Pôjdeme stovky míľ po jednotvárnej krajine, budeme hľadieť z okna a nikto pritom nepovie ani pol zbytočného slova, lebo práve v zmysluplnom mlčaní je to čaro skutočného priateľstva. Nocovať budeme v moteloch a jesť v motorestoch, fajčiť originál americké Lucky Strikey a piť hnusné tretinkové pivo. Budeme sa smiať Američanom, lebo budeme vedieť, že tam s nimi nemusíme žiť navždy, a keď dorazíme ku Grand Canyonu, povieme si toto:

Napíšem odtiaľ pár celkom dobrých článkov, ktoré sa možno priblížia tým z Balkánu, trvať to bude tak dva mesiace, možno o kúsok viac, potom sa vrátim a, ako vravím, hádam už budem pripravený aj na manželstvo alebo čo. Toľko plány and now for something completely different.

Náš vysokoškolský privát patril medzi tie alternatívnejšie. V kuchyni bolo rádio s jedným funkčným reproduktorom, o ktorého veku svedčilo to, že sa na ňom nedali prehrávať cédečka, zato kazety áno. Pri prevádzke sovietskej mikrovlnky sa triasol celý stôl na ktorom bola položená. Dvere do kuchyne sme nemali, lebo práve z nich bol ten stôl vyrobený. Napriek tomu som úspešne a dokonca aj vyznamenane doštudoval.

Musí to byť odhadom tak päť rokov dozadu, keď sa z toho prastarého rádia ozval Peťo Tázok. Nebola to ľahká doba. Hip hop vtedy Slovensku vládol tvrdou rukou a aspoň oficiálne drvil konkurenciu. Rytmusa síce ešte nikto nepovažoval za módnu ikonu, ale na cestu pomaly nastupoval. Sen desaťročného Patrika Vrbovského z Piešťan, ktorý v televízii uvidel trinásťročnú Darinku Rolincovú v duete s Karlom Gottom, mal od vyvrcholenia ešte ďaleko. A práve vtedy prišiel, neočakávane a vlastne aj nepozvane, lebo ja som len umýval riady, Peťo Tázok a Antikvariát nesplnených snov. Nebol to celkom moment, ktorý obráti život naruby, nič ako keď som mal ešte ani nie dvanásť rokov a na MTV bežala správa o Cobainovi, ale niečo v ňom byť muselo, ak si ho doteraz pamätám. Vlastne to bolo výborné.

Existuje taká pravda, o ktorej vlastne ani neviem, či existuje, alebo som si ju len vytvoril, a tá hovorí, že je lepšie robiť niečo raz a poriadne ako dlho a ešte sa pritom aj opakovať. Načo uvádzať príklady, keď vieme, v ktorej kapele ten Koňýk hrá. Treba sa posúvať niekam dopredu, lenže toto Slovensko je taká krajina, že ako náhle sa niekto poberie iným smerom, odkloní sa od žánru k niečomu, čo len trochu zaváňa progresivitou, dočká sa odborného uznania a potlesku od poloprázdnej sály, v ktorej polovicu obecenstva tvoria kamoši, ale to je zároveň aj všetko. Zase taká veta, o ktorej neviem, či je pravdivá, alebo sa tak len tvári.

Presne takto to vyzeralo, keď sa minulý týždeň skončila čítacia časť oslavy okrúhlych narodenín Kornela Földváriho, a v sotva do štvrtiny zaplnenej sály odohrali svoj koncert Defragmenty (Bene – text, Shooty – brnkacie nástroje, Marián Jaslovský – fúkacie nástroje, aby bolo formalitám učinené zadosť). Zatiaľ čo je isté, že šušľavé recitovanie strašne smutných príbehov podfarbené pár nástrojmi asi nikdy nebude vypredávať Pasienky (a tak je to správne), určite, celkom určite stojí za návštevu. Defragmenty majú našliapnuté k tomu, aby dobre a poctivo pokračovali v stopách Modrých Hôr a Peťa Tázoka, a pridali dokonca aj niečo navyše, lebo ono to nie je už len taký nejaký ľahkovážny hip hop. Čo nebol nikdy, ale teraz už naozaj vôbec nie je.

Defragmenty sú výborné. Rozjatria aj pohladia dušu presne podľa toho, čo práve potrebujete, sú ako stvorené na popíjanie červeného vína (odskúšané) a kladenie si zásadných životných otázok (a ty si o týždeň zmizla a o dva roky sa ti narodil syn / a potom, že mladým sa neplnia sny). Je to dobrá hudba pre dobrých ľudí, čo je fajn najmä teraz, keď je toho dobrého tak všeobecne málo. A tie Štáty mi asi naozaj ostanú navždy.

Arsenalu to momentálne nejde. Trápi sa a ten kto vymyslel slovo “trápenie” musí byť pri pohľade na nich šťastný, ako dôkladne dokázali jeho koncept preniesť do praxe. Nie je to trápenie typu tlačíme celý zápas, zahodíme desať tutoviek a súper nám v záchvate náhody dá gól z trikrát tečovanej strely, čo pôvodne mala byť center. Na takéto sú v ostatných sezónach v Arsenale zvyknutí. Podstatou aktuálnej krízy je, že ak aj máme loptu, tak sa s ňou prdkáme na vlastnej polovici, pretože inak netušíme, čo by sme s ňou mali robiť. Totálna bezradnosť. Čokoľvek vymyslíme, súperi s tým počítajú. Niekde tam vpredu čaká van Persie, ale za posledné dva zápasy sa nenašiel nikto, kto by mu nahral aspoň do akej takej šance. Stoosemdesiat odohratých minút nieže bez gólu, ale aj bez poriadnej príležitosti, bez tlaku, ktorý by aspoň dal nádej, že súper v panike vyrobí chybu a dá si ten gól sám. Pozerá sa na to o to horšie, že do ksichtu sa nám z druhej strany smejú sunderlandskí mäsiari odchovaní na oranisku, poprípade také duté vemeno s mustášom nemeckého pornoherca, ako je Ibrahimovič. Aby toho nebolo málo, za posledné tri zápasy sa Arsenalu zranilo viac hráčov, ako sa podarilo dať gólov. S vedomím, že začína najdôležitejšia časť sezóny je to vyhliadka, ako továrenského komína v Žiari na Hronom.

Dostať štyri od AC Milán, poprípade cez víkend tie dva upotené sa môže v porovnaní s augustovou osmičkou na Old Trafforde zdať ako zbytočná panika. Lenže to je pohľad človeka, čo vidí výsledky, ale nevidel hru. Tentoraz, a to som inak v tomto veľmi zdržanlivý, už aj mne začína chodiť po rozume, či chyba predsa len nie je v tom Wengerovi. Či starý pán, ktorý za mnoho rokov preukázal toľko citu, predsa len nestráca troška pôdu pod nohami. Akoby sa vo svetle čoraz čudnejších taktík a striedaní ono axiomatické “Arséne knows” začalo obšúchavať a vydierať, miestami až do stratena. Vyzeralo to tak už minulú sezónu a túto je to už úplne očividné. Futbal sa zasa raz posunul o kus inam a princípy dlhé roky podložené v základoch hry Arsenalu začínajú vyzerať, ak už nie priamo staromódne, tak rozhodne priehľadne. Vo svete zamorenom peniazmi ruských mafiánov a arabských šejkov už homemade talenty s platmi nastavenými na princíp trvalo udržateľného fungovania prestávajú vyhrávať zápasy, majú problém kvalifikovať sa do Ligy majstrov a tým pádom nakoniec padne ťažké bremä aj na zázrak o jedinom klube Premier league, ktorý každý rok generuje zisk.

Pri všetkej úcte k žijúcej a stále trénujúcej legende, už neostalo veľa fanúšikov, ktorí by Wengerovu tvrdohlavosť nezačali vidieť ako jednu z dvoch príčin, prečo to s preferenciami Arsenalu ide dole vodou, prečo mužstvo v prestupných termínoch skôr stráca ako získava, prečo po poslednom víkende mužstvo vyzerá byť zlomené a dezorientované. Tou druhou je činnosť alebo skôr jej opak v podaní hlavných majiteľov klubu, čo však opäť priamo súvisí s Wengerom ako predĺženou rukou ich málokomu jasných akcionárskych zámerov.

Ak sa aj z tejto aktuálnej krízy podarí vylízať a dajme tomu, že v nedeľu rozprášime Tottenham, táto sezóna už nedopadne dobre. Možno relatívne, vzhľadom k tomu ako začala, ale dobre určite nie. A to znamená, že van Persie bude mať dosť priemernosti a v lete odíde niekam, kde sa hrá aj na výsledky, a namiesto skúsenej náhrady svetovej triedy zasa príde len pár mlaďasov, síce nádejných, ale čo z toho, keď ich nebude mať kto potiahnuť dopredu. Z tohto pohľadu to vyzerá tak, že alebo Arséne bude musieť v najbližších mesiacoch poprieť mnohé z toho, čím sa mu podarilo spraviť Arsenal najsympatickejším klubom na svete a v presvedčivom geste určenom svojim kľúčovým hráčom to vymení za víziu nového mužstva zbaveného neefektívnych záťaži, alebo to nové mužstvo zostaví niekto iný, nejako celkom inak. V stave v akom je dnes sa totiž nedá nielen vyhrávať tituly, čo napríklad mne nikdy nevadilo, ale ani sa na to nedá s radosťou pozerať a pravdepodobne ani s radosťou hrať.

Na blížiacich sa koncoch ér je príznačná ich dvojstrannosť. Človek nevie, či sa má viac tešiť alebo viac smútiť a vždy keď skúsi jedno z toho, veľmi rýchlo mu niekto pripomenie, že to druhé je minimálne rovnako dôležité. A tak majú blížiace sa konce ér ešte jednu vlastnosť. Dokážu sa blížiť veľmi veľmi dlho a stále sa nevedia definitívne prelomiť, až kým sa nestane niečo zásadné. To väčšinou znamená že sa narazí až na dno, na také dno, ktorého dnovosť je už celkom nespochybniteľná. Alebo sa dosiahne úspech podobne prieraznej kvality, ale to dno je fakt oveľa pravdepodobnejšie a potom si všetci povedia, že sme to mali naozaj zmeniť skôr.

Srdco mi to trhá a uvidím ako dlho ešte bude. Ale v prípade Arsenalu je skvelé, že majú až do nedele voľno a keď potom vybehnú do tej zimy, budeme sa my optimisti aj na to môcť pozerať ako na taký malý nový začiatok. V prípade toho druhého subjektu sa na malé nové začiatky hrať nedá, ale chvalabohu ani zďaleka ma to neberie tak, ako ten Arsenal. Tam predsa len ide o politický subjekt a tie sa na rozdiel od futbalových klubov nedá mať bezpodmienečne rád, len tolerovať a príležitostne so zapchaným nosom voliť.

Pamätám sa, ako keby to bolo včera, pritom odvtedy prešlo pol môjho života. Mal som tri mesiace osemnásť, v rukách občiansky preukaz s ukrutnou tri roky starou fotkou, a mieril som v to septembrové ráno po prvýkrát do voličskej miestnosti. V roku 1994 som dospelo a zároveň premiérovo vybral jeden zo sedemnástich lístkov s kandidátmi a vložil ho do obálky. Zalepenú som ju posunul pred odbornou porotou z ľudu podľa predpisov cez otvor do urny a doma na druhý deň čakal, ako to celé dopadlo.

V predinternetovej dobe, navyše bez akejkoľvek spravodajskej televízie, si už ani nepamätám, ako som strávil čas. Musela to byť celá večnosť. Pravdepodobne som bol v Košiciach pozrieť VSS, alebo si zahrať basket. Mohol som aj doma pozerať Dempseyho a Makepeaceovú. dúfajúc, že Mečiar síce voľby vyhrá, ale vládu nezostaví. Výsledok poznáme. Mečiar mal ako víťaz volieb 35%, potom tri strany s desiatimi a môj výber (DÚ) s osem a pol percentami. O jedno menej vyzbierali robotníci a s odretými ušami sa do NRSR dostali aj Slota & Co. Nemusím opisovať, čo za štyri roky nasledovali, moja generácia, verím, nezabudla. Paradoxne, nič lepšie sa mi, ako mladému voličovi, ani stať nemohlo. Záujem o politiku vo mne zahorel úprimnejšie, ako Winnetouova láska k Ribane v jednom z dielov Mayovho nemecko-juhoslovanského westernu.

Pretočme v zrýchlenom režime pásku a zastavme ju v júni 2010. Slovensko (no dobre, Bratislava) oblepená bilbordami s hranatou Ficohlavou, stovky kancelárskych stolov skrášlených vystrihovačkou vtedajšieho červenokravatového premiéra, ktorá tým predvídavejším vydržala na okennej parapete dodnes. Ľúbili sme ho ako Mečiara v 1994, aj scenár bol rovnaký. Znova som si hravo vybral, moju dovtedy obľúbenú modrú stranu som – za v mojich očiach nepochopenie situácie v roku 2006, rozumej nevýmenu predsedu – potrestal výberom lístka s číslom, ktoré patrilo SaS.

Bral som to tak, že svoj hlas dávam rovnakému prúdu, no zeleným šťukám a nie modrým kaprom. Dal som im ho preto, aby spolu vládli štyri roky. Kľúčové je slovo „spolu“. Aj keď so šťastím, aké si evidentne ani nezaslúžili. Eufóriu volebnej noci si všetci, čo sme ich volili, živo pamätáme. Čo sa dialo odvtedy, takisto. Hádky, hádky a okrem nich ešte aj hádky. A podrazy, nesmiem zabudnúť! Návrh Trnku na generálneho prokurátora, Kočnerove esemesky. Euroval, aj štrajk lekárov. Opozíciu nepotrebovali, vystačili si sami. Vystačili by si aj bez mediálnej hry, ktorú úspešne hrá od Vianoc tajomný Niekto v pozadí. Moje podozrenie hraničiace s istotou mi hovorí, že je napísaná na základe skutočného príbehu. Toľko krát ma naštvali, že mi je mesiac pred voľbami úplne jedno, že nastanú štyri roky temnej depresie pôsobenej Colapičom a jeho zbojníkmi.

Špinavé tajomstvo doterajšieho úspechu pravicových strán tkvie v dokonalom poznaní svojho voliča. Vedia, že nech robia čokoľvek, hoci aj politiku, nad ktorou ich vlastní krútia hlavu a odvracajú zrak aj sluch, keď sa 10. marca zobudia, pôjdu (viacerí nalačno) a dajú im hlas. Cestou domov ich bude pri pohľade na Dzurindovu hlavu na modrom billboarde bolieť hlava. Bude však už PO jedinom dôležitom akte, teda štyri roky neriešime. Večer spolu oslavujú, čudujúc sa, ako zas zabrali na konci kampane a porazili Focusy, Polisy a zvyšok veštiaceho sveta.

Nie, ja im to najcennejšie, čo mám, tentokrát nedám. Nedám im to (okrem toho vyše roka a pol, kedy robili všetko preto, aby ma odradili) aj preto, akú kampaň vedú. Milión sasankových blogov s variáciou titulku „SDKÚ sú klamári a hajzli“ a dva milióny Facebookových SDKU statusov „SaS sú trollovia, len sa na nich pozrite, akí to sú trollovia, hahaha!“. Každá prosba o neútočení vyvážená nápadným zdieľaním hovadiny, čo povedal pravicový konkurent. Nebudem ich voliť.

SDKÚ preto, že s mojim hlasom počítajú v štýle Ľudia uveria tradícii, od spisu sme sa dištancovali, nič nie je vyšetrené, platí prezumpcia neviny. A preto, že Dzurindu nechali od roku 2006 (dz)ruin(d)ovať vlastnú stranu vlastnou prítomnosťou. Ak aj odstúpi minútu po voľbách, bude to o šesť rokov neskôr, ako v mojich očiach mal. Na to môj hlas nepotrebuje.

SaS za jesenný Euroval, (ne)schopnosť prijímať kompromisy a rozlíšiť, s kým sa stretávať a s kým nie. Aby boli tým, kým chcú a môžu byť, potrebujú štyri roky v parlamentnej opozícii. Dostanú sa tam aj keď si ich lístok prinesiem z volebnej miestnosti domov a zarámujem na pamiatku.

KDH by som paradoxne ako jedinú mohol aj krúžkovať (Žitňanská, Procházka, Lipšic, Figeľ). Tú radosť im neurobím, pohľad na troch z nich, ako opúšťajú v apríli stranu po podpise koaličnej zmluvy s Ficom, si vychutnám z pohodlia na gauči s posmešným úsmevom na perách.

K Mostu som nikdy nemal natoľko vrúcny vzťah, aby boli alternatívou. Koho ešte? Nebláznite. Pán Matovič je stabilný ako predpoveď počasia doktora Iľka. Pani EleoNóra by síce oživila Národnú radu, myslím ale, že bude lepšie keď si svoje avantúry bude platiť zo svojho. 99% neverím nič, pre mňa sú vzduch, stopercentný. Zvyšok už ozaj nestojí za reč.

Uvedomujem si dôsledky svojho premysleného činu. Možno sa jedna zo strán pravého „spektra“, ako sa pekne hovorí, nedostane do parlamentu. Prispejem k mizernej účasti a dominancii muža, ktorého politiku, ako sa u nás hovorilo, zo srdca nebyrujem. Obávam sa, že sa inak nepoučia. Nikdy nebolo lepšie demonštratívne nevoliť.
Verejne preto vyhlasujem, dúfam jediný krát v živote, pre predčasné parlamentné voľby 2012: S mojim hlasom nepočítajte. Vo volebnej miestnosti v Senci nájdu určite aspoň jednu prázdnu obálku. Môj hlas si budete musieť znova zaslúžiť. Máte na to od jedenásteho marca štyridsaťosem mesiacov. Dovidenia v roku 2016, priatelia. Enjoy Roky Fica II.

Málokto však asi bude vedieť, že Milan Hodža, popredná postava slovenského politického panteónu ako minister vo viacerých medzivojnových československých vládach zneužíval svoje postavenie na vybavenie dotácií slovenským bankám, z ktorých si nechal vyplatiť „náležitú“ čiastku na účet svojej strany. Alebo, že jedna z najväčších štátom organizovaných krádeží súkromného majetku v dejinách Slovenska 20. storočia – vyvlastnenie židovského majetku začiatkom 40. rokov – bola sprevádzaná veľkou korupciou, ktorú predčilo už len úplatkárstvo, rodinkárstvo a klientelizmus pri jeho prevode na nových, tzv. árijských, majiteľov. Väčšinu občanov tejto krajiny by prekvapilo i to, že mnohé z tých vzorcov politickej korupcie vo vysokej politike (napr. modely čierneho financovania strán, prihrávania štátnych zákazok dopredu určeným „sponzorom“, vyplácania provízií a pod.) sa objavili hneď v začiatkoch modernej parlamentnej politiky a moderných politických strán v poslednej tretine 19. storočia. Korene modernej korupcie však siahali ešte hlbšie, do obdobia vlády Jozefa II., kedy postupne začína aj v priestore Habsburskej monarchie vznikať moderný štát.

Internetový časopis Forum Historiae publikoval monotematické číslo, v ktorom 13 autorov a autoriek skúma podoby korupcie od vrcholného stredoveku až do roku 2010 na Slovensku, resp. v štátnych útvaroch, ktorých súčasťou bolo územie Slovenska pred rokom 1918. Jednotlivé štúdie sa venujú rôznym prejavom korupcie a ich premenám v stredovekej a ranonovovekej cirkvi, súdnictve a mestskej správe, v miestnej správe uhorských stolíc v 18. storočí, vzniku moderných foriem korupcie na úradoch koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia, politickej korupcii vo vysokej politike v dualistickom Uhorsku tretej tretiny 19. storočia, v Československu medzi dvomi svetovými vojnami a na Slovensku počas druhej svetovej vojny. Dve štúdie sa venujú korupcii v súvislosti s arizáciou židovského majetku a zbavovania slovenských židov ich občianskych a ľudských práv.

Komunistický režim v Československu čiastočne popieral, čiastočne zľahčoval a len nepriamo priznával skutočnú mieru rozšírenosti korupcie v spoločnosti a jej vážne sociálne dopady. To je najlepšie vidno na prejavoch elít komunistickej strany Slovenska a Československa. Podstatne konkrétnejšie znalosti máme však o korupcii na Slovensku po roku 1989, resp. 1993.

Dve samostatné štúdie sa venujú verejnému vnímaniu korupcie na Slovensku za uplynulých dvadsať rokov a protikorupčným politikám slovenských vlád od roku 1993.

Aj keď je Zambia z princípu svojej polohy úplne mimo radaru Slovenska aj kohokoľvek iného, je od našej domoviny väčšia skoro dvadsaťkrát a má niečo nad 13 miliónov obyvateľov. Ako tento pomer napovedá, podstatnú časť tvorí púšť a savana. Leží v južnej Afrike a susedí s krajinami, ktorých zoznam je príliš dlhý na to, aby niekoho zaujímal. To spomínané hlavné mesto sa volá Lusaka, má jeden a trištvrte milióna obyvateľov a v centre pár vyšších budov, aspoň podľa fotiek. Tak to by sme mali.

Existuje futbalový Africký pohár národov, ktorý sa hrá raz za dva roky, vždy na prelome januára a februára. Raz za dva roky sa teda tesne po Vianociach najlepší africkí hráči zbalia a nevrátia sa skôr ako o mesiac, ale zase niekedy s maláriou. O úrovni by sa dalo diskutovať, ba dokonca aj polemizovať, ale nechajme to v rovine, že sa Africký pohár oplatí pozerať, lebo je to celé farebné, všetci tancujú a viac ako bráni sa útočí. Afričania nikdy neboli veľkými obrancami a výpočet dobrých brankárov sa končí niekde pri prostredníku prvej ruky. Padá dosť veľa gólov a niektoré pomerne bizarné, v skratke to nie je nuda.

Okrem jeho ďalších pozitív je tento článok aj výborným príkladom toho, prečo preberanie správ zo slovenských tlačových agentúr nie je celkom dobrý nápad, najmä ak je vašim cieľom poskytnúť čitateľom niečo viac, ako len prostú informáciu, že nejaký pohár niekde bol, aj nejaké finále sxa hralo, lebo takto to už chodí, vyhrala ho Zambia a vykonala to prvýkrát, čo v celom mančafte, realizačnom tíme aj krajine vyvolalo emócie. Chalanom zo Sity napríklad totiž úplne uniklo nasledovné: Letmý pohľad na Wikipediu prezrádza, že jeden hráč hrá v Rusku a jeden vo Švajčiarsku, ale inak zambijský futbal síce nie je synonymom kvality v žiadnom kontexte a o žiadnom z hráčov ste nikdy nepočuli, Namiesto kvality má však príbeh.

V apríli 1993 bola Zambia presne jeden zápas od toho, aby sa kvalifikovala na svoje prvé majstrovstvá sveta. Ak ma pamäť neklame, v tom poslednom zápase, ktorý mali hrať v Senegale, im stačilo ukopať remízu, ale je možné, že po takmer dvadsiatich rokoch sa mýlim. Tri medzipristátia lietadla, ktoré na túto slávnostnú príležitosť poskytla armáda, boli naplánované v Brazzaville, Libreville a Abidjane, čo sú vospolok hlavné mestá ďalších nepodstatných afrických krajín, a všetky tri zdarne prebehli. Zdarne by prebehla aj cesta, nebyť toho, že niekoľko chvíľ po tom poslednom medzipristátí lietadlo rozčerilo vody Atlantického oceánu spôsobom, ktorý neprežil nikto na palube. Z tridsiatich obetí bolo osemnásť futbalistov, čiže v podstate celý tím na prahu historického úspechu, prežil len Kalusha Bwalya, aj to len preto, že ako jediný hral v Európe. Podľa štatistík sa zdá, že v Eidnhovene sa mu celkom darilo.

Ťažko sa to prirovnáva k niečomu na Slovensku, ale skúsme si spomenúť na Jarosľavl a exponenciálne znásobiť emócie. Na tie majstrovstvá sa Zambia nedostala, zato nasledoval takpovediac klasický africký folklór, v rámci ktorého padli obvinenia, že lietadlo zostrelila gabonská armáda (lebo bezprostredne pri jeho pobreží sa havária udiala) a to dokonca až do tej miery, že, ako tvrdí Guardian, “in Zambia the word “gabon” is still used to mean something substandard or untrustworthy.”

Ak by sme teraz nakrátko pripustili existenciu osudu, nasledovať muselo presne to, čo nasledovalo: Včera, vo finále turnaja, o ktorého organizáciu sa bratsky podelila Rovníková Guinea s Gabonom, sa v Libreville, čiže doslova pár sto metrov odtiaľ, kde v 93-om padlo lietadlo, stretlo Pobrežie Slonoviny so Zambiou. Zatiaľ čo účasť Zambie vo finále prekvapila každého vrátane hráčov samotných, Pobrežie Slonoviny je pojem, lebo hráčov na turnaj len tak námatkovo uvoľňoval napríklad Arsenal, Chelsea a Manchester City. Didier Drogba, prototyp alfasamca, robí kapitána výnimočnej reprezentácii, ktorá, napriek nesporným kvalitám, tvrdohlavo odmieta dosiahnuť nejaký úspech. Niečo ako Portugalsko za Figa.

Zápas, pravdupovediac, nestál zaveľa. Na ihrisku, ktoré pripomínalo oranicu, to bola skôr nuda, ktorá celý čas spela k penaltám a keď k nim dospela, Zambia predsa len dala o jednu viac a vyhrala. Potom sa radovali, úplne strašne sa radovali. Toho hráča, ktorý v dvanástej minúte musel striedať a plakal pritom ako malé dieťa (má 34 a toto bol jeho posledný zápas), priniesol tréner na ramenách. “Ivory Coast didn’t concede a single goal in the entire tournament. Yup, that’ll be a consolation for them later on tonight.” A kým Zambia oslavuje, my sa môžeme porozprávať o význame športových úspechov pri formovaní národneho (seba)vedomia. Začať môžeme v Göteborgu.

Slováci, myslia sa tým tí súčasní, nie tí krásni ušľachtilí staroslovenskí elfovia, čo si ich Rafaj s Ficom stelesnili v soche Svätopluka, nie sú práve vzormi individuálnej morálky. Čo si budeme navrávať. Aby som to povedal ešte priamejšie a s rukou na srdci, sme v podstate bandou zasraných oportunistov, ktorých len máločo dokáže potešiť viac, ako keď sa im podarí všetok um a talent použiť na úspešné vydrbanie so systémom.

Máme vlastné normy a nepísané zákony odvolávajúce sa na akúsi miestnu verziu sedliackeho rozumu. Policajtom neplatíme pokuty, ale snažíme sa s nimi dohodnúť, či by sa to tak nejako, veď viete ako, nedalo, ani bločky nepotrebujem. Remeselník sa opýta rovno a bez vytáčok, vedúci, faktúrku netreba a to slovenské v nás velí prikývnuť a ešte byť rád, lebo ak už toto nie je ukážkový win-win, tak potom už neviem čo. Medzi kamarátmi sa patrí si koncom roka vzájomne znížiť daňový základ, ak je kamarát alebo člen rodiny zamestnaný na úrade, tak je jeho svätou povinnosťou uľahčovať život blížnym svojim. Péeniek vieme v prípade potreby naťahať z rukáva viac ako Horác Badman srdcových kráľov, nevraviac o rezidentských parkovacích kartách, pretočených tachometroch a ďalších z miliárd každodenných príležitostí prihrať si nezištnú malú domov, takú čo nikoho nebolí, aspoň teda nikoho koho by sme poznali. A tak to ide naprieč životom, naprieč štruktúrami, od žiackych ťahákov až po drobné podvody na poisťovniach, všetko v duchu onoho lokálneho étosu, v ktorom múdry je ten kto uchová najviac pre seba a blbý (a väčšinou aj osamelý) zasa ten, kto platí a nepodvádza, ešte aj toho psa prihlásil, darmo mu sused vravel, že za to v živote pokutu nedostal.

V druhom pláne sme z toho síce mierne paranoidní, na všetko sa pozeráme optikou vychcaného špekulantíka, veď kto už by nám chcel dať čo zadarmo, a tie drobné texty na spodku obchodných podmienok majú dĺžku ako keby ich Gusto Murín písal, len aby obsiahli všetky vývrtky, ktoré voči nim už stihla Slovač vymyslieť. Ale aj tak sme na seba hrdí a radi sa verejne chválime s vecami, o akých ďalej na západ od nás buď taktne mlčia, alebo im ani len nenapadnú. Keď už je raz niečo súčasťou folklóru, ťažko si osobné úspechy nechávať len tak pre seba a ešte ťažšie neklepať si prstom na spotené čelá pri zriedkavých stretnutiach s odpadlíckymi poctivcami, čo si myslia že je správne mať v MHD štiknutý lístok alebo nebodaj upozorniť pokladníčku v Tescu, že sa pomýlila v ich prospech.

Ale pri všetkej tejto našej svojráznosti, máme sebavedomý pocit či skôr stihomam, že v skutočnosti nepatríme medzi národy, ktoré s nami tieto morálno-vôľové vlastnosti zdieľajú, ale skôr medzi tie, kde oné drobné prejavy kamarátstva a snahy ušetriť celkom neromanticky nazývajú rodinkárstvom, konfliktom záujmov, zlodejstvom či korupciou a v duchu týchto hanlivých názvov sa k nim aj stavajú. Takže keď vidíme, že niekde v USA alebo v Holandsku politik odstúpi zo svojej funkcie na základe podozrenia z niečoho, čo je takmer pod rozlišovaciu schopnosť bežného Slováka, hovoríme si, že tak je to správne a zazlievame našim politikom, že aj oni sa nesprávajú tak isto. Ako keby naši, slovenskí, politici neboli v skutočnosti zo Slovenska, ale boli vychovaní v liahniach zženštilého Západu a my sme si ich len importovali aj s certifikátmi večnej morálnej čistoty a osobnej bezúhonnosti. Ešte aj ten nadšený propagátor detektrov lži sa onehdá priznal, že už mal tú česť ponúknuť úplatok a titulkový obrázok k tomuto moralizovaniu je, podobne ako väčšina obrázkov na Humne, ulopkovaný naverímboha z webu, lebo je to tak proste jednoduchšie.

A keď toto pozabudnutie našej vlastnej podstaty, toho kto sme my sami, z akých hodnôt vychádzame, ako sa správame v každodennom živote a nie len pri lajkovaní toho čo si myslíme, že by v skutočnosti malo byť správne, keď toto všetko naberie obludné rozmery, neváhame tasiť občianskej postoje a ísť vešať plyšové gorily na námestia a skandovať, kto všetko by mal ísť do basy. A máme pravdu, tí čo porušili zákony by do basy naozaj mali ísť, ale nie preto že ich porušili vo veľkom a všetci sme to zrazu uvideli v novinách. Mali by sedieť všetci tí, čo nerešpektovali pravidlá spoločností ku akým zbožne vzhliadame, nezávisle od toho, či ich porušili vo veľkom, alebo v malom. Jednoducho, ak nám ide naozaj o spravodlivosť, treba potrestať nielen veľké gorily, ale v prvom rade začať od seba. Potrestať všetky maličké bezvýznamné gorilky-milióny, ktorých tu, ak to ešte zhovievavo odhadnem, máme asi tak dva a pol milióna, ale pravdepodobne ešte oveľa viac.

Dav na námestí môže mať okrem presvedčenia o vlastnej neomylnosti mnohé sily, najmä fyzické, ale skutočnú silu, ktorá dokáže robiť zmeny aké sa podarili v roku 89, majú len davy s výraznou morálnou prevahou nad cieľmi svojich koordinovaných pokrikov. Bez morálnej prevahy je to len tupá frustrácia. Môže priniesť násilie, ale len ťažko môže získať rešpekt. V deň keď sa nadkritické množstvo tohto národa stane rovnako prísnymi voči sebe samým, ako sú prísni voči politikom, potom budú skorumpovaní politici ostávať v hanbe a odstupovať aj bez námestí. Ten deň sa (a tu som možno optimista), blíži. Keď si porovnám Slovensko na konci mečiarizmu a dnes, je na tom podľa mňa ľudsky, zákonmi a odmietaním korupcie o kus lepšie, i keď stále ďaleko od cieľa.

Politici nezvyknú prerastať kultúru a morálku z ktorej vzišli. Prečo by to tiež robili, kde by v sebe vzali to nutkanie? Tí, čo ich máme teraz sú práve takí, pretože tak sme si ich vychovali. Sú z našich rebier, sú Slováci, dokonca priemerní Slováci, lebo priemernosť je princípom demokracie. Až my budeme lepši, budeme mať nárok na lepších politikov a konečne aj morálne právo odsúdiť tých skorumpovaných, pretože vtedy to konečne budú čierne ovce stáda. Jediný recept, ktorý na urýchlenie celého procesu existuje je položiť si jednu otázku, vždy keď sa dostaneme do situácie v ktorej sa rozhodujeme medzi viacerými riešeniami s rôznymi morálnymi hodnotami.

Tá otázka by mala znieť asi takto:

„Keby vec, ktorú sa práve chystám spraviť, urobil verejne známy politik, zdalo by sa mi jeho rozhodnutie správne?“

Podľa odpovede v každodenných situáciách potom, prosím, zvážme svoje morálne právo ísť vešať, či zatvárať hocikoho iného.

Na kompetentnosť ministra kultúry sa možno opýtať v rázovitej slovenskej obci, ktorú zvú Kultúrna. Minister hospodárstva okrem mnohého iného svoju kompetentnosť demonštruje svojim postojom k eurovalu, veď načo by vrecková republika ako Slovensko, ktorá z európskych štruktúr čerpá miliardy eur ročne spolupracovala na malichernostiach, ako je záchrana spoločného hospodárskeho priestoru. Telekomunikačný start-up ministra obrany už riešia orgány niekedy činné v trestnom konaní. Ministrovi sociálnych vecí, žiaľ, zostalo o koliesko naviac, hoci mal zdatný support milovníka strednej vrstvy v kresle ministra financií. Ministra školstva od posledných volieb nikto nevidel, podobne ako ministrov životného prostredia a pôdohospodárstva a ostáva nám len dúfať, že sa im dobre vodí a myslia aj na svojich priateľov a príbuzných. Predseda parlamentu rovno zo snemovne čulo diskutuje o voľbe generálneho prokurátora s, no veď viete kým. A ešte je tu gorila. Ministra zahraničných vecí teda už v iných súvislostiach spomínať nie je potrebné. Pani premiérka sa preslávila svojou zásadovosťou. Vyslovenie dôvery vláde spájala pomaly aj so zákon o kvóte na výlov kaprov na Sĺňave.

Ulice sa zaplnia ľuďmi, ktorí nesúhlasia. Poniektorí volajú po zmene systému. Po relácii Lampa, kde svoje vízie prezentovali, som sa na Systém začal pozerať ako na povestný pohár, kde do polovice naliata voda. Doteraz mi Systém pripadal taký polonefunkčný, sem-tam vyprázdnený. No po absorbovaní vízii o návrate prvotnopospolnej láskyplnej spoločnosti sa mi zdá, že je vlastne celkom dobrý a k dokonalosti mu chýba už len kúsok.

Pre demonštrantov je tu ale jedna dobrá správa. Zmena príde a príde 10. marca. Bude to zmena zásadná. Prinesú ju ľudia, ktorí už vedia čo a ako. Napríklad bývalý minister financií. Tesne pred oznámením konverzného kurzu sa zúčastnil pobytu na jachte istej finančnej skupiny (ktorá je kauzou Gorila patrične znechutená) a len tak mimochodom, táto skupina (a nie len ona) zarobila za dva dni na menových obchodoch podobnú sumu peňazí, ako všetci aktéri gorilích spisov dokopy. Minister zdravotníctva, manekýn, riadený košickým polyhistorom, si zo zdravotníctva spravil hrnček var a kradlo sa skutočne sofistikovaným spôsobom. Napríklad centralizovaným nákupom hajzlového papiera a rožkov za trojnásobné ceny. Minister vnútra by pokojne mohol účinkovať ako negatívna postava v nejakej Ludlumovej knihe, len sa obávam, že pre kladného hrdinu by sa príbeh v tomto prípade neskončil happy-endom. Minister obrany aj dnes prekvapí svojou superioritou – volá po prešetrení vlastného podpisu na zmluve za 200 miliónov, o ktorej nikto netuší, za čo bola vyplatená. Spýtal by som sa už spomínaného ministra vnútra. Minister spravodlivosti bol tiež rovný chlap. Kamarátil sa aj s albánskym pašerákom heroínu, aby mal tep na prste doby. Minister dopravy ani nehovoriac. Keď nejaká analýza hovorí, že niečo môže stáť o polovicu menej, tak ju, kurva chlapi, prepíšem!

Týmto heslom sa riadil aj už spomínaný polyhistor, v tom čase zhodou okolností aj predseda parlamentu, ktorý tiež sem-tam prepísal znenie nejakého už schváleného zákona. Plejáda podenkových ministrov bola ešte celkom výživná, jeden, krátkovlasý, s bystrým pohľadom, lacno kúpil logá a výhodne predal emisie, druhý svoju sľubnú kariéru ukončil mečaním v maštali (Pre úplnosť je potrebné dodať, že to nebola asi celkom jeho chyba. Poradil mu to Braňo Král, ktorý momentálne zastáva čelnú pozíciu v trvanlivom orloji pošukov, zvanom nevedno prečo Strana zelených). Takmer som zabudol na jednu z najväčších odborníčok, náš sociálny pilier, ministerku sociálnych vecí, ktorej kompetentnosť potvrdzuje prísna iskra v očiach a dokázala ju napríklad pri úspešných a efektívnych sociálnych podnikoch.

Majster slova, širokých kompetencii a obchodu so špeciálnou technikou, minister hospodárstva sa tiež nevie dočkať, kedy to tu opäť dá do laty: for slovékia, for as. Ako čerešnička na torte sa bude vynímať náš predseda, slnko našich dní, kvet sakury, ktorý nám opäť, s výdatnou podporou svojho pokrvného brata prevádzkujúceho sieť mäsiarstiev nájde nepriateľa, proti ktorému sa oplatí bojovať.

Priatelia, zmena je na dosah. Naozaj nemusíme jesť hovno, kvôli tomu, že sú v ňom hrozienka. Kým prídu noví a lepší, môžme sa nažrať hovna aj bez hrozienok.

Fotka Darling Harbouru je v každom lesklom lietadlovom magazíne. Je to miesto, kde si bohatí turisti z iných bohatých krajín navlečení v značkových handrách môžu posedieť pri mori, dať si čerstvé mušle a žraločie kotlety v niektorej zo štýlových reštík na móle a pozerať sa na pravidelný sobotný ohňostroj, väčší a dlhší ako bratislavský novoročný. Neoslavuje sa nič, to len tak z roztopaše.

Pre mňa, ako pre jedného z milióna cudzincov, ktorí si užívajú výhody bohatej ekonomiky krajiny, ktorá je beztak priveľká pre púhých 20 miliónov ľudí, bol Australia Day len voľným dňom, kedy si netreba ťažko zarábať na svoj kolonialistický životný štýl a naopak si ho treba patrične užiť tradične austrálskym spôsobom – barbie, barbeque, je tu po tenise a futbale tretím národným športom. Počasie nás však sklamalo a tak ostal len ten Darling Harbour.

Kým si davy turistov, britských potomkov s deťmi a iných prisťahovalcov v zálive dávali klobásky, maľovali zástavy na líca a tlačili sa pri prehliadke starožitných lodí, zo dvesto domorodcov agresívne zaútočilo na reštauráciu, kde si premiérka Julia Gillard práve dávala obed s členom opozície Tony Abbottom.

Pôvodní obyvatelia sa podľa väčšiny Austrálčanov majú viac než dobre. Dostávajú pravidelnú rentu za pôdu, ktorú im pred viac než dvesto rokmi Briti odobrali. Nemusia robiť nič, tak sa poflakujú pri Central Station Parku, v parku pri hlavnej vlakovej stanici, tak ako to robia všetci ostatní bezdomovci sveta. Títo majú k tomu pravidelný príjem. Len akosi nemajú, v krajine čo sa zmenila tak rýchlo, že sa oni zmeniť nestihli, nič na práci.

To mal asi na mysli aj Tony Abbot, keď sa nechal počuť, že aborigénskym témam sa už venovali dosť, aborigénska ambasáda by sa mala rozpustiť a je čas sa pohnúť dopredu. V skratke – dosť bolo. Naša vina je vyplatená.

200 zúrivých domorodých aktivistov možno nie je až tak veľa, ale viac než dosť na vykynožený aborigénsky ľud. A ten si zrejme vôbec nemyslí, že už bolo urobené dosť. Aborigénca v normálnej 9 – 5 práci nestretnete. Kultúrne inštitúcie inzerujú desiatky pracovných ponúk pre vzdelaných pôvodných obyvateľov a nikto sa neozýva. Kým oficiálne sa Austrálčania – britskí potomkovia – ospravedlnili za minulosť, v skutočnosti vinu necíti nik. Zodpovednosť sa rozptýlila do neurčita a ostalo opovrhnutie, nezáujem a neochota platiť za skutky niekoho v minulosti.

Austrália je rajom turistov a Sydney je kozmopolitné mesto hýriace všetkými národnosťami. Otvorené všetkému novému, veselému a hýrivému.

Austrália je aj do špiku rasistická krajina. Domorodci neznášajú bielych, bieli nemajú radi domorodcov. Nemajú radi ani zahraničných študentíkov kradnúcich prácu miestnym a moslimov na ulici takmer nestretnete.  Gillardovej výroky o islame v ich krajine a o tom, že austrálska kultúra sa pispôsobovať nebude, sú známe aj na slovenskom internete.

Všetci spolu sa desíme invázie pracovnej a plodnej sily Číňanov, ktorá sa už dávno začala . Čínska štvrť už dávno plynule prechádza priamo do centra mesta.

Môj kamarát Michael pochádza kdesi z vnútrozemia. Spomínal, že chodil do školy kde bola väčšina detí aborigénskeho pôvodu. Nebol veľmi populárny. Keď učiteľ vysvetľoval udalosti po invázii Britov, hovoril o tom, ako ozbrojení vojaci nútili celé rodiny domorodcov páchať samovraždy skokom z útesu. Boli to bieli ľudia, presne ako Michael, povedal vraj učiteľ.

Možno to nebolo celkom tak, možno len približne. Možno len Michael prikrášľuje, lebo ich sám nemá rád. Za ich večné pripomínanie viny, za pozitívnu diskrimináciu, že nič nerobia, a chcú výhody. Sú agresívni a nevzdelaní. Ale niečo na tom bude.

Takže počasie nás sklamalo a tak som si ja a ďalší traja Slováci sedeli v Darling Harboure a popíjali exotické koktaily v trendy bare s veľkou terasou s výhľadom na záliv. Čakali sme na ohňostroj. A s nami davy iných prisťahovalcov, z prvej vlny, druhej, tretej.

Ohňostroj a svetelná show boli veľkolepé až na hranicu znechutenia a nudy. Príliš chvastúnsky, príliš farebný, neladiaci, rozličný, nekoncepčný, pridlhý.

Čínske ohňostroje vystreľovali z lodí na mori a všade okolo bola bláznivá kakofónia farieb. Ktorá sa mimochodom nádherne odrážala na pokojnej hladine mora.

Presne ako Austrália celá. Je to vriaci hrniec zmesi národností a kultúr, ktoré sa na seba nijako nepodobajú. A ešte zďaleka nie je dovarené.

———

Ešte prihodím útržok len tak na záver. Za jednu cenu. Kolegovia v práci minule nad obedom preberali, aké povolanie je najlepšie na svete. Po športovcoch, modelkách a kráľovnách sa všetci zhodli na jedinom: keď vyrastú, chceli by byť kolonialisti.

Nosil som odtiaľ domov cheesecaky v tvare srdca, čo sa celkom ráta, ak bývate s priateľkou, a perfektne som si rozumel úplne s každým vrátane cukrára Tommyho. Tommy mohol mať tak cez päťdesiat a rozhovory pri cigarete sa točili zásadne okolo futbalu. Ak neviete, načo je dobré kvantum nepotrebných informácií z histórie, povedzme, anglickej ligy medzi svetovými vojnami, tu je odpoveď: výborne vyplní čas s kolegom, s ktorým by ste si inak nemali čo povedať. ManU for life, mate, for life, vravel vždy Tommy.

Je niečo definitívne na konštatovaní for life, lebo teda zatiaľ čo je dosť veľa vecí, ktoré ma budú charakterizovať celý život, oddanosť futbalovému klubu medzi ne nepatrí, najmä nie natoľko, aby som ju v každom rozhovore potvrdzoval. Lenže to sú tie rozdiely medzi britskou a slovenskou kultúrou, lebo v tomto bode presne viem, o čom hovorím. Tá práca lomené zábava sa totiž nachádzala na Easter Road, asi dve minúty chôdze od neveľmi hrdého, neveľmi veľkého a najmä vždy poloprázdneho štadiónu Hibernianu Edinburgh.

V Edinburghu sú kluby dva, Hibs a Hearts, ten prvý viac miestny a ten druhý menej, najmä teda od momentu, kedy ho kúpil nejaký litovský miliardár (Romanov?) a vytrvalo ho ťahá ku dnu, kde najväčší rival vytrvalo čaká, lebo momentálne je v lige tuším predposledný. Hibs a Hearts sú v princípe úplne nepodstatní, ligu nevyhrali presne od ročníka 1957-58, čo, uznajte je už nejaký ten piatok, nič to ale nemení na tom, že aj fandenie jednému alebo druhému je for life záležitosťou. A tiež dôvodom, pre ktorý v Edinburghu zakázali litrové krígle. Pri konfliktoch, ktoré prepukajú nielen pri príležitosti zápasov, sa fanúšikovia nimi občas zvykli zabíjať.

(Odbočka: Istá časť Krakova je tiež postriekaná nápismi Cialem Salwator – sercem Cracovia. Cracovia je klub, ktorý poľskú ligu naposledy vyhral v roku 1948, a jej štadión je na Salwatore. Počet obetí, ktoré si vyžiadali pravidelné bitky jej fanúšikov s fanúšikmi Wisly, sa za posledné roky ráta v desiatkach. For life, fuck yeah.)

Lenže fandenie principiálne neúspešným futbalovým klubom má aj svoj romantický rozmer. Snúbi sa v ňom vedomie o ich nedokonalosti, pochopenie, že úspech nečaká nieže za rohom, ale ani vo vedľajšom meste a silná osobnosť. Lebo desaťročia tradície hrozivých prehier si silnú osobnosť vyžadujú. O to cennejší je potom úspech, teda za predpokladu, že sa nejakého dožijete, čo je veľmi, veľmi nepravdepodobné.

Moje presvedčenie, že nikto doteraz nepočul o španielskom futbalovom klube Mirandés vychádza z toho, že najvyššie hral v tretej lige, a ešte z toho, že ani nadštandardný slovenský znalec geografie nemá prečo vôbec niečo tušiť o meste Miranda de Ebro. Lenže kedy, ak nie teraz, si zaslúži svoje miesto v histórii slovenského internetu. Mirandés.

Mirandés sa dostali do štvrťfinále španielskeho pohára tak, že porazili Santander a Vilarreal, čo sú oba kluby z prvej ligy. V tom štvřtfinále hrali s Espanyolom, čo je zase ten klub v Barcelone, kde hosťuje malý Vladko, nikto mu nefandí a keď som ich videl hrať, hneď som aj rozumel prečo. V zápase so skôr podpriemerným treťoligovým klubom totiž jeho hráči triafali brvná a tyčky, stavali sa do ofsajdov, ale gól dať nevedeli, zatiaľ čo Mirandés dal dva. Päť minút pred koncom to vyzeralo na príjemné a jasné prekvapenie, lenže Vladko potom znížil, o dve minúty vyrovnali a niekedy v nadstavenom čase zápas dokonca otočili. Stávkové gangy v Singapure museli plesať a my zase nadávať, lebo v jednom zápase sa Dávid môže Goliášovi vzoprieť a hádam ho aj poraziť, v tom predsa tkvie tá jemná krása národných pohárov, ale ak sa hrá na odvety, je to oveľa zložitejšie, čím myslím prakticky nemožné.

A teraz už len krátko: odveta sa hrala včera, skončila niečo pred polnocou a prebiehala presne podľa predstáv. Espanyol dal gól a potom už len sledoval, ako zápas speje k svojmu koncu, v čom ho nevyrušilo ani to, že Mirandés v nejakom bode vyrovnal. Wikipedia mi prezradila, že Mirandés má presne dvoch hráčov, ktorí kedysi dávno, v lepších časoch svojej kariéry, odohrali nejaké zápasy za juniorskú reprezentáciu, čo znamená, že vtedy nemohli byť úplne márni. Jeden z nich, César Caneda, sa v 92. minúte, rozumiete, v nadstavenom čase, lebo aj to patrí k legendárnym zápasom, rozhodol dať všetkým fanúšikom dôvod na fiestu, lebo poslal loptu do siete, Mirandés do semifinále a stovky fanúšikov na hraciu plochu. “Invasión de campo de los aficionados del Mirandés para celebrar la victoria. Madre mía vaya fiesta que va a haber esta noche en Miranda de Ebro” preklad nepotrebuje, komentár nepotrebuje ani video, v ktorom fanúšikovia nesú hráčov do šatne na ramenách.

Áno, ide o úplne nepodstatný zápas, ktorý je pri porovnaní s v čase uverejnenia prebiehajúcim El Clásicom absolútne ničím, ale v pohľade na spontánnu radosť fanúšikov, ktorí sa práve dočkali jediného úspechu svojho klubu na celé generácie dopredu, je niečo omnoho úprimnejšie, ako v zápase snímanom štyridsiatimi kamerami, alebo takom, pre ktorý sa zabíja.

Napísať jednej kalifornskej kapele na turné, že RADIO REBELS nemôžu momentálne ako predkapela hrať hodinu, ale len polhodinu (ja a bubeník, ktorého som ešte nikdy nestretla, a ktorý sa momentálne musel presťahovať, lebo mu zateká strecha, takže nemá bicie a musíme skúšať v krpatom štúdiu v San Franciscu), keďže Sandozz (producent, gitara) je v Európe a Eteka (basa) má novú frajerku a snaží sa udržať si prácu (odložené).

Napísať článok o Jozefovi Banášovi a o tom, že titul Kniha roka je na predaj, ak by mal aj iný slovenský „spisovateľ“ o tento titul tiež záujem (úspešne odložené).

Nakresliť obrázok k rozprávke o krokodílovi a levovi (mimoriadne úspešne odložené).

Napísať článok o experimente jedného stredoškolského učiteľa, ktorý nechal prepadnúť celú triedu: jeho žiaci tvrdili, že Obamov socializmus je fajn, pretože nikto nebude chudobný a nikto nebude bohatý. Profesor teda navrhol, že si spravia malý experiment založený na Obamovom pláne. Všetky známky celej triedy budú vždy spriemerované, a tak dostane každý v triede rovnakú známku. Dal im test, niektorí prepadli, iní mali jednotky, celková priemerná známka bola dvojka. Všetci sa potešili, ako parádne ten socializmus funguje, aj keď jednotkári, čo sa veľa učili, boli trocha naštvaní. Na druhý test sa teda jednotkári už tak nebifľovali, a lenivci sa učili ešte menej, takže priemerná známka bola trojka. To už nebolo tak veľa usmiatych tvárí. Keď prišiel tretí test, priemerná známka bola štvorka. Všetci boli naštvaní, nadávali si, obviňovali jeden druhého, a nikto nechcel študovať len preto, aby sa ostatní mohli zadarmo zviezť. Na ich veľké prekvapenie, priemerná známka posledného testu bola päťka. Celá trieda prepadla. Profesor tvrdil, že rovnako by prepadol aj socializmus, pretože ak je odmena veľká, aj motivácia dosiahnuť túto odmenu je veľká; ale ak je odmenou len priemer, nikto sa v podstate o nič nesnaží. Z čoho vyplýva, že ak jeden človek dostane niečo za to, že nič nerobí; druhý človek zase robí za ničovaté nič.

A vyplýva z toho aj to, že ak veci úspešne odkladáte, veľmi veľa vecí napokon úspešne spravíte.

Dobre ma sledujte:
celý trik je v tom, ako tvrdí profesor filozofie na Stanforde, John Perry, spraviť si zoznam všetkých vecí, ktoré musíte spraviť, a potom tie najdôležitejšie veci, celkom na vrchu zoznamu, úspešne odkladať. Samozrejme, veci na začiatku zoznamu sú v takom prípade jasne ohrozené. Preto je dôležité, aby bol zoznam dobrý: prvé na zozname musia byť úlohy, ktoré majú jasné termíny (ale v skutočnosti žiadne nemajú), a ktoré sú veľmi dôležité (ale v skutočnosti na nich vlastne až tak nezáleží).

Napríklad: na prvom mieste môjho zoznamu je dokončiť posledné dve kapitoly detektívky pre deti, na ktoré čaká moja new yorská editorka. Naposledy som jej písala pred pol rokom. Keď som sa konečne prinútila k tomu, aby som jej odpísala, že to ešte stále nemám, ukázalo sa, že vôbec nemeškám, a že je to v tejto branži celkom normálne. Takže aká dôležitá je táto detektívka? Nie tak dôležitá, aby som nemohla robiť tisíc iných vecí, namiesto toho, aby som ju dopísala. Keď príde do cesty niečo oveľa dôležitejšie, ako je táto moja kniha, potom ju konečne dopíšem.

Múdry čitateľ si iste všimne, že si človek musí nájsť dôležité úlohy, ktoré sa nesmú odkladať, a práve vďaka ich odkladaniu, vykoná všetky menej dôležité veci. Potom vás dokonca budú považovať za človeka, ktorý dosiahne všetko, čo chce. Napríklad – nemyslieť na článok o profesorovi, ktorý nechal prepadnúť celú triedu, a pritom ho úspešne napísať.