemu počtu nezaujatých, a straníckym preukazom nemotivovaných čitateľov. Budem sa na to tešiť, hádam sa im to bude chcieť spraviť, pretože miesto, kde sa môžu prejaviť dobré veci pozbierané z kútov internetu tu zasa chýba.
Súvisiace články
|
