Nemecko však fungovalo dlhodobo na hraniciach svojich vlastných možností. Množili sa štrajky a logisitcké problémy, cisárstvo navyše strácalo spojencov rýchlejšie ako SDKÚ percentá. Keď 30. októbra kapitulovali Turci a 3. novembra Rakúsko-Uhorsko, ostalo prakticky osamotené proti všetkým ostatným a bolo teda úplne jedno, na akom území a ako ďaleko od Berlína sa jeho armády nachádzajú. Nasledovala kapitulácia vo Versailles, miliardové reparácie rozložené na sedemdesiat rokov (a teda do roku 1988), nasledovala Weimarská republika a hyperinflácia, čo sú všetko faktory, ktoré prispeli k tomu, že ani nie o pätnásť rokov sa za všeobecného nadšenia nemeckého národa dostal k moci istý Adolf H. a zvyšok je história.

Weimarská republika bol útvar, ktorý sa počas svojej neveľmi šťastnej a najmä nestabilnej existencie vyznačoval pokusmi o prevrat z oboch koncov politického spektra a tým, že sa podstatná časť nemeckých konzervatívnych, nacionalistických a vojenských elít vôbec nestotožňovala s jej existenciou. Dámy a páni, na scénu prichádza Dolchstosslegende.

Dolchstosslegende, anglicky Stab-in-the-back myth a slovensky povedzme bodnutie od chrbta, bolo nielen legenda ale rovno presvedčenie horeuvedených elít, že Nemecko nikdy žiadnu vojnu neprehralo, ale bolo zradené na domácom fronte. Zradené svojimi vlastnými občanmi, ktorí odmietli viac, rýchlejšie a ťažšie pracovať a vôbec, dlhšie trpieť. V pozadí navyše rezonoval údajný plán zapredať Nemecko cudzím mocnostiam. Na vine boli prakticky všetci – republikáni, socialisti, komunisti, Židia, samozrejme, občas dokonca aj katolíci, skrátka úplne každý, kto bol proti tomu, aby sa vojna skončila zničením Berlína.

Pre práve sa rodiacu republiku takéto podmienky neboli veľmi prajné okrem iného aj preto, že sa do nej vrátilo obrovské množstvo nahnevaných mužov, ktorí práve prehrali vojnu a teraz nemali veľmi čo robiť, tak sa nazvali Freikorps. Táto armáda mimo armády, ktorá sa venovala prenasledovaniu a zabíjaniu svojich politických oponentov, sa prejavila hneď v marci 1920, keď v rámci jedného z mnohých pučov vymenovala za kancelára pravicového novinára Wolfganfga Kappa. Vydržali štyri dni.

História Weimarskej republiky v dvoch vetách teda vyzerá zhruba takto: svoju existenciu začala odzbrojená, zadĺžená a ponížená a začala ju krízou. Nasledovalo päť rokov zlatej éry zhruba medzi rokmi 1924-29, lenže potom prišla kríza celosvetová a priviedla Hitlera.

Ako jednu z prvých vecí po svojom nástupe k moci Adolf oživil Dolchstosslegende sťaby zjednocujúci symbol kolektívnej traumy a zrady na národe. Oživovať ju vlastne nikdy ani nemusel, veď ona nezomrela. Intenzívne rezonovala v národe aj jeho elitách, tých elitách, ktoré potom plynulo a bezproblémovo s NSDAP splynuli. Dolchstosslegende reprezentovala všetko zlé, čo mali politici vykonať na ľuďoch. Bola symbolom poníženia, nadvlády, zapredania a konšpirácie a, hoci sekundárne, aj pohodlným prostriedkom na penasledovanie kohokoľvek v opozícii. Škála tých, ktorí mali byť za zradu zodpovední, zahŕňala prakticky každého. Predtým, než si povieme, ako to všetko súvisí so Zlatým úsvitom, tu sú volebné výsledky NSDAP:

05/1928 810 000 hlasov 2,6%
09/1930 6 409 600 hlasov 18,3%
07/1932 13 745 000 hlasov 37,3%
11/1932 11 737 000 hlasov 33,1%
03/1933 17 277 180 hlasov 43,9%

Zlatý úsvit nie je na gréckej politickej scéne ničím novým, prisťahovalcov mláti už vyše dvadsať rokov, novinkou je len to, že sa dostal do parlamentu. Spoločné črty, ktoré ho spájajú s NSDAP sú také evidentné, až je ich vymenovávanie plytvaním priestorom, stačí si pozrieť video z povolebnej tlačovej konferencie. Zaznelo na nej presne nula otázok a bola len jedným dlhým monológom o tom, s kým každým sa táto doteraz obskúrna strana vysporiada. Gréckou variantou Dolchstosslegende je sprisahanie všetkých, ktorí sa rozhodli inak cnostnú krajinu dostať do kolien, samozrejmosťou je žltá tlač a vyhrážanie sa násilím.

Kľúčové sú však dve veci, teda okrem krásneho volebného sloganu Zbaviť krajinu špiny.

Tak ako NSDAP po začiatku hospodárskej krízy za necelé dva roky zosemnásobila svoje percentá, rastie v presne rovnakých podmienkach rovnakým tempom aj Zlatý úsvit. Často sa opakujúce voľby boli vo Weimarskej republike obľúbeným folklórom (štvoro za jedno štandardné volebné obdobie) a pre propagandu NSDAP boli dôkazom nestability celej republiky a potreby razantnej zmeny. Vzhľadom na pat, ktorý zavládol v Grécku, sa nové voľby plánujú v dohľadnej dobe. Zlatý úsvit v nich Grécko neovládne, teror nenastane, podobností je však viac než dosť.

Navyše je istá jedna vec a tá presahuje grécku krízu, náckov aj euro: v rovnakých situáciách sa ľudia správajú rovnako. Výsledok Zlatého úsvitu preto nie je dôvodom na prekvapenie, skôr na obavy.

 
V paralelnom vesmíre existuje paralelné Slovensko s paralelnými Slovákmi a paralelnými Slovenkami. Píšuci Rado Ondřejíček a kresliaci Gabriel Kurak vďaka vašej podpore prichádzajú s druhým príbehom z jeho idylického prostredia. Tentoraz o tom ako múdry ľud s gorilami zatočil a Slovensko svojej vôli podriadil.

Keď na obrázok kliknete, bude krajší.

 
Veci sa majú takto. Veľmi pekne ďakujeme všetkým, ktorí po pozretí prvého dielu prispeli nejakým tým eurom na vznik tohto, čo ste si práve pozreli. Plánovaný limit sa síce splniť nepodarilo, ale vyzbierané peniaze a najmä vecné kritické komenty zapôsobili motivačne a tak to autori skúsili ešte raz.

Výtvarný štýl prešiel značným vývojom, sami sme zvedaví, čo na to poviete teraz. Autori by radi písali a kreslili aj ďalej, ale tak ako minule, aj tentoraz to je vo vašich rukách.

Ak usúdite, že veci sa vyvíjajú dobrým smerom a že teda chcete vidieť aj ďalšie pokračovanie, podporte Lepšie Slovensko cez Paypal alebo priamo prevodom na účet. Tentoraz si už nedávame limit, ale nazbieranie rozumného množstva peňazí na zaplatenie kresličovej námahy je nevyhnutnou podmienkou pokračovania.

Toto je číslo nášho účtu v mBank:
4200034393/8360

Toto je odkaz na náš Paypal:

Môžete na ne začať posielať svoje príspevky. Veľmi pekne za ne vopred ďakujeme, rovnako ako ďakujeme za zdieľanie nášho komiksu s kamarátmi vo zvyšku internetov.

Inou možnosťou je, že sa na komiks nájde nejaký korporátny sponzor, ktorý s ním spojí svoju značku. Ak patríte medzi ľudí s takými kompetenciami, a chcete minimálne niekoľkým tisícom čitateľom predplatiť politicky nekoreknú politickú zábavu, prosíme, ozvite sa nám na komiks@humno.sk

 

Niekoľko technických poznámok k celému experimentu:

Ku svojim platbám uveďte do poznámky, že ide o skladačku na komiks.

Ak nejaké peniaze od vás dostaneme, ale nebude to dosť, pošleme ich kresličovi za prácu na pilotnej časti, ktorú ste si práve prečítali.

Ak nechcete nič platiť, budeme radi aj za podporu vo forme zdieľania, aby sa vec dostala k ďalším ľuďom. Tweetujte, lajkujte, rozprávajte po krčmách.

Prosíme, ak chcete odkázať na komiks, odkážte na tento článok. Neberte si obrázok na svoje weby a tak ďalej lebo Alojz Hlina o vás spraví transparent pred krčmou.

Významné posuny v stave zbierky, budeme zverejňovať na FB stránke Humna.

Tu je prvý diel: Alojz Hlina zachraňuje

Ešte minútu predtým ako celá vec vznikla, bol Machala osobou známou hŕstke, možno pár tisícom zasvätených. Vedelo sa o jeho pamírčení aj o tom ako po revolúcii vytieral tie najšpinavšie politické zadnice, ale celé to bolo skôr vo forme interného vtipu kolujúceho niekde medzi novinármi a tými čo v nejakej fáze života mali s Machalom tú česť osobne. Tú minútu pred napadnutím na Hlavnej pošte nebol z neho o nič menej opovrhnutia hodný oportunista, o nič menej sviňa donášačská, o nič menej mizerný spisovateľ, o nič menší ľudák, ako tým všetkým bol minútu po ňom. Akurát dnes, len vďaka tomu incidentu, v kontexte jeho celoživotnej služby zlu v podstate úplne malichernému, to o ňom zrazu vedia nie tisíce ale státisíce, možno milióny ľudí. Keď si dnes ide kúpiť rožok, môže si byť celkom istý, že aj tá predavačka, čo ho deň čo deň obsluhuje už celé roky, sa naňho pozerá úplne inak. A to či naozaj on napadol Janovica, alebo to bolo inak, na tom nič nemôže zmeniť. Obraz Drahoša Machalu sa schovaný v skrini krivil, ošklivil a premieňal celé desaťročia. Je úplne jedno, ako sa presne odohral incident, ktorý ho z tej skrine dostal na verejnosť. Podstatné je, že tam dnes je.

Obľúbenou porevolučnou krčmovou témou je debata o vešaní zaslúžilých komunistov na kandelábre. Čokoľvek si o tom kto myslí, a tie názory teda vedia ísť s vypitou odvahou pekne do extrémov, treba povedať že v skutočnosti sa vo vzťahu porevolučného Slovenska a jeho komunistických pohlavárov udial presný opak. Nikto nevisel, nesedel, a čo je horšie, ani nebol prinútený bezmocne postávať opodiaľ. Len tak pre ilustráciu, všetci naši prezidenti boli z kategórie kariérnych komunistov, kurvy na pohľadanie, eštébáci boli bez problémov ministrami, dokonca premiérmi, generál Lorenc sa tiež parádne uchytil a arcizmrd Vasiľ Biľak aj so svojim nástupníckym zaťom spokojne dožívajú na jednej z najdrahších bratislavských adries, vo vile komunistami ukradnutej právoplatným majiteľom, a tak ďalej, akoby sa vlastne ani nič nestalo. Nečudo, že v podobne tolerantnej a priateľskej atmosfére sa tak dobre darilo a darí indivíduám machalovského typu. Pricucnutí na správny konečník, vždy po ruke so zištnou pochvalou vyzerajúcou ako odborný posudok nejakých kvalít svojho nositeľa, vždy s nejakou agendou, čímkoľvek od velebenia arizácie až po vymýšľanie historiek o starých Slovákoch – vládcoch Pangaei. Nikdy nepotrestaní, ani len napomenutí. Spokojní s údelom vlastným najnižším z živočíšnych druhov, na ktorý si tak dobre zvykli už za báťušku Brežneva, plávajú životmi, aby si nakoniec povedali, že prežili krásne roky, ľudia ich mali radi, nikdy nič zlého nespravili, veď keby naozaj spravili, istotne by sa na to prišlo a oni by si nemohli žiť tak dobre a v úcte ako si až do poslednej chvíle žili.

A dnes, minimálne Drahoš Machala má s týmto celým utrum. Neobesia ho a asi ani nezavrú, ale tak ako neprebehlo vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou vo všeobecnosti, tak práve prebehlo na jeho osobe. Stalo sa mu to najhoršie, čo sa mohlo človeku jeho nátury pritrafiť: ľudia zrazu vedia, čo bol zač a čo je zač. Robia si z neho srandu, ku pomerne známej kariére eštebáka sa mu teraz pridali aj slušné výsledky dosiahnuté na poli antisemitizmu, dokonca ani ten Fico sa k nemu už nepriznáva. Hocikedy keď vyjde z domu, bude cítiť pohľady, ševelenie stromov vo vetre bude znieť ako pamír, pamír a možno sa ktosí aj chytí príležitosti a pustí mu jeden lepivý, z päty vytiahnutý, priamo do ksichtu. Už ani obľúbená spoločnosť jemu blízkych matičiarskych kryptofašistov nebude celkom bezpečným prístavom. Nie je to žiadny oficiálny trest, register ostáva čistý, ale je to nefalšované ľudské opovrhnutie. Nedá sa to nazvať spravodlivosťou, pretože neprebehol ani neprebehne žiadny súd, ale je to zadosťučinenie. A hoci by príhoda s Janovicovcami bola aj stokrát prekrútená v Machalov neprospech, všetko je to zaslúžené. Takto malo byť s Machalom a stovkami ďalších naložené hneď po revolúcií. Mali sa cítiť nepatrične vo vlastnom meste, ako Kočner, keď sa zaňho Sulík hanbil, mali mať strach že sa jedného dňa spoločnosť zmôže na to, aby celé to nevyslovené opovrhnutie pretavila do formy zákonov.

Trvalo to viac ako dvadsať rokov, kým sa to v zaslúženej miere pritrafilo aspoň Machalovi. Prvá lastovička. Na ďalšie možno už nepríde rad, aj keď mám dojem, že dnes je a najbližších pár mesiacov bude verejnosť na niektoré veci citlivejšia. Možno preto, že prípad Machala a história jeho symbiózy s ľubovoľným systémom ju šokovala a možno tiež preto, že zrazu vidno ako elegantne to celé môže prasknúť a ako rekordne rýchlo sa vie desaťročia tutlaná hanba vrátiť na svetlo sveta. Machala ľuďom aspoň troška pootvoril oči, preto je dôležité, že je, hádam to aj mohol byť hlavný zmysel celého jeho životného príbehu.

Teraz už len dúfať, aby čo najviac ďalších eštébackych hajzlov zažilo stretnutie s ich vlastným Tomášom Janovicom.

Nechcem sa sťažovať, že do politológie dnes kafre každý truľo, ani nebudem mudrlantom pod pagodou klásť kvízové otázky, či používame Hareho, Hagenbach-Bischoffovu alebo Imperialiho kvótu a aký je medzi nimi rozdiel. Len ma už tradične mrzí, že pri bľabotaní večne zabúdajú zapnúť ten kučeravý agregát medzi ušami čo nás odlišuje od planktónu.

Totiž, treba sa nám konfrontovať s výmyslami, ktoré si pastelkami nakreslili antigorilisti a vzápätí sa ich chytil Fičúr: že extrémne dôležité rozdeliť Slovensko na iks volebných obvodov, prípadne zaviesť väčšinovú voľbu, a ak sa parlament nebude dať celkom zrušiť, tak by sa aspoň patrilo okresať mandáty na polovicu. Vraj strany si potom nebudú môcť dosadzovať na kandidátky kadejakých mantákov, ale ako čertíci zo škatule na nás povyskakujú silné regionálne osobnosti a my občania na nich budeme striehnuť bedlivým okom, čo sa odrazí v radikálnom skvalitnení spravovania našej utešenej občiny. Popri tom ešte ušetríme a to už sa vážne oplatí!

No. Proti rozdeleniu Slovenska na volebné obvody ani proti väčšinovému volebnému systému v podstate nič nemám, ale trubirohom zároveň treba pripomenúť, čo to konkrétne znamená. Ako niet obedu zadarmo, tak aj volebný koláč možno pokrájať rôznymi spôsobmi, ale vždy len raz, darmo blbci na námestiach (až ma svrbia prsty napísať rovno kokotkovia) snívajú o slnečnom štáte.

Takže k zvýšeniu počtu obvodov: Keby sme si krajinku rozdelili na niekoľko obvodov (bárs osem), stanú sa dve veci. Samozrejme, strany budú musieť postaviť osem kandidátiek čím sa akože posilní väzba kandidáta na región (hoci ani to nemusí byť pravda). Pre mňa je ale oveľa zaujímavejšia druhá vec – pomerne prudko sa zvýši prirodzené kvórum na vstup do parlamentu.

Nie som si istý, či je treba, ale pokúsim sa to vysvetliť: Je zrejmé, že čím mám väčší volebný obvod, tým je prirodzené kvórum menšie. Keď volím desať poslancov, parlamentná strana musí získať najmenej desať percent hlasov, ak ich volím sto, postačí jej jedno percento. Podľa môjho laického výpočtu by mal v našom prípade napríklad Trenčiansky kraj nárok na 15 kresiel, na získanie mandátu by preto strana v kraji musela získať 6,66 percenta hlasov.

Teoreticky je preto možné, že strana na republikovej úrovni aj pokorí päťpercentnú hranicu (zákonné kvórum), ale keďže v žiadnom kraji neprekročí prirodzené kvórum, neobsadí v parlamente ani jedno miesto. Rozprávať by o tom mohli (napríklad) českí zelení, ktorí v roku 2006 získali 6,3 percenta hlasov, ale v parlamente mali len tri percentá poslancov. Hovorí sa tomu, že v systéme sú nadreprezentované veľké strany a podreprezentované malé. To sa v jednoobvodovom (našom) systéme nemôže stať, pretože veľmi verne odráža vôľu občanov a zákonom stanovená hranica zvoliteľnosti je dôležitejšia ako prirodzené kvórum. Mimochodom, keby vás to zaujímalo, Holandsko má identický systém ako my, len bez zákonného kvóra. Takže ak získate 0,66 percenta hlasov, mandát je v suchu a napríklad Mečiar by bol ešte parlamentná strana.

Dopady viacerých obvodov by boli samozrejme citeľnejšie, keby k tomu sasankoví priatelia presadili redukciu miest v parlamente. Maximálne na sto, všakže. Tým by sa prirodzené kvórum v Trenčíne zdvihlo až na desať percent a veru neviem, či by sa práve toto zelenáčom páčilo.

Väčšinová voľba (kráľovná všetkých volieb) to by bol ešte väčší masaker. Obhajcovia povedia, že takto by mal každý z nás na Vodnom vrchu svojho zástupcu – kverulanti dodajú, že väčšinou takého, ktorého sme nevolili. Voľby v majoritnom systéme totiž v princípe vyhráva najsilnejšia menšina a väčšina hlasov, odboku strelím takých 60 percent, ide rovno do koša. To znamená strašlivú deformáciu výsledkov. Stranícki voliči sústredení v istom regióne sú oveľa cennejší než podpora rovnomerne rozlezená po celej krajine. Obľúbeným príkladom sú britské parlamentné voľby v roku 1983, labouristi v nich získali 27 a liberáli 25 percent. Rozdiel v kreslách: 209 ku 23. Len aby ste vedeli. Okrem toho, osobne som presvedčený, že väčšinový systém by u nás viac ako jedny voľby neprežil, keďže väčšina národa by nestrávila, že na jej hlasy sa pri tvorbe politiky neprihliada.

Ak by sme uplatnili britský vzor, neplatí ani druhý pseudoargument, že pri väčšinových voľbách by sme si do parlamentu volili známe regionálne osobnosti. V Británii ani v Česku (pokiaľ mi náhodou niekto nezatajil zmenu) sa totiž pre kandidatúru vo volebnom obvode nevyžaduje, aby v ňom kandidát aj býval. V praxi teda stranícki lídri kandidujú tam, kde sa to práve hodí. Do Británie by sa mali tiež pozrieť tí, ktorí si predstavujú, že vo väčšinovom systéme voľby vyhrávajú „nezávislé osobnosti“ (nech už si pod tým predstavujú čokoľvek), pretože partokraciu ako na ostrovoch nemá hockto.

Už akoby som vás už počul sťažovať sa na mudrlanta, ktorému nič nie je dobré. Ale čosi mi dobré predsa len je. Pretože Nemcov sa prešťať nedá, pajcol by som od nich aj volebný systém. Napchali do neho totiž všetko dobré a potrebné – výber ľudí z regiónov, silnú proporcionalitu výsledkov aj možnosť presadiť sa pre malé strany. Je dosť komplikovaný, ale keďže je taký fasa, pokúsim sa ho vysvetliť, poprosím o chvíľu sústredenia.

Novodobý Reichstag má zo zákona najmenej 598 poslancov, polovicu volia Nemci v 299 jednomandátových obvodoch väčšinovým systémom a ďalších 299 z krajinských straníckych kandidátok. Občan má dva hlasy, volí krajinskú stranícku kandidátku aj jednotlivého poslanca (môže byť z inej strany).

Napohľad by jeden povedal, že je to kombinovaný systém, ale zdanie klame, je to pomerný systém ako bič. Helmuti to totiž vymysleli tak, že najprv sa zráta výsledok pomernej voľby a určí sa na koľko mandátov má strana v jednotlivých spolkových krajinách nárok. V každej krajine sa zo získaného čísla odráta počet mandátov získaných vo väčšinovej voľbe a zvyšný počet miest sa obsadí z krajinskej kandidátky. Napríklad sa zistí, že SPD získala v pomernej voľbe 50 percent hlasov a má teda záruku 299 kresiel. Povedzme, že vo Vestfálsku má nárok na 25 poslancov a v jednomandátových obvodoch tu zvíťazili piati stranícki kandidáti. Väčšinovo zvolení kandidáti samozrejme idú do parlamentu a zo straníckej kandidátky sa obsadí zvyšných dvadsať miest (volič do nej nemôže zasiahnuť).

Bystrozakému čitateľovi neuniklo, že strana môže získať vo väčšinovej voľbe viac kresiel, než na koľko má právo podľa pomernej časti (a aj sa to často stáva). Napríklad keby mali z pomernej voľby vo Vestfálsku socialisti nárok na 25 mandátov, ale vo väčšinovej časti by tam vyhrali v 30 obvodoch, mali by nárok na všetkých 30 poslancov. Rafinovane sa totiž zvýši počet členov parlamentu (v tomto prípade o päť). V súčasnosti ich Nemci majú 622 a teoreticky by ich mohlo byť až 897.

Ešte sa mi žiada počudovať nad tým, ako nás niektorí chytráci strašia tým, že po zavedení väčšinového systému by to tu všetko zvalcoval Smer. Kto niekedy počul o teórii hier vie, že sa nedá len tak preniesť výsledky z jedného systému do druhého lebo aktéri (strany aj voliči) sa zmeneným podmienkam prispôsobujú. Napríklad „pravica“ asi nepostaví za každú stranu jedného kandidáta, ale dohodne sa na spoločnom a napokon v podstate zostane len zopár strán – hovorí sa tomu, že väčšinový volebný systém pôsobí na stranícky systém reduktívne. A, samozrejme, je radikálny rozdiel medzi jednokolovým a dvojkolovým systémom, o čom u nás tuším ešte nikto nepočul.

Abych to zhrnul: pred debatou o volebných systémoch si treba namiesto vymýšľania insitných príbehov povedať, čo chceme dosiahnuť a aké hodnoty nás pri tom nepustia. Či nedá spávať stabilná vláda/stranícky systém, verné reprezentovanie politických preferencií občanov v parlamente, rovnomerné regionálne/pohlavné zastúpenie, ochrana menšín, rovnosť hlasov atď. Hodnotu demokracie Sulíkova kalkulačka ani odvodové koliesko nevyčísli, čiže úsporu peňazí radím v prioritách niekam na 137. miesto.

Poznámka: Keďže lemuel mi asi číta myšlienky, môžete si prečítať aj jeho dva články na podobnú tému. (na tomto mieste autor aj vložil dva linky na články, ale keďže oba smerovali do mentálneho Mordoru, tak sa sem nakoniec nedostali. Vďaka za pochopenie – redakcia Humna) Čestné slovo, že som neopisoval a článok som mal rozpísaný hádam dva mesiace, len som lenivec, no.

Nastavme si toto spoločenské foyer ako referenčný bod a spýtajme sa, či by niečoho podobného bol schopný Alojz Hlina. Nebol, aj keď to je len môj tip. Počas nasledujúcich štyroch rokov sa s nejakými diplomatmi pravdepodobne stretne a tu sa začínajú obavy, lebo toto je ten typ človeka, ktorý si pomýli políciu s polúciou a foyer s faux pas a keď mu to niekto vytkne, úprimne sa čuduje. Teda až do momentu, kým všetkým naokolo nevynadá.

Veci sa momentálne majú tak, že Alojz Hlina nevie absolútne nič. Túto skutočnosť nám sám od seba, dokonca ešte s dobrým pocitom, predostiera, veď z nevedomosti sa samousvedčil hneď v niekoľkých článkoch. Nevedomosť však, a teraz skôr žiaľbohu ako chvalabohu, nevníma ako hendikep. Naopak, vyjadruje sa úplne ku všetkému a keďže väčšine z toho nerozumie, zákonite sa často mýli, hoci ešte častejšie len proste tresne blbosť. Z doby, keď trieskal blbosti ako groteskný kandidát na primátora pochádza napríklad veta “Bratislava je New Yorkom Európy, lebo aj tu je každý odniekiaľ”, ktorá raz, keď história docení veľkosť génia, bude zdobiť čítanky hneď pri vete o chemickej droge zvanej marihuana.

Problém je v tom, že odkedy je Alojz Hlina poslancom, je to sranda o niečo menšia, lebo to robí za naše peniaze. Nejaká doba predsa len uplynula a niečo sa predsa len zmenilo, ale pointa ostáva nezmenená. Parlamentná tradícia Jana Ľuptáka pokračuje, iba namiesto sedliackeho rozumu robotníka na nás útočí sedliacky rozum baču.

Nie je to dobrá správa. Vyzerá to totiž tak, že na vstup do parlamentu nie je potrebné prakticky nič. Výpočet aktivít, ktoré doň vyniesli Alojza Hlinu, je totiž tragicky krátky: po dovážaní čínskeho textilu a údajnom flirtovaní s Mečiarom ukradol vlajku Slotovi, to asi trikrát, a raz náckom, čo bola taká blbosť, že ho za ňu rovno zatkli. Nasadzujúc mu putá sa ho spýtali, či sa zbláznil, lenže on sa nie. Vo svete Alojza Hlinu je kradnutie vlajky legitímnou a jedinou politickou agendou. Alojz ponúka činy, tie však majú jednu vzácnu spoločnú vlastnosť: celkom určite nie sú riešeniami.

Alojz ďalej zorganizoval niekoľko zhromaždení, ktoré prilákali rádovo menej ľudí ako vystúpenie Vagonára v popradskom kulturáku a má reštaurácie, ktoré, keď už nie úrovňou, vyčnievajú aspoň akciami pre študentských darcov krvi. Vlastne ani to nie. Tak čo teda? Nič. Čo vlastne chce Alojz Hlina? Neviem, ale hádam to vie aspoň on sám a raz nám to povie. Zdravý bačovský rozum je totiž chvályhodná vec, ale vo svojom prirodzenom prostredí. Keď ho raz opustí, začnú jeho nedostatky vychádzať najavo.

Sú aj dobré správy, presne dve. Na Slovensku sa bežne míňa oveľa viac peňazí oveľa horším spôsobom, ako je celkom zábavná one man show jedného vševedka. Nejako to zatiahneme, navyše ak to viac ako štyri roky trvať nebude. Obyčajní ľudia, to podivuhodné združenie každého, kto to v politike ešte neskúsil, dlhšie nevydrží. Tesne po tom, ako Alojz Hlina zaujme erudované stanovisko ku globálnemu otepľovaniu a situácii v klube korešpondenčných šachistov, zmizne a opäť bude môcť nadávať len čašníčkam vo svojom podniku. Bez štipky irónie – ocitne sa na mieste, kde jeho sedliacky rozum obyčajného človeka bude užitočný.

K obdivovateľom pána poslanca sa môžete pridať tu

Termín je koniec mája, ubudlo papierovanie
V súčasnosti najprestížnejšia slovenská literárna súťaž zameraná na fantastické žánre, teda sci-fi, fantasy a horor, vstúpila v roku 2012 do desiateho ročníka svojej existencie a zaviedla niekoľko noviniek. „Rozhodli sme sa ísť „ekologickou“ cestou a znížiť množstvo papierovania,“ povedal vyhlasovateľ súťaže Ivan Aľakša. „To znamená, že autori už nemusia posielať päť tlačených kópií, ale iba jednu kontrolnú a poviedku pošlú v elektronickej forme e-mailom. Zabezpečili sme pre porotcov čítačky e-kníh, ktoré dostanú so všetkými súťažnými textami a nebudú musieť počas hodnotenia nosiť so sebou ťažký balík papierov.“ Tento proces sa začal už v minulom roku, keď boli všetky knihy z doterajších ročníkov Ceny Fantázie vydané aj vo forme e-kníh. Začali dokonca vychádzať aj čisto elektronické zborníky – prvým z nich bol „Utekajme, už ide!“.

Do desiateho ročníka súťaže je možné posielať poviedky od 10. apríla 2012, uzávierka na prijímanie textov je 31. mája 2012. Zúčastniť sa Ceny Fantázie môžu doteraz nepublikované poviedky napísané v slovenskom jazyku vo všetkých žánroch fantastiky (sci-fi, fantasy, horor), neodoslané do žiadnych iných literárnych súťaží. Maximálna dĺžka príspevku je 54 tisíc znakov vrátane medzier (30 normostrán). Prvé tri poviedky budú odmenené finančnou prémiou, víťaz okrem toho získa sochu Ceny Fantázie, originál vytvorený umeleckým sochárom Andrejom Csillagom. Všetky informácie sa nachádzajú na novej internetovej stránke súťaže www.cenafantazie.sk.

Nie „iba“ Cena Fantázie – víťazov bude šesť…
Cena Fantázie dnes už nie je iba jedna súťaž. Jej súčasťou sú aj ďalšie ocenenia. Prvým je Cena spoločnosti Intel pre najlepšiu sci-fi poviedku (víťaz získava hardvér od spoločnosti Intel). Druhým je Cena Béla – pre najlepšiu hororovú poviedku (cena vydavateľstva Artis Omnis) a špeciálne sa udeľuje aj Cena Bibliotéky – veľtrhu, na ktorom sa vyhlasovanie výsledkov súťaže tradične uskutočňuje. V tomto roku pribudlo tiež ocenenie pre poviedku, ktorá dostane najviac hlasov v prvom kole – od porotcov súťaže. Víťaz v Cene poroty získa Xbox 360 a ceny od spoločnosti Microsoft. A aby tretí zo žánrov neostal ležať ladom, cenu pre najlepšiu fantasy poviedku venuje Občianske združenie Fantázia.

Medializácia súťažiacich autorov
Autori najúspešnejších poviedok sa dostanú do povedomia verejnosti. Päť finálových textov (podľa hodnotenia poroty) bude zverejnených na portáli Kultura.sme.sk a o ich konečnom poradí rozhodnú jeho čitatelia. V minulom ročníku sa vďaka tomu pätica finalistov predstavila cca 20 tisíc čitateľom, pričom v druhom kole sa do hlasovania zapojilo vyše šesťsto jedinečných hlasujúcich. Desiatka poviedok bude uverejnená v zborníku zo súťaže, ktorý bude pokrstený v novembri 2012.

Vydali sme 85 textov od 49 autorov
Za uplynulých deväť rokov z celkového počtu 516 doteraz súťažiacich poviedok bolo vďaka Cene Fantázie zverejnených 85 textov od 49 autorov. Publikovaní boli knižne, časopisecky a od minulého roku aj v e-zborníkoch. Medzi nimi sú úspešní slovenskí autori ako Jozef Karika, Juraj Červenák, Alexandra Pavelková ale aj autori, známi zatiaľ len medzi fanúšikmi fantastiky (Michal Jedinák, Zuzana Stožická, Daniel Klimek, Miloš Ferko, Lucia Droppová, Michal Spáda).

Rozdali sme už 2 500 eur aj vďaka kníhkupectvám Brloh
Okrem možnosti publikovať a sochy pre víťaza každého ročníka získali v doterajšej histórii súťaže najlepší autori dohromady 2 500 eur vo finančných odmenách pre najlepších autorov. Odmeny im boli od roku 2009 zdvojnásobené vďaka špeciálnej podpore so sieťou kníhkupectiev Brloh. V rámci nej Brloh za každú jednu predanú knihu v priebehu daného roka venuje 1 cent do Ceny Fantázie. Na konci ročníka sa celá suma ešte zdvojnásobí. Vďaka tomu, že čitatelia fantastiky si kúpia svoje obľúbené knihy práve v Brlohu, táto sieť kníhkupectiev venovala pre autorov slovenskej fantastiky už vyše 2 240 eur, ktoré poslúžili jednak na znásobenie finančných odmien víťazom a jednak na vydanie knižných zborníkov.

Doterajší víťazi súťaže:
2011: Ivan Čipkár (Košice)
2010: Tomáš Straňák (Martin)
2009: Lucia Droppová (Žilina)
2008: Lívia Hlavačková (Bratislava)
2007: Lucia Droppová (Žilina)
2006: Monika Michalovová (Prešov)
2005: Scarlett Rauschgoldová (Praha)
2004: Alexandra Pavelková (Zvolen)
2003: Ďuro Červenák (Banská Štiavnica)

Info o súťaži: www.cenafantazie.sk

O tom, aký obrovský je most cez Tejo a o tsunami z roku 1755, o výhľade z hradu, kde na stoličke sedel a hral Pedro Godinho a Marokáncoch, ktorí nám ponúkali hašiš. O koláčoch v Beléme, o tom, že sme zle odbočili z diaľnice a ocitli sa v ghete a o tom, ako sme o deň neskôr chceli symbolicky vztýčiť slovenskú vlajku na hrade v Sintre, aby nám patrilo niečo pekné.

O tom, ako sme hľadeli na Atlantický oceán na najzápadnejšom cípe Európy, kde je napísané tu, kde končí pevnina a začína more a o tom, že sme piati natlačení v maličkom Fiate Punto prešli polovicu Portugalska, slušnú časť Španielska a mali sa pri tom dobre. O tom, kde sme spali a ako sme na záver tej veľkej cesty prvého mája v Madride sledovali pochod komunistov. Také naše malé Na ceste. A teraz, keď som ten článok po štyroch rokoch práve napísal, môžem pokračovať ďalej.

Nie vždy ale primerane často o pol jedenástej alebo jedenástej večer zhasnem svetlo, pustím si Chopina a v posteli čítam Wikipediu. Nedávno som čítal o existencii Boha, rozumiete, niežeby som mal potrebu zásadne zmeniť stanovisko alebo hľadať argumenty, len som si chcel prečítať pre a proti, čítal som o tragédii v Aberfane, to je vo Walese, a o španielskej občianskej vojne. Tiež nie preto, že by som potreboval prehodnocovať názory, ale preto, že som práve dočítal knihu Pereira sa domnieva od Antonia Tabucchiho.

Presne tu zase do deja vstupuje Lisabon, ako vravím, bolo horúco a my sme o pol jednej v noci stáli na balkóne a rozprávali sa. Volala sa tuším Andrea, naša hostiteľka, vidíte, už ani to si nepamätám, a ten balkón nebol starý a malý a nebývali sme v ošumelom dome s drevenými okenicami, ako by sa na Lisabon patrilo, aj keď aj také tam boli. Lisabon je krásne mesto.

Rozprávali sme sa o Cristianovi Ronaldovi a Antoniovi Salazarovi, o tom druhom menej, aj keď by si asi zaslúžil viac, lebo 36 rokov diktoval, kto si čo a ako veľmi v Portugalsku má myslieť. Nezabudlo sa na to, ale na Slovensku sa o tom nehovorí, lebo Portugalsko je ďaleko a keby aj nie, stále platí, že bola proste taká doba. Hitler, Stalin, Mussolini a Franco boli silnou konkurenciou. Salazara to bralo zhruba rovnakým smerom. Z histórie stačí.

Pereira sa domnieva má 120 strán, je to útla kniha, v ktorej sa toho mnoho nedeje. Pereira, šéf kultúrnej prílohy istého lisabonského denníka, sa väčšinu času domnieva, rozpráva s fotografiou mŕtvej manželky a buď jedáva alebo nejedáva omeletu s bylinkami podľa toho, či práve drží alebo nedrží diétu. Vy ste vulgárny človek, povie Pereira, vulgárny, ale vlastenec, odvetí muž a ďalej drží pištoľ. Jeden človek zomrie, a hlavný hrdina sa celý čas nevie rozhodnúť, či tvárou v tvár nastupujúcej diktatúre konať alebo nekonať. Konal by som ja? Neviem, radšej sa sám seba nepýtam.

Občianska vojna je nadstavbou revolúcie, neželaným pokračovaním, ak sa revolúcia dosť rýchlo nepodarí alebo je oponent prisilný. Jedno je horšie ako druhé, lebo keď sa mŕtvi pochovajú a kostoly opravia(akosi to tak už je, že v každej občianskej vojne má jedna strana stále niečo proti kostolom), ostane krajina, v ktorej treba žiť ďalej. Revolúcia dobre skončí len výnimočne.

Tú knihu som kúpil na burze, mali tam hneď niekoľko výtlačkov, lebo zrejme nejde na dračku. Mala by. Na stole vedľa nej, tiež v zľave, ležala maska z V for Vendetta, ktorá sa hojne vyskytovala v tom dave, čo nám tu robil revolúciu len toť pred dvoma mesiacmi. Akože som tam dvakrát bol, bol to zvláštny dav, v ktorom určite viac ľudí videlo Vendettu než tušilo, kto bol a čo vlastne chcel Guy Fawkes.

Maska v zľave, bolo už neskoro, takže na päťdesiatich centoch by ste sa podľa mňa dohodli. Aj takto sa končia revolúcie.

 
V paralelnom vesmíre existuje paralelné Slovensko s paralelnými Slovákmi a paralelnými Slovenkami. Rado Ondřejíček ako autor a Gabriel Kurak ako kreslič by radi z onoho Lepšieho Slovenska prinášali komiksové príbehy. Toto je prvý z nich a je na vás či budú aj nejaké ďalšie.

Keď na obrázok kliknete, zväčší sa. Nemusíte sa teda nakláňať k monitoru, aby ste to vedeli prečítať.

 
Práve ste si prezreli prvý ozajstný skutočný komiks, aký sme kedy na Humne uverejnili. Jeho autormi sú Rado Ondřejíček, ktorý ho vymyslel a Gabriel Kurak, ktorý ho nakreslil. Veci sa majú tak, že to môže byť jediný takýto komiks, ale tiež to môže byť len prvý diel z potenciálne nekonečnej série príbehov z paralelného vesmíru Lepšieho Slovenska. Je to na vás.

Nakresliť komiks takéhoto rozsahu je časovo náročná záležitosť a my v Humne si myslíme, že keď sa niekto talentovaný a s množstvom inej práce podujme stráviť takouto činnosťou veľa hodín svojho života, zaslúži si, aby bol za to zaplatený. Musí byť, inak sa nedá.

Takže, ak sa vám tento prvý diel páčil a chceli by ste vidieť nejaký ďalší, budete sa musieť na to zložiť, aby sme mohli normálne zaplatiť kresliča.

Toto je číslo nášho účtu v mBank:
4200034393/8360

Toto je odkaz na náš Paypal:

Môžete na ne začať posielať svoje príspevky. V momente ako sa na nich nazbiera suma 150 EUR, vznikne ďalší osemobrázkový komiks o Lepšom Slovensku. Scenáre k ďalším dvom dielom už existujú a čakajú na nakreslenie.

Len pre upresnenie: Jednotlivé diely na seba nenadväzujú, neplánujeme seriál, ale nezávislé uzavreté príbehy z onoho Lepšieho Slovenska, kde žijú ľudia ktorých poznáme, ale žijú inak a robia iné veci. Teda aspoň niektoré.

Inou možnosťou je, že sa na komiks nájde nejaký korporátny sponzor, ktorý s ním spojí svoju značku. Ak patríte medzi ľudí s takými kompetenciami, a chcete minimálne niekoľkým tisícom čitateľom predplatiť politicky nekoreknú politickú zábavu, prosíme, ozvite sa nám na komiks@humno.sk

Necháme sa prekvapiť, ako to dopadne. Počítame aj s tým, že sa dosť peňazí nevyzbiera ani sa nenájde sponzor a sme s tým už vopred zmierení.

 

Niekoľko technických poznámok k celému experimentu:

Ku svojim platbám uveďte do poznámky, že ide o skladačku na komiks.

Ak nejaké peniaze od vás dostaneme, ale nebude to dosť, pošleme ich kresličovi za prácu na pilotnej časti, ktorú ste si práve prečítali.

Ak nechcete nič platiť, budeme radi aj za podporu vo forme zdieľania, aby sa vec dostala k ďalším ľuďom. Tweetujte, lajkujte, rozprávajte po krčmách.

Prosíme, ak chcete odkázať na komiks, odkážte na tento článok. Neberte si obrázok na svoje weby a tak ďalej, lebo o vás povieme Drahošovi Machalovi a ten s vami vytrie podlahu na Hlavnej pošte.

Pochopiteľne, váš príspevok vám nedáva žiadne právo zasahovania do obsahu budúcich dielov. Ale nemusíte sa báť, že by mali byť len o Alojzovi a Igorovi, ako bol ten prvý. Zďaleka nie.

To je všetko, je to veľmi jednoduché. Vyzbierajte sa 150 EUR a vznikne ďalší diel. Nevyzbierajte sa a nič nevznikne. Sme veľmi zvedaví ako toto dopadne. Významné posuny v stave zbierky, budeme zverejňovať na FB stránke Humna.

Vynechajme motiváciu. V praxi je úplne jedno, či kvôli peniazom alebo len preto, že im to znovu hrá, legendy comebacky robia a robia ich oveľa častejšie, ako by mali. Výsledky sú rôznorodé (výsledok je, aký je, lebo sme hrali, ako sme hrali, povedal by Žigo), niekedy ani kultový status a nekritický obdiv nostalgickej fanúšikovskej masy nedokáže zamaskovať fakt, že je to prúser, taký prúser, ako keď Alphaville comebackoval toľko, až to docomebackoval na voľný koncert v Hnúšti. Aj keď to opäť hovoríme o Alphaville a nie o legendách. Pointa však ostáva.

Tornado Lue comeback spravili, niežeby nebolo na čase, alebo to nebolo vhodné, vhodné to je vždy, ale spájalo sa s tým isté riziko. Latka totiž visela v bubkovských výškach a nostalgia je tiež vec mocná, čomu, mimochodom, vo vypredanom KC Dunaj zodpovedalo aj vekové zloženie publika.

Navyše ani sprievodné znaky neboli pozitívne. Správy sľubovali Tornado Lue bez rytmiky a bez saxofónu a zrazu to znelo podozrivo blízko k tomu, ako keby sľubovali Slasha bez cigarety. V sále čakalo niekoľko radov vkusne a rovnomerne poukladaných stoličiek, ktoré moje pôvodné konštatovanie, že ten koncert môže dopadnúť iba veľmi dobre alebo veľmi zle, určite však nie medzi, upravovali zase o kúsok smerom k negatívnemu spektru. Koncertov, pri ktorých sa sedí, sa totiž pre istotu obávam vopred.

A potom sa to začalo. Nebude nasledovať óda, lebo óda nie je na mieste, rovnako nebude nasledovať ani zdrvujúca kritika, lebo tá by bola mimo ešte viac, a nebude nasledovať ani zoznam skladieb, lebo tie zahrali všetky, ktoré by ste čakali, a ešte aj pár navrch. Tornado Lue nezahrali geniálne, a neboli ani úplným sklamaním, boli totiž úplne iní.

Dve gitary a klavír, ktorý tomu udávali tempo, niektorým skladbám to vyhovovalo viac a niektorým menej. Nebolo to úplne unplugged, ale nemalo to od toho ďaleko, bolo to triezve a okresané. Pokojné sedenie na barovej stoličke, žiadne vedľajšie efekty, nie je prečo. Šansón, ku ktorému to celý čas smerovalo. A dobre tak, znie to ako logický krok.

Kdesi v útrobách mozgu síce celkový dojem nahlodáva otázka, čo by som o tom istom koncerte napísal, ak by to neboli práve Tornado Lue a práve po toľkých rokoch, či, sprostený prívlastku legendy, by to náhodou nebol len ďalší komorný akt a či by aj publikum reagovalo tak nadšene. Malá otázka, úplne nedôležitá, dôležitejšie je toto:

Latka visela nebezpečne vysoko, ale Tornado Lue ju rozhodne nepodliezli, oni zmenili šport a tým zobrali porovnaniu lepšie/horšie jeho zmysel. Znejú presne ako veci, ktoré sú síce rovnaké, ale po rokoch predsa nevyhnutne iné, lebo aj ich interpreti o pár rokov dozreli/zmenili sa/zostarli, nehodiace sa preškrtnite. Za týchto okolností a v tomto prostredí zneli presne tak, ako mali, skromnejšie ale výraznejšie. Dospela kapela, dospeli skladby, výsledkom je hudba pre dospelých. Možno aj pre nedospelých, ale tí nebudú vedieť povedať, čo sa im na tom vlastne páči.