Článok sme vďaka diskutujúcim čitateľom priebežne skompletizovali a za jazdy upravili, aby bola zbierka perál ducha úplná. Autor a redakcia Humno.sk srdečne ďakujú.
{mosgoogle right}Blížia sa prezidentské voľby a je načim zhodnotiť
päťročné pôsobenie súčasného prezidenta. Tento článok je venovaný iba jemu.
Azda najlepšie pozná situáciu na Balkóne, ako ho familiárne nazval počas
Valného zhromaždenia OSN v New Yorku. Najprv prekvapil svojimi
geografickými znalosťami, keď sa rozhovoril o srbskom pobreží pred
prezidentom tejto vnútrozemskej krajiny. Neskôr však úplne zneistil jej južných
susedov Macedóncov, ktorým sľúbil podporu pri ich snažení o vstup do
OSN, ktorej členmi sú od roku 1993. Aby som ale pánovi prezidentovi
nekrivdil, podotýkam, že mal asi na mysli vstup do NATO. Len škoda, že si
v tejto súvislosti nespomenul na Albánsko. Ale čo tam po Albánsku,
asi nechcel jeho spomenutím prispieť k eakulovaniu situácie.
Už trochu menej sa vyzná v otázkach Európskej únie, najmä čo sa týka
prijatia Libanonskej zmluvy, ku ktorej podľa neho Slovensko nemusí bezohľadne
vytvoriť svoj názor. Ešte to tak. Nadôvažok, v čase, keď sa diskutovalo
o jej predchodkyni, tzv. euroústave, navrhla naša hlava nasledovný postup:
ratifikovať a novelizovať. Už aj vzhľadom na jeho právnické
vzdelanie to bol veľmi odvážny výrok, keďže nepochybne minimálne tuší, že
právne akty sa na úrovni národných štátov novelizovať nedajú. Ale ako povedal, Rada
Európy sa blíži k svojmu zániku, tak ktovie, možno disponuje nejakými
informáciami aj o Európskej únii. Čo ale s určitosťou tvrdí ako
jediný na svete, Rusko by sa malo stať jej členom.
S Ruskou federáciu má vôbec náš úplne
najvyšší ústavný činiteľ výborné vzťahy. Dokázal to napríklad vtedy, keď poslal
svojmu kolegovi sústrastný telegram, v ktorom privítal upokojenie
situácie v Beslane, pričom o deň neskôr umrelo vyše sto ľudí. No
ako povedal pri svojom sústrastnom prejave pozostalým 42 obetí leteckého
nešťastia, mali
sa radovať za spoločným stolom. Bude radosť iná. Bude to smútok. Niet
inakšej radosti ako je smútok, to je pravda.
{mosgoogle right}V čom už má ale náš pán prezident trochu nedostatky, sú
svetové osobnosti. Jedna vec je pomýliť si Tonyho Blaira s Johnom Majorom,
ale prekrstiť pred 111 diplomatmi pápeža Benedikta XVI. na Dominika je
už trochu silná káva. Horšie mu už hádam ide iba opravovanie druhých -
napríklad keď rakúskemu prezidentovi vysvetľoval, že náš vtedy ešte
nevymenovaný veľvyslanec v Maďarsku Migaš sa nevolá Jozef, ale Július.
Juraj musel mať dvojnásobnú radosť.
Ale ako sa nehovorí, vo svete nie je nikto prorokom, poďme preto domov. Svoje
mimoriadne rečnícke schopnosti preukázal čerstvo zvolený prezident už pri
skladaní prezidentského sľubu, keď sa zaviazal, že bude dbať o blaho nielen
slovenského národa, ale aj národných menšín. V tejto súvislosti sa
dokonca nedávno nebál hovoriť ani o ich kolektívnych prácach. Veď ako
všetci vieme, myslí sociálne, cíti národne
(alebo naopak, často ani sám
nevie). Už málokto však vie, čo vlastne robí. Pretože keď aj niekedy v
živote urobil niečo pozitívne - hlasovanie za zrušenie Mečiarových amnestií -
bolo to, ako sám povedal, omylom. Nevadí, aj to sa počíta. Sú to však
iné počty aké zavše predvedie pán Gašparovič, ktorý z miliardy a niekoľko
miliónov spraví pri delení dvoma bez zaváhania 400 miliónov alebo tak
nejako. Ktovie čo by mu na to povedal, ako pán prezident zvykne hovorievať,
pán Počiatok.
Nedávno sa zase rozhodol upokojiť napäté vzťahy s našimi južnými susedmi
sčítaním Maďarov na Slovensku - vraj ich je 300 tisíc. Ešteže to
následne jeho Trubač vysvetlil: od 520 tisíc Maďarov odrátal 200
tisíc Rómov. Neskôr
premenoval Selyeho univerzitu na Selyho a to vo veľkom štýle - priamo na
jej pôde.
{mosgoogle right}Dôležité však je, že si stále drží svoju vysokú populáciu, sem-tam
si zájde na futbal, ktorý by bez mafie nebol alebo predvedie zopár reklamných
pútačov na svojej kombinéze pri jazde na Pezinskú babu. Horšie je to už s jeho
orientačnými schopnosťami - občas si sadne na cudziu stoličku, našťastie
ale nie je tvrdohlavý a po štvrtom, piatom upozornení svojho českého kolegu si
odsadne.
Smutné je, že sa nemôže oprieť ani o svojich spolupracovníkov. Jeden z nich, v
bývalom režime minister spravodlivosti, dodnes oživuje Varšavskú zmluvu a
myslí si, že žije v Slovenskej socialistickej republike. Druhý, bývalý
eštebák, ktorý napísal o našom prezidentovi knihu, si zasa pletie ôsme
storočie s deviatym. Možno by to až tak nevadilo, keby to nebolo tak
dôležité obdobie pre nášho súčasného pána premiéra, ktorému dnes zhodou
okolností (sic!) ten istý pán píše prejavy.
Idú však voľby a treba sa pozerať dopredu. Za hlavnú prioritu svojho programu
považuje prekonanie dopadov finančnej krízy, ktoré vidí jasne: "Myslím si, že Slovensko niekedy, žiaľbohu, a
niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu, že na Slovensku predsa len tá
pracovná sila je ešte stále lacnejšia a teraz, chvalabohu, že je lacnejšia".
Prekonávať by ju podľa nášho zvoleného zástupcu mali parlament, vláda a
prezident určitou aktívnou, nielen plagiátnou spoluprácou. Na mená členov svojho volebného tímu si síce
nevedel spomenúť ani za toho Boha, ale to len preto, že si sebavedomo nenapísal
ťahák, ako onehdá na návšteve
amerického prezidenta (čo sa dalo pochopiť, keďže nevie po anglicky). Pri ďalších návštevách mu už ale určite budú
pomáhať dve najdôležitejšie persóny: predseda
Slovenskej republiky a minister zahraničných Slovenskej republiky.
Nuž, vládne médiá by boli k nášmu starému ujovi isto
zhovievavejšie.
|
