No. Všetko sú to samozrejme hlúposti a dlho som si myslel, že so mnou všetci súhlasia a keďže potľapkávanie po pleciach považujem za najnižšiu formu sociálnej interakcie, nežiadalo sa mi o nej písať. Posmelili ma až slová našich šporťákov, že som vraj v extrémista. Yes!

Lebo údajne: musíme vychovávať talenty, musí ich byť čo najviac, potrebujeme podmienky, aby napríklad hokej nehrali len bohaté deťúrence. Lebo potom by sa nám vraj rozsypala reprezentácia, mali by sme otrasnú ligu a nikto by sa na ňu nepozeral až by bárs aj nebola. Na to sa dá povedať jediné: To by sa potom akože športovalo len tak pre radosť?! Otrasné!

Druhý pseudoargument je zviditeľňovanie a zvyšovanie prestíže Slovenska. Mno, neviem, neviem. Z podstaty veci sa zrejme môžeme aj tak presadiť v športoch, ktoré nikoho nezaujímajú a tak je tam nízka konkurencia – streľba, nejaká tá kanoistika a podobné nezmysly. Lenže: keď nás napríklad Gönci s Bartekovou tak zviditeľnili, spomenie si niekto na nejakého zahraničného borca s koltom proklatě nízko? A prečo si potom myslíte, že si niekto z Bulharska pamätá toho nášho? Áno, raz za milión rokov sa tu narodí povedzme Sagan alebo Hamšík (má ho vôbec niekto rád?) a tých si ktosi všimne. Lenže čo to akože znamená? Nemyslím si, že by sa Sajuzu, Rusku alebo Číne dostalo vďaka ich ziliónu špičkových športovcov trojáčkového medzinárodného rankingu. A zasa naopak – Švédsko, Nórsko, Fínsko a Švajčiarsko by sme zrejme považovali za solídne krajiny aj bez Forsberga, Daehlieho, Ahonena a Federera.

Je mi teda ľúto, ale Göncimu, bobistom ani bárs Kuzminovej by som nedal ani vindru. Ak ich to baví, nech sa páči, ale za vlastné. Viem, znamenalo by to v podstate smrť menšinových športov na vrcholovej úrovni, ale o nič by sme neprišli. Teda, športovci by stratili živobytie.

Do tretice k tomu, že vďaka športu majú mladí (aj) športové idoly a potom nefetujú. Nuž, má to dve diery: (1.) Reálna športová prípravka sa pri najlepšej vôli týka niekoľkých jednotiek percent šarvancov, ostatní na profi dráhu nikdy mať nebudú talent a/alebo odhodlanie a tak sa s nimi nikto zahadzovať nebude. (2.) Športové idoly budú existovať vždycky, na to žiadnu dotáciu netreba a padajú tu aj národnostné zábrany. Nemyslím si, že by sme ako decká pred Papinom a Gretzkým preferovali Dubovského a Libu. A potom, šport je skrátka zábavný, decká bude baviť vždycky, nepotrebujú na to nič, len ihrisko. Áno, bez odborného dohľadu budú tak ako ja do smrti predvádzať akurát hurásystém na drevených nohách. A?

Štvrtý a azda posledný prínos, čo nám zostal, je budovanie národnej hrdosti. To je asi najhoršie, čím sa argumentuje. Okrem toho, že koncept „zdravého vlastenectva“ považujem za oxymoron, pravidelné hokejové horúčky zahmlievajú to podstatné: dôvodom hrdosti na kraj, kde žijeme nemajú byť bondrovci, Tatry ani štúrovci. Pričiniť sa máme o to, aby sme na seba boli dobrí, (trochu) pracovití a nekradli, až tu vypukne materiálny, intelektuálny a kultúrny blahobyt. Potom môžeme byť na niečo pyšní. Až prejdeme túto sakramentsky dlhú cestu, môžeme hádzať spoločné peniaze do kanála profišportu.

Viete, proti podpore športu vážnejšie nenamietam, ale dostať sa má ku všetkým, ktorí oň majú záujem. Nie, dokonca ani talenty by som nijako neuprednostňoval, to nech si riešia súkromné kluby. Za tých 35 miliónov eur, ktoré naň štát ročne dáva (ktovie koľko ešte samosprávy), by som radšej na každom rohu nastaval ihriská, kde si môže každý vandrák zahrať futbal, tenis, hádzanú, volejbal (…) bez toho, aby musel snoriť po internetoch, kde a za koľko je nejaký voľný plácok. Nebolo by zlé začať otvorením školských ihrísk a telocviční, ktoré popoludní zväčša zívajú prázdnotou. Namiesto kadejakých funkcionárov si môžeme platiť dôchodcov v baretke, čo na nás dohliadnu, požičajú loptu a o jedenástej za nami zamknú.

Azda by som sa mal priznať, že vrcholový šport nemám vo všeobecnosti rád. Už sedemnásť rokov každé leto čítam Hlavu XXII a veľmi sa mi páči pasáž, ktorú hádam nikto necituje: Clevinger, Dunbar, Yossarian či ký ďas tam vysvetľuje, prečo je celé športové úsilie úplná volovina. „Olympijské medaily sú dôkazom, že niekto vykonal niečo zbytočné, ibaže oveľa šikovnejšie než všetci ostatní.“ Tým je povedané vlastne úplne všetko – roky drieť pre nejakú zbytočnosti je prachsprosté míňanie vzácnej energie. Kto videl Knoflíkářov, vie, čo mám na mysli: Comaneciová môže na kladine tancovať ako chce, môže za to v štrnástich dostať desať bodov, ale v čom sa to líši od pľutia na osmičku?

Vrcholový šport už nie je zdrojom radosti (aspoň nie pre hráčov), človek tam osem hodín denne maká, žerie kadejaké svinstvá a časuje formu, aby raz za týždeň podal jedno-dvoj-trojhodinový výkon a skončil v tridsaťpäťke s rozdrbaným telom. Jasné, ak to tí ľudia chcú, nech sa páči, ale nie je to niečo, čo by sme mali oceňovať verejnými peniazmi ako čosi hodnotné. Lebo to hodnotné nie je a právo na existenciu má len ak to dobrovoľne zafinancujú diváci.

Poznámka pre korektnosť: najbližšie k tomu, čo by sa dalo nazvať vrcholovým športovcom, som sa dostal v osobe svojej sestry, ktorá sa do postpubescentného veku v Studienke hádzala za volejbalovou loptou a napriek nejakému spešl talentu sa tuším preštrikovala do širšieho reprevýberu. Vraví, že tá drina človeka naučí disciplíne a vedomiu, že svedomitou prácou naozaj možno dosiahnuť, čo si človek zaumieni. Priznávam, túto rovinu nemám celkom vysporiadanú, no asi by som povedal, že trénovať sa dá aj užitočnou činnosťou.

(Stručnejšiu a zábavnejšiu verziu napísaného povedal nedávno do vetra Samo Trnka, ktorému týmto ďakujem, že ma dokopal, aby som po pol roku konečne dopísal článok)

1. Nahrávky Lasicu a Satinského z prelomu 60. a 70. rokov (aj neskoršie) sú plné bohemizmov. Slovo list zaznie len zriedka, zato dopis celkom bežne.

2. Nie dnes, ani nie pred troma rokmi, ale môže to byť rokov pokojne aj desať. Súc lyžiarsky inštruktor som už vtedy od rodiča šesťročného českého dieťaťa, ktorému som práve hodlal odhaliť svet plný radosti z jazdy na zasnežených svahoch, radosti zo zimy a pohybu, radosti z výhľadov a pádov, no skrátka už vtedy mi so železnou pravidelnosťou rodič povedal mluvte s ním česky.


A ja som mluvil, čo mi okrem iného ukázalo, ako plynule, pohotovo a presne mluvit viem, keď na to príde. Tiež mi to na mojom vlastnom príklade predviedlo, prečo, keď si Slováci češtinu uvádzajú ako cudzí jazyk, ktorý ovládajú, je to u väčšiny z nich skôr želanie ako skutočnosť.


Povinná jazda: vzájomne si sledujeme kultúry – my české a oni tých niekoľko našich filmov, my Kryštofa a oni No Name. Zdieľame rovnaký showbizový priestor s rovnakými celebritami, čoho nesporným benefitom je, že každý, kto v jednej krajine už nikoho nezaujíma, to vždy môže skúsiť v krajine druhej. My ideme o niečo ďalej: je jedno, či z nostalgie, kvôli dostupnosti alebo kvalite bežne sledujeme české dabingy a čítame české preklady, čo váhy vzájomného jazykového porozumenia nakláňa skôr na našu stranu. Myslím si. Dôkazy nemám. A možno aj áno: mluvte s ním česky.


Zatiaľ čo však všetko vyššie uvedené platí, prirodzený vývoj sa zastaviť nedá. Dve krajiny, ktoré sa rozdelia, sa vyberú každá iným smerom a my sme sa aj vybrali (Mečiar), len aby sme sa spolu ocitli v jednom veľkom a šťastnom európskom košiari, kde sme spojení v rôznorodosti. United in diversity, jedno zo všeobjímajúcich a zároveň krásne nič nehovoriacich hesiel.


Lexikálne a najmä štruktúrou je slovenčine viac než čeština blízka poľština a ja mám vo voľných chvíľach pocit, že rovnako je to aj v hodnotovom nastavení, prístupe k životu – našom a tých okolo nás – jednoducho v tom, čo chápeme pod súhrným pojmom národný duch. My, Slováci, sme akosi viac Slovanmi, Česi skôr niekde na polceste smerom k Anglom a Sasom.


Kde teda my, Česi a Slováci, stojíme po dvadsiatich rokoch? Sme od seba ďalej alebo sme bližšie, keď už sme spolu v Únii? Čo si predstavíme, keď sa povie to isté slovo? A záleží na tom po tých dvadsiatich rokoch vôbec ešte? Nestačí nám náhodou stále opakované konštatovanie, že sme jeden pre druhého najbližším susedom, pri ktorom je napríklad badateľný rokmi podmienený posun od bratov Čechov a bratov Slovákov? Vieme nájsť spoločné a rozdielne veci a chceme ich vôbec hľadať?


Odpoveď, minimálne na poslednú otázku, je áno. Česká a slovenská verejnoprávna sa totiž spojili, aby spoločné prvky a odlišnosti skúsili nájsť a pomenovať v sérii diskusií pod názvom Colnica. Súčasťou každého dielu sú dva dokumenty – jeden český a jeden slovenský – ktoré spracúvajú rovnakú tému. Tou prvou boli autority a už len z toho, ako k nej autori pristúpili, čím sa zaoberali a o čom tie dokumenty vôbec boli, by sa niekoľko pekných myšlienok (najmä o tých rozdieloch), dalo odvinúť. S osobným dovetkom, že zrejme v náš neprospech. (Ne)súvisiaca poznámka: jedným z diskutujúcich za slovenskú stranu bol Tom Nicholson. Vypovedá to o niečom? A ak áno, o čom?

Tak či onak, Colnica bude počas trinástich nedeľných večerov hľadať odpovede na to, či a čo máme spoločné, či a kade vedú cesty a najmä, kde sme sa to po dvadsiatich rokoch presne ocitli. Preview prvej časti napovedalo, že pozerať sa bude na čo.

Pre tých múdrejších som tu ja. Poviem to narovinu. Ak chcete byť oligarchom, musíte sa zapliesť do politiky. Máte dve možnosti:

1) stať sa politikom
2) kúpiť si politikov

Prvá možnosť je pomerne komplikovaná a časovo náročná. Najmä, ak nemáte dostatočný štartovací kapitál alebo správny rodokmeň. V takom prípade musíte totiž nastúpiť na dlhú cestu, plnú rôznych zapeklitých prekážok a ritných venčekov. Podrobnejšie sa tejto problematike budem venovať inokedy. Druhá, výrazne jednoduchšia možnosť, je politika si kúpiť.

Kupujeme politika
Podobne, ako v biznise platí: istoty sú drahé. Preto je na začiatok vhodné poobzerať sa po perspektívnych kádroch a pokúsiť sa o start-up. Politický start-up má rádovo vyššiu pravdepodobnosť úspechu, ako start-up v už spomínanom Silicon Valey. Jeho výhodou sú pomerne nízke náklady, kde diétnu investíciu pretavíte do pomerne veľkého počtu akcií.

Ako hľadať vhodných kandidátov
Mladý nádejný líder musí byť ambiciózny, dravý, ochotný učiť sa. Nesmie sa štítiť práce v teréne a musí byť aspoň elementárne príčetný. Vyhnite sa podobným typom, ako ste vy sami, teda ľuďom s ambíciou stať sa oligarchom. Prehnaná túžba po hmotných statkoch predznamenáva množstvo majetkoprávnych sporov a zároveň platí pravidlo, že kvalitný líder musí viac túžiť po moci a svetle reflektorov, ako po peniazoch. Ak nájdete takéhoto, je to win-win. Ambiciózny politik, ktorému ide najmä o peniaze totiž postráda ťah na bránku a viac mu vyhovuje pozícia side-kicka. Nechce sa mu pracovať, a to je, najmä v začiatkoch, veľké mínus, pretože ľudí je potrebné masírovať aj zoči-voči.

Okrem toho sa presvedčte, že váš kôň má aj svoju agendu, o ktorej má aký-taký prehľad. Čím jednoduchšia, tým lepšie. Ak má náhodou ambíciu mútiť ľuďom mozgy kadejakými sociálnymi experimentami, ktorým rozumie zhruba desať ľudí v celej krajine, môže sa to neskôr vypomstiť jeho krátkou životnosťou a celý proces by bolo nutné opakovať. Čo samozrejme, stojí ďalšie peniaze.

Keď už máte lídra, potrebujete silný tím. Je veľmi dôležité dobre ho vyskladať. Totiž, nemôžete na všetky posty nominovať len svojich zamestnancov a kamarátov, pretože dnes už niektoré médiá dokonca sledujú vašu činnosť. Na to potrebujete ľudí, ktorí nebudú veľmi chápať o čo vám ide, ale aspoň budú vedieť vysloviť meno výboru, ku ktorému patria a nebudú zbytočne pútať pozornosť. Kamarátov a zamestnancov na špinavú robotu im už do úradov podosadzujete.

Potrebujete aj známe tváre, pretože tie sú zárukou lacnej publicity. Kúpiť známu tvár je dnes lacná záležitosť. Doba je prajná a známych tvárí je naozaj veľké množstvo. Niektorým stačí pravidelný prísun chlebíčkov, iným postačí aj ľahká igelitka a príležitosť vyfotiť sa s lídrom na nejakej spoločenskej akcii. Ale pozor! Vyvarujte sa najlacnejších modelov. Môžu narobiť viac škody ako osohu. Schopnosť povedať dve holé vety po sebe by mohla stačiť aj v prípade, že sa objekt nešťastnou náhodou stretne s nejakou nástrahou a stane sa napríklad overovateľom tajnej voľby.

Posledná vec, ktorú treba zariadiť, sú angažovaní idioti, ktorí sa za vás obetujú aj posledné kúsky svojho rozumu a dobrej povesti. Tu sa dostávame ešte k jednému háčiku. Nesmiete to s kampaňovaním presoliť, lebo vás môžu poľahky odhaliť a misia je prezradená. To platí aj pri angažovaných idiotoch. Je problematické nájsť dostatočné množstvo ľudí, ktorí to budú robiť za peniaze a dôveryhodne. Potrebujete naozajstných a presvedčených šíriteľov myšlienky. Pripomínam odporúčanie s agendou lídra. Musí byť dostatočne zrozumiteľná, aby ju dokázal rozosievať aj angažovaný idiot bez maturity.

Toto sú v skratke kroky, ktoré by váš start-up mali priviesť k úspechu. Ak však máte rozum a prečítali ste si aj nejakú manažérsku príručku, viete, že sa treba poistiť.

Diverzifikujte!
Investície do zavedených strán a politikov sú síce len o niečo výnosnejšie ako dôchodkové fondy, ale istota je guľomet, poistný tiket. Pri obdarúvaní zavedených politikov dbajte na bezpečnosť a venujte maximálnu pozornosť tomu, aby vaša kontribúcia, či predplatné dorazili tam kam majú. Historická skúsenosť vraví, že sa tak vždy nemusí podariť. Pri výbere vhodných kandidátov dbajte na to, aby ste mali svoje kone v prípade akéhokoľvek volebného výsledku. Tí najprezieravejší zaplatia rovno všetkým. Keď ste však koťuha, pri troche snahy sa to dá sfúknuť aj dvomi-tromi stranami. Kombinatorika nepustí.

Na záver
Niektorí ste možno postrehli, že v návode chýba pasáž o tom, ako zohnať na svoj start-up kapitál. Start-upoidný bloger by vám odporučil prečítať si zo dve knihy o tom, ako presvedčiť rizikového kapitalistu do 30 sekúnd, urobiť si firemné tričko, alebo niečo podobné (po modernsky sa tomu hovorí pitchovanie a výsledok je vám zväčša na pitchu.) Ak nemáte dosť peňazí, alebo si ich neviete výhodne požičať, musíte skrátka niekoho odrbať, alebo ich ukradnúť. Že neviete ako? Tak to máte na ceste k pozícii oligarchu ešte hodný kusisko cesty a možno radšej predsalen skúste najbližší start-up camp.

Ide o svieži debut, v ktorom sa autor na malom priestore venuje ôsmim zásadným celospoločenským témam. V jednotlivých kapitolách definuje problémy Slovenska od jeho vzniku až po rok 2006, identifikuje ich príčíny a navrhuje riešenia. V pútavých úvahách sa esejistickým štýlom venuje postupne najprv sebe a potom demokracii, miestu Slovenska v Európe, výchove a vzdelávaniu, tradíciám a vlastenectvu, globalizácii a jej limitom, ako aj spoločenskej a morálnej klíme. Záverečná kapitola definuje východiská a budúcnosť Slovenskej republiky, na ktorej v duchu názvu knihy Ivanovi Gašparovičovi záleží najviac.

Slovo národný a úloha Slovákov ako štátotvorného národa sa v priebehu publikácie stáva jej nosným motívom, čiastočne aj vďaka tomu, źe svoje motto Myslím národne, cítim sociálne, zopakuje autor prvykrát hneď v tretej vete: Mimochodom, ten môj strom má národné korene a sociálnu korunu. Na úvodných štyroch stranách zaznie celkovo trikrát a knihu aj uzatvára. Drobné štylistické nedostatky, najmä hromadenie synoným a množstvo slovnej vaty, sa dajú vyčítať celému textu a nútia čitateľa položiť si otázku, aký by bol rozsah knihy, ak by text prešiel elementárnou racionalizáciou. Cenným dodatkom je autorov – hoci zrejme neúplný – životopis, zoznam jeho prejavov v zahraničí a resumé v štyroch jazykoch, vďaka ktorým je kniha prístupná aj zahraničnému čitateľovi.

Myšlienok, ktoré by si zaslúžili poctivú analýzu je množstvo. Autor recenzie sa na túto úlohu necíti povolaný, predkladá preto len tie, ktoré ho zaujali najviac. Niektoré z nich preverila doba, ktorá od vydania uplynula a niektoré sú zaujímavé už len preto, že sa v knihe vôbec nachádzajú. Hoci je totiž pravdepodobné, že história si Ivana Gašparoviča zapamätá kvoli iným veciam, kniha je nepochybne unikátnym náhľadom do sveta súčasného prezidenta.

1. O historickom vklade Slovákov

“Napríklad neznáma žena vynadala rovnako neznámemu mužovi v Trenčianskych Tepliciach, že je obyčajným robotom. Možno to bola cudzinka z kúpeľov, ktorá skomolila slovo robotník. O historke sa však veľa hovorilo a zrejme práve z nej ho prevzal Karel Čapek, syn kúpeľného lekára, do svojho románu RUR, ktorý práve písal. Tak “naše” slovo prešlo do histórie a do angličtiny v podobe “robot.” (str. 70)

“Nedávno som čítal článok o tom, ako istý Švajčiar rozbehol kampaň New 7 Wonders of the World, ktorou chce určiť v internetovom hlasovaní svetovej verejnosti a hodnotením odborníkov určiť nových sedem divov sveta. Mal som sto chutí reagovať. Veď to, že sme tu ako Slovenská republika, ako moderný, slobodný a demokratický štát, že sme si po tisícročí bez vlastnej štátnosti a napriek asimilačným tlakom zachovali svoj jazyk, svoju kultúru, územie, dedovizeň, je aj podľa názorov mnohých európskych a svetových osobností malý zázrak, ktorý osobne považujem za jeden z nových siedmich divov sveta. (str. 165)

2. O raných letách Slovenskej republiky

“Ukázalo sa, že aj privatizácia sa v postsocialistických štátoch vymkla kontrole. (…) Stali sa eldorádom takzvaných privatizačných oligarchov alebo krátkodobých investorov, ktorí získali obrovské majetky za zlomok ich skutočnej ceny.” (str. 121)

3. O úlohe Slovákov v súčasnosti

“Našim spoločným záujmom musí byť ochota znova zaludniť slovenské dejiny (…) Za tendenčnosti, jednostranosti a doktrinárstvo sme už zaplatili dosť.” (str. 95)

4. O budúcich problémoch

“Do roku 1965 prúdili na predmestia francúzskych miest migranti z bývalých francúzskych kolónií na nízko platené práce. Potom sa prijal zákon o získavaní francúzskeho občianstva pre deti migrantov, ktoré sa narodili vo Francúzsku, Dnes títo už dospelí občania žiadajú autonómiu (…) a zamestnanosť platenú v takej hodnote, ako dostáva autochtónne obyvateľstvo.” (str. 127)

5. O ústave, práve a svojej úlohe

“Chcem byť prezidentom všetkých občanov tak, ako mi to prikazuje naša ústava.” (str. 15)

“Na morálnu klímu zle pôsobí, keď poslanec Národnej rady SR stojí ako právnik na strane skupiny občanov pri jej spore so štátom o pozemky. Je to legálne, ale nemá to žiadnu podporu verejnosti, skôr ju to provokuje.” (str. 159)

6. O živote

“Držím sa zásady, že meniť názory je prirodzené, ale meniť ideály je podozrivé.” (tamže)

“Život je o príležitostiach – ponúka nám ich i berie. Najmä berie,” (príhovor)

Knihu máme z Gorila.sk a nájdete ju tu

Deň pred mojimi devätnástymi narodeninami sa v Tatrách objavili dvaja Angličania. Spolu sme ich oslávili a potom sme si ešte napísali pár nezáväzných mailov. Vtedy bolo kvôli tomu ešte treba chodiť do kaviarne. Pol hodina stále päťdesiat, hodina deväťdesiat, takže je jasné, že to nebol udržateľný vzťah.

Poslali cédečko. Normálne poštou. Vtedy sa to tak robilo a k nemu priložili pár slov o každej kapele. Nakoniec to bol celkom dlhý list. Aby sme ako v tých našich slovenských horách vedeli. Poväčšine sme vedeli, ale aj tak. Poslali Public Image Limited, poslali Stiff Little Fingers aj Anti-Nowhere League. The Jam, The Undertones, The Buzzcocks, rané Joy Division, všetkú tú hudbu, ktorá vznikla z neurčitého pocitu, že tak, ako to je, to nie je v poriadku. Dodnes ho mám v počítači. Posledné tri skladby už roky preskakujú.

Poslali aj Ramones, je to americké, ale je to príliš dobré, napísali. Živú verziu Sheena is a punkrocker, ktorá sa začínala odpočítavaním one-two-three-four, potom bol chvíľu rachot, nezrozumiteľný a rýchly a potom bol koniec, ale v pozadí už bolo počuť one-two-three-four pred ďalšou pesničkou. Vtedy som pochopil, ako sa dá odohrať tridsať pesničiek za hodinu a toto zistenie mi nikdy nebolo na nič dobré.

O plagátoch

Dva roky predtým som na narodeniny dostal plagát Sida Viciousa v Chelsea Hotel. Bol neuveriteľne dôležitý a istý punkáč mi za neho ponúkol päť tisíc korún. Vtedy to bol ešte dovoz, chápete. Luxusná záležitosť. Nikdy potom mi už nikto za plagát päť litrov neponúkol a punkáča s piatimi tisícmi som nevidel vlastne nikdy.

Ale teda plagát. Bol presne taký strašne rebelantský, ako som bol v tej dobe aj ja, takže som si ho doma vyvesil na stenu a drsne pozrel na mamu, aby pochopila, že tam odteraz bude visieť. Vlastne som na ňu vôbec rebelantsky nepozrel, normálne som sa spýtal, či ho zavesiť môžem a ona súhlasila, aj keď ho nikdy nemala rada. Dlhodobo som ju podozrieval z toho, že plánuje jeho skazu. Keď sme sa asi o päť rokov neskôr sťahovali, zbalil som ho a on sa stratil. Mama všetko popiera.

Vlastnenie tohto plagátu je obrovská rebélia. Chápete.

Promptne som ho nahradil a hneď, ako som sa najbližšie dostal do Británie, doniesol som si odtiaľ plagát The Clash. Je podstatne menej rebelantský, skôr deštruktívny, ale zase, bol to skvelý album. Dodnes ho mám, možno preto, že odvtedy sme sa už nesťahovali. Ja som sa za ten čas sťahoval veľakrát a všade, kde som bol, bol so mnou. Dotiahol to až do Kosova.

Ak som si ho niekam priniesol a vylepil na stenu, znamenalo to, že toto miesto aspoň na nejaký čas považujem za svoj domov. Aj teraz som sa začiatkom roka presťahoval a odvtedy je na stene umiestnený tak, že ktokoľvek príde, nemôže ho prehliadnuť. Zatiaľ ešte nikto neprišiel, bývam tu krátko. S rebéliou ten plagát nijako nesúvisí. Vzdal som sa boja s celým svetom, do ktorého som sa aj tak nikdy nepustil. Namiesto toho sa uspokjím s malými zmenami, dnes som napríklad opral a úplne mi to stačí. Je pokrčený a dotrhaný, ale predstavuje stanovisko. Stanoviská sú dôležité.

Ako stanovisko v pondelok ráno je to napríklad úplne výstižné.

O kapele a o živote

Lenže ide o Ramones. Tak tí začínali takto:

“Pořád nechápu, jak jsme to tehdy dokázali. Jak se basovka ladí, nebo jak se na ni hraje, o tom jsem neměl ani tušení. Johnny mi nakonec musel předvýst basový party u mejch vlastních písniček, protože já neměl vůbec žádnou představu, jak to hrát. Jediný, co jsem znal, bylo éčko. (…) Nakonec jsme do toho začali prostě řezat. Byl jsem tak opilej, že jsem přepad dozadu a praštil do svýho zesilovače. Začal šumět a pak přestal fungovat. První koncert jsme měli s The Fast v Performance Studios. Na druhej už nikdo nepřišel.

Tak to chodí. Na druhej strane, netreba si z toho robiť ťažkú hlavu.

“Myslím, že bylo jenom přirozený, že Joey, Johnny, Tommy a já jsme založili kapelu. Nikdo z hudební komunity ve Forrest Hill nás zrovna s otevřenou náručí nevítal. Že prej neumíme hrát. O pár let pozděj jsme se s Johnnym Ramonem smáli tomu, jak někdo jako Doug Scott, místní kytarista z Queensu, uměl v šestnácti zahrát Dazed and Confused od Led Zeppelin, a přesto to nikdy nikam nedotáh. Já neuměl zahrát ani No Fun od Stooges a dosáh jsem v hudebním biznisu slávy a bohatství.”

Celé traktáty boli napísané o tom, že hudba Ramones je jednoduchá (dokonca drevorubačská) a texty priam infantilné, nikto si však nevšimol jednu vec. Základný spoločenský význam Ramones tkvie v tom, že ich skladby pokrývajú všetky životné situácie. Stačí si zobrať len niekoľko tých, ktoré sa začínajú na “I….” a teda pojednávajú o tom, čo interpret chce, nechce, môže alebo nemôže.

I Can’t Be
I Can’t Control Myself
I Can’t Get You Out Of My Mind
I Can’t Make It On Time
I Don’t Care
I Don’t Wanna Be Learned
I Don’t Wanna Go Down to the Basement
I Don’t Wanna Live This Life
I Don’t Wanna Walk Around With You
I Don’t Want To Grow Up
I Don’t Want You
I Just Want To Have Something To Do
I Lost My Mind
I Love You
I’m Against It
I’m Not Afraid Of Life
I’m Not Jesus
I Wanna Be Sedated
I Wanna Be Well
I Wanna Be Your Boyfriend
I Wanna Live

V podstate neexistuje situácia, na ktorú nemysleli.

O rokenrole

Je to brilantný príbeh, na ktorého začiatku ste mladý a zúfalý, teda nie tak celkom zúfalý, ale cítite, že niečo nie je v poriadku. Chcete to nejako inak. Všetko je to nudné, teda okrem tých drog a alkoholu, hoci tie sa časom stanú nudnými tiež. Otec je blázon a bije mamu. Črtá sa pred vami budúcnosť, o ktorej vám je čoraz jasnejšie, že žiadnou budúcnosťou nie je. Určite nie takou, akú ste si ju predstavovali. Aj keď vlastne vôbec neviete, ako ste si ju predstavovali. Zložité obdobie a vy, keďže neviete hrať, si založíte kapelu a stanete sa slávnym. Skvelé.

Problém je, že ak vyrastáte vo Vysokých Tatrách, je vám väčšina týchto problémov cudzia. Vaša rodina je úplne normálna a nikde na okolí napríklad nie je žiadne dievča, ktoré by ste mohli odmietnuť (a keby konečne bolo, určite by ste ho neodmietli, to si píšte.) Vyrastanie v Tatrách bolo z tých zložitejších.

A potom je tu ešte jeden problém toho rokenrolu. Nádej na dožitie. Hej, všetkému som rozumel, len s tou nutnosťou umrieť som sa nikdy nevedel stotožniť. Aj (auto)biografia Dee Dee Ramonea je v prvom rade smutným príbehom o človeku, ktorý celý život bojuje sám so sebou a nakoniec ho ten heroín predsa dostane.

Mínus mŕtvi členovia

Knihu máme z Gorily a objednať si ju môžete tu.

“Dosť drsné, niekomu priať smrť za názor, nech je to akýkoľvek názor,” píše Palko a vraví, že keď ja Samo prezentovaný ako elita, nemal by fňukať a používať dvojitý štandard. Výrokovú logiku teraz necháme bokom a nebudeme sa Palka pýtať, ako prišiel na to, že Samo “vyplakáva” (mne to prišlo ako prosté konštatovanie), ani na to, kto prezentuje Sama ako elitu, a ak by to tak aj bolo, prečo by sa kvôli tomu on sám mal správať tak, ako to od elít vyžaduje mladý konzervatívny demokrat Slovenska.

Najprv úplne vecne: predpokladám, že projektil v Palkovej hlave je Samovi ukradnutý, svojím lajkom chcel len naznačiť, čo znamená tolerancia názorov, že možno ubližovať ľuďom, ktorí sa voči nikomu neprevinili, len sú iní, ako si želáme (Napríklad sú, ako v tomto prípade, sprostí jak pantofla).

A teraz to podstatné, prečo som článok písal:

Vždy, keď chcú fráterníci, fašisti, rasisti (ale nielen oni) niekomu ublížiť, zaštiťujú sa slobodou prejavu. Vraj práve my sme tí zlí a slobodu potierajúci, keď ich za tieto ambície kritizujeme a chceme im klásť legislatívne bariéry. Lenže to je velice odporné zavádzanie. Právo vyjadriť sa im predsa neberieme ani náhodou (verejne sa diskreditovať je základné ľudské právo), len im chceme brániť v škodení. Lebo na to právo nemali a nemajú.

Názory, že teplí patria do ústavu, židia na strelnicu, milionári do gulagu, feťáci do basy a negri na plantáž nie sú rovnocenné s tézou, podľa ktorej máme všetci právo robiť čo sa nám zapáči.

Áno, priať smrť za názor je dosť drsné, no niekedy žiaduce. Vyložene zlým ľuďom (v dračáku sa im hovorí zákonné zlo) totiž smrť priať treba. Respektíve, ani nie tak smrť, povedzme to skôr tak, že je nanajvýš charakterné želať si, aby takí ľudia neboli. Necítim žiadne výčitky, keď si želám, aby bol svet bez fašistov, rasistov, komunistov alebo bárs aj nie-umiernených veriacich. Lebo to sú ľudia, ktorí svoje šťastie hľadajú v ubližovaní iným. Ale pozor: my týchto myšlienkových nepriateľov na rozdiel od nich nejdeme ani strieľať, ani zatvárať do basy.

Nečakám, že by to Palko pochopil, ale jeho úsilie ostrakizovať homosexuálov a upierať im slobodu žiť podľa vlastných predstáv, je pre mňa rovnocenné s rasizmom alebo bárs aj otrokárstvom. Vyrastá z obludného presvedčenia, že niektorý občan sa narodením stáva lepším, hodnejším ochrany ako iný. Hrozím sa už len myšlienky, aký zlý môže byť človek, ktorý si to skutočne myslí a čoho preto môže byť schopný. Je jedno, z akej pohnútky to Palko robí, či z hlúposti, zlomyseľnosti alebo ich kombinácie (viery). Je kultivované, priam nutné, ním opovrhovať a želať si, aby takých ľudí bolo čoraz menej.

Na druhej strane, prečo by si niekto želal, aby na svete neboli ľudia, ktorým sa nepáči Modré z neba? Televízne noviny? Misfits? Čo je ma do nich? Kým to nezakazujú zákonom, nech si trepú, nie? Preto je Palkova akože paralela od začiatku do konca falošná.

Rovnako ako sir Humphrey Appleby, aj ja rád končím v znamení zhody, a napočudovanie existuje aj Palkov citát, pod ktorý sa možno podpísať: “Bláznov a frustrátov je v kyberpriestore požehnane a brať ich vážne by bolo stratou času.”

Poznámka: Aby som zabránil ďalším nedorozumeniam, ktoré sa objavili v dávnejšej diskusii, bude azda vhodné s časovým odstupom vysvetliť, čo som v náznakoch povedal aj v prvom článku, lenže pre neodôvodnenú dôveru v čitateľskú gramotnosť som to nevysvetlil explicitne. V kontexte tejto diskusie nie je chrapúň ten, kto sa nepozdraví, keď príde do práce alebo je schopný povedať kokotpičauholiča. To je možno estetická chyba, ale naozajstná vulgarita je staranie sa do cudzích životov, nedajboh do ich sexuálnych preferencií, predpisovanie, kedy sa kde bude čo predávať, či si môžem zapáliť vo vlastnej reštaurácii, aká hudba sa bude hrať v rádiu a tak podobne.

A keby náhodu bolo málo, čo vám bráni ísť ďalej? Hádam len nechcete naznačiť, že v prípade 83 Kolesíkov featuring The Best OĽaNO existujú nejaké limity? Keď sú všetky terajšie rádiové poplatky stále málo, tak treba zriadiť nové rádia. Štátne a tematické! Taká stanica Zväzák by mohla non-stop hrať to najlepšie z festivalov politickej piesne Martin, nech to zlátemu fondu slovenskej populárnej hudby sype ešte lepšie. Časom by ste mohli zriadiť vlastný okruh každému, kto prišiel alebo sľúbi prísť zabrnkať na stranícky míting do Stropkova. Požiadajte o eurofondy, zalobujte v Bruseli, možno sa nejaká tá kvôtička pre slovenskú hudbu podarí presadiť aj v iných krajinách Únie. Nech v Anglicku spoznajú, čo sú to súrodenci Hečkovci, nech naši umelci neživoria, nech tento národ kultúrne nehynie, nech ľudia nie sú vystavení vplyvu kultúrneho úpadku západného imperializmu.

Uvažujte preto, súdruhovia. Vzhľadom k organizačnej štruktúre poslaneckého klubu Smeru, apelujem najmä na kresťanských súdruhov z vysokého, divého OĽaNO. Neobmedzujte sa, keď nemusíte, len preto že ste o sebe ešte včera tvrdli, že ste liberáli. Veď aj Greksa to žiada a to je, prosím pekne, aktívny člen SaS! Netrochárte, keď ide o kultúru a Maťa Ďurindu. 30 percentná kvóta je mucha psovi, proaktívne navrhnite viac, vymyslite ministerstvo pre dohľad nad zastúpením slovenskej hudby v rádiách a zamestnajte pol milióna kontrolórov, nájdite široký konsenzus, nech sa v piatok poobede v ícečku do Košíc nemusíte hanbiť pred národom. A keby ste náhodou potrebovali ešte viac relevantných argumentov, kolega Kuffa sa istotne rád postaví k mikrofónu a povie “zadok”.

A dvakrát Cynická obluda k téme: tu a tu.

A keby len to. Ešte sa musí aj stretávať s politikmi a na všeličo sa ich vypytovať. Aspoňže po milióntej otázke a odpovedi, v tom našiel sebamrskačské zaľúbenie. Všimol si, že otázky možno rozdeliť na tri nerovnako veľké kôpky.

(1.) Celkom výnimočne sa mu stane, že na otázku dostanete odpoveď a tá má dokonca aj hlavu a pätu. V podstate ho to až mrzí, lebo načo je mu politik, ktorý nevyzerá ako úplný bulo alebo chrapúň?

(2.) Suverénne najčastejší typ reakcie politika je, že sa správa prirodzene, teda ako arogantné prasa, osočuje druhú stranu, odpovedá na niečo úplne iné, neodpovedá, prípadne novinárovi takú jednu jebne.

(3.) No a potom existuje tretí formát odpovede. Je zriedkavý, znalci preto vzorky prácne (ale s láskou) vyhľadávajú a archivujú. Pri tejto kategórii klamstiev je paradoxne irelavantné, na čo sa novinár pýta, odpoveď dostane vždy rovnakú.

Asi aj vy ste si pri tomto legendárnom videu pomysleli, aký musí byť maestro Kolesík vypatlaný, keď sa nechá takto sprosto nachytať. Lenže – o kolesíkoch si môžeme myslieť čo chceme (veď si aj myslíme), ale zasa úplne hlúpi nie sú. Teda, v tom zmysle, že trafia do dverí. Otvorených. Problém je inde. „Má vadu,“ povedal by o Kolesíkovi doktor Vypich, rodinný přítel a lékař. A nie je s ňou sám.

Pomôžme si prípadovými štúdiami, rozoberať ich netreba, isto si spomeniete. Ako prvá poslúži Kolesíkovo extempore, patrí sem aj marketingový majsterštyk prezidenta keď kvôli blogu, kde sa písali len najmenej rok staré informácie, zažaloval blogera (!). No a do trojky, bárs keď si Paška potreboval vymýšľať, že schôdzu opozícii nedovolili, lebo vraj nemožno schvaľovať uznesenie kde sa konštatuje porušenie zákona.

Vo všetkých troch prípadoch by si hlavní aktéri ušetrili za kýbel hanby, stačilo by nemať vadu. Paška mohol povedať, že sa im s nejakou opozíciou skrátka nechcelo trtkať a väčšina v parlamente opozícii blokuje schôdze celkom bežne. Gašparovič, že také sprostosti prezidenti na celom svete s prehľadom ignorujú. Kolesík zasa, že nebol čas na poriadnu poradu na klube a tak chcel parťákom pripomenúť, komu má podľa uznesenia krstných otcov patriť táto trafika. Napokon, čo na tom je, hádam si nemyslíme, že je bežné, aby si poslanci hlasovali, ako sa im páči? Na tých odpovediach je kúzelné nielen to, že odzbrojujú oponenta, ale najmä: sú všetky pravdivé.

Skúste sa vcítiť do kože tohto planktónu slovenského verejného života. Novinár kladie otázku, aj by ste chceli uvažovať nad odpoveďou, ale vtom im začne pred očami cvakať celé ich portfólio. Totiž, byť takýto trubiroh, to je od detstva full time business. Keby sa každá ich hanba transmutovala do podoby kadávera, niežeby mali mŕtvol plné skriňe, ale Jules, Vincent, Mr. Wolf a solidárna sestra Ráchel by nerobili iné len odpratávali zdochliny a Jimmie by sa naozaj mohol živiť skladovaním mŕtvych negrov.

Je preto jedno, čo sa ich spýtate – či mali ráno kávu alebo nebodaj zasa našli neutesnený peňazovod. Stane sa to isté, ako keď vás doktor klepne kladivkom do kolienka. Môžete byť na to pripravení, stokrát sa zaťať, že tentoraz sa udržíte – nedá sa to a kopnete. U nich to po otázke vyzerá zasa takto: Čože? Ja? Nie. Nie! Nikdy. Nebol som tam, nerozprával som sa s ním, celý večer som trénoval hru šachu jednou rukou. Je to štvavá mediálna kampaň! A mám nahratého Kordu! Pracovne tomu hovorím Kolesíkov reflex. (Ten sa neuplatňuje, ak sa novinár volá Ľudovít Števko alebo Pavel Kapusta.)

Iste na druhý deň zistia, že sa im smejú aj vlastní a zaprisahajú sa, že nabudúce už z toho ako ťulpasi nevyjdú. No pravda. O týždeň sa im do tváričiek zasa natisne červeň, zatnú kopýtka, ale až udrie dvanásta, znova sa zapne generátor verbálnych splaškov, vypustia ich a odcupitajú.

Preto z nich nikdy nebudú plnoformátoví hajzli a škodcovia schopní kradnúť v makrorozmeroch, ale len komické podržtašky čo sa vďačne poklonia, keď im kápo prdne do rypáčika. Ešte tak pichnúť fotra alebo frajerku do dozornej rady, udrbať kus Nafty alebo vyciciavať zdravotníctvo, to áno. Ale obalamutiť niekoho, kto sa dokáže podpísať? Isteže, pokúšajú sa o to, ale ako pritom vyzerajú? No ako takí kolesíkovia.

Furt váham, či je to tak dobre.

Sám seba považoval za Slováka ako repa, veď je z Liptova a ešte aj katolík. Jeho vlastné vyjadrenie. Skúšal ma vyliečiť slovenskou hymnou. Keďže mal profil otvorený ako vráta, mohol som si pozrieť, že na niektorých fotkách si veru aj zahajluje, čo z neho v jeho vlastných očiach robilo ešte väčšieho Slováka, hoci to zmysel nedáva žiaden. Tam, kam ma posielal, ma posielal priemerne tromi pravopisnými chybami v jednom slove a dvoma nadávkami v jednej vete. Prečo som Maďar, som sa nikdy nedozvedel, ale nám, Židom, je to jedno. Či som aj feťák, si už nepamätám.

Zaiste, takíto Matúšovia sú nešťastím, ale zosobňujú jeden širší problém: za vecami ako národ sa potrhať nejdem, ale hanbu mu nerobím, určite nie takú, ako Matúš, najmä ak sa náhodou niekedy vyberie makať do skladu v Auslande. Občas som na niečo hrdý, hoci väčšinu času skeptický. Práve ľudia ako Matúš si však národnú hrdosť sprivatizovali. Spravili to nasilu a netolerantne, ich predstava o hrdosti je jedinou platnou, všetko ostatné je zradou na národe. Každý, kto to necíti tak, ako oni, je zradcom a ako taký si zaslúži vysťahovanie za hranice. V horších časoch je legitímnym cieľom. To, že existuje viacero foriem hrdosti a niektoré sa napríklad nutne nezakladajú na etnicky, nábožensky a inak homogénnom Slovensku, nikdy nepochopia.

Sú v jednom vreci s tými pre ktorých je označenie za Maďara dôvodom na ostrakizáciu, aj keď pochádza z Turzovky. Sú tam spolu s tými, ktorí si do Googlu vedia napísať Protokoly židovských mudrcov, ale aby za to dopísali hoax, im nikdy nenapadne. Pohybujú sa v úzkych mantineloch vlastného sveta, v ktorom im na všetko stačia simplicitné prívlastky bez toho, aby rozumeli, čo vlastne znamenajú. Považujú sa za to najlepšie v tomto (ale aj ktoromkoľvek inom) národe. A potom sa čudujú, že nikto nechce byť tým vlastencom s nimi. Občas si myslím, že z nich hovorí len strach.

Matúš je prototyp, lepší by som nenašiel, ani keby som si ho vymyslel. Lenže je reálny. Symbolizuje to, ako je Slovensko rozdelené na dve rozdielne a niekedy až nekompatibilné časti. Bez toho, aby som jednej z nich nadŕžal, vyzerajú zhruba takto: jedna z nich je rurálna, tradičná a skôr uzavretá do seba. Reflektuje na silný štát a silnú rodinu. Má rada silnú históriu a silné reči. Tá druha je, hoci iba v tesných slovenských medziach, kozmopolitná, mestská a individualistická. Zaiste, existujú aj ľudia v strede, ale hrubé črty sú takéto.

Tieto dve krajiny skôr ako spolu žijú vedľa seba a jedna druhú vnímajú často v zjednodušených heslách. Dlhodobo si, ako poznamenal Radoslav Procházka, namiesto spolužitia uštedrujú rany, či už fiktívne alebo reálne. Tešia sa z víťazstiev, ktoré by však víťazstvami byť nemali, lebo by nemal byť ani žiaden boj.

Faktom je, že dlhodobo víťazí tá tradičná časť, lebo taká jednoducho je väčšina Slovenska. Ak sa tak nestalo, bolo to kvôli nadmernej moblizácii tej druhej časti (parlamentné voľby 1998 a 2010) alebo prostou zhodou okolností (voľby 2002). Keď raz proti sebe v priamom súboji stáli Gašparovič a Radičová ako reprezentanti týchto dvoch častí, súboj dopadol jasne. Podstatnými argumentami boli okrem iných aj tieto dva: veď je ona tá Radičová vlastne s Maďarmi(!) a navyše je to čechoslovakistka(!!!). A sme opäť pri tých mentálnych skratkách, ktorých plnú priehršť mi Matúš chrstol rovno do tváre. Hrozím sa toho, že práve on je človek milión.

Totožnú zápletku ponúklo aj druhé kolo českých prezidentských volieb a hoci sú moje preferencie jasné (a ako také úplne bezvýznamné), skúsme si oboch kandidátov zhruba charakterizovať.

Schwarzenberg je šľachtic, z prinútenia emigrant, dôsledný antikomunista a človek, ktorý pomáhal emigrantom a disidentom. Je to človek salónov, vzdelaný a na tej úrovni, ktorú by prezident mal mať, ak teda Česi chcú mať prezidenta na nejakej úrovni. Nemusí toho hovoriť mnoho, stačí sila osobnosti.

Miloš Zeman je dokonalým stelesnením českého stereotypu: pije pivo a becherovku (chodí na hokej a futbal) a hovorí veci, ktoré sa volajú bonmotmi len preto, lebo inak by sa museli volať urážkami (je známy breptami). Ak existuje človek, ktorý reprezentuje ponožky v sandáloch, jágrovské účesy a Májku namiesto polpenzie (fujaru), je to práve on. Nič v zlom, tak to proste je a keďže je v druhom kole a v ňom vedie, znamená to, že niekoho aj reprezentuje.

V rámci predvolebného boja operuje falošnou legendou o Schwarzenbergovom otcovi ako nacistovi (okrem iného odkaz na dedičnú vinu) a argumentuje rečovou vadou. Kľúčovou postavou je Schwarzenbergova manželka, ktorej otec bol nacista (opäť dedičná vina). Nevie navyše po česky, čo je na Slovensko neprenosný problém, lebo predstava, že by ktorýkoľvek kandidát mal za manželku cudzinku je science fiction per se. Miloš Zeman (a s ním Klaus, olala) si veselo operujú argumentami na úrovni Radičovej Maďarov a čechoslovakizmu. Je jasné, kto v Čechách myslí národne a cíti sociálne. A potom, že tí Česi nie sú naši bratia.

Druhé kolo českých prezidentských volieb bude teda zaujímavou správou o stave spoločnosti. Bude zaujímavé zistiť, aká jej časť reaguje na nacionalistické mýty a koľko je v nej latentných komunistov (preferencie KSČM a ČSSD, všakže). Skrátka, aké tie Čechy vlastne sú a koho si prajú za prezidenta. Vtipné je, že to tak vôbec nemuselo byť. Ešte predtým, ako ju schválili, mohli sa nás spýtať na skúsenosti s priamou voľbou.

Nasledujúce hodiny išlo Oskara rozhodiť. Byť blízko mamy v jej rozpoložení bolo ako sledovať nemotornú rozprávkovú figúrku balansujúcu po šmykľavej špagete. Stačilo kýchnuť a konal by sa grandiózny pád do ničoty. Mama ale zrútenie vždy nejakým zázrakom oddialila. V dokonalo udržiavanom byte nemohla predstierať žiadnu činnosť, krížovky obchádzala aj v menej vypätých kontextoch, a tak sa prinútila pozerať z okna, bez slova, len s najnutnejšími pohybmi, a čakať.

Keď na mobile konečne pípla pripomienka a Oskar vystrelil do kuchyne, mama už v obývačke sériou úsporných krokov zapínala plazmu, ktorú jej on dosť nevhodne podaroval k šesťdesiatke. V tom momente zaburácala známa znelka upozorňujúca, že program sa prenášal do celej Európy. Ktože to leží v tráve? Dieťatko krvavé, sekeru má v hlave, automaticky zazneli v Oskarovej hlave slová, ktoré k melódii priradila urbánna legenda z jeho stredoškolského obdobia. V telke zatiaľ prebehli úvodné titulky a Oskar sa ani nemusel pozerať, vedel, že z mamy konečne zliezla panika. Po dvanástich mesiacoch systematického vyčkávania sa konečne začal. Novoročný koncert viedenských filharmonikov.

Uvádza len tento program, má skvelý prehľad a nepretŕča sa ako ostatní gašpari, poznamenala mama a Oskar si spomenul, že to patrí moderátorovi priameho prenosu, ktorého rovnako opisovala každý rok. Teraz spomenie výzdobu, chystal sa v duchu Oskar a vzápätí ho mama upozornila na čerstvé kvety naaranžované po celej sále. Nasledovalo pár prestrihov na kozmopolitné publikum, potom prišiel dirigent, uklonil sa a moderátor ohlásil úvodný valčík. Od tej sekundy mama dýchala už len pre nádhernú okázalosť, famózne výkony umlecov a zbožňovaných Straussovcov.

Oskar neplánoval rušiť mame dokonalé sústredenie, ale zároveň sa mu nepodarilo prestať ju sledovať. So značnými prekážkami pátral, kedy sa podobne dokázal nadchnúť on. Pradávne Vianoce / krpatý satan od susedov / drhnutie zubov kefkami / tomu vyplašenému kaprovi vo vani / Strohé indície naskákali, no zafarbenie nemali, navyše dávať zošúchaný záblesk na jednu kopu s maminým momentálnym stavom pripadalo Oskarovi nepatričné. O to ostrejšie vnímal, ako spokojne tá stará pani vyzerá. V duchu sa na nej bavil, pasoval ju za stelesnenie klišé „žiť hudbou“, uisťoval sa, že jeho teda malomeštiacke vrzúkanie a Japonci v hľadisku k extáze nedovedú, no napriek zhadzovaniu nedokázal poprieť, že ona naozaj šťastná je a on na ňu prapodivne žiarli. Na vlastnú matku.
- – -
Skoro o rok sa Oskar krčil vo vysedenom otcovom kresle a cítil stiahnutý žalúdok. Nebola za tým poctivá štedrá večera, ale stŕpnuté čakanie na maminu reakciu. Ich sporadické koexistovanie dosiahlo bod, v ktorom už nemuseli predstierať ani radosť z umelého stromčeka, ani spokojnosť so zle trafenými darmi. Bolo jasné, že tá maličkosť, ktorú jej Oskar neohrabane vložil do žilnatej ruky, naštartuje otázky. Mama ju skúmala s nepokojom, možno sa jej až štítila. Oskar pôvodne nemal ambíciu niekoľkoročné darovacie ticho rušiť. Lenže vlaňajšia novoročná vlna závisti ho vyľakala až tak, že sa rozhodol svoj čierny skutok vyvážiť. Mama, netušiaca o jeho interných záchvevoch, však videla len výstup, bielu obálku, s ktorou si nevedela poradiť. Ani návrh, či sa do nej nechce pozrieť, nevnímala. Trvalo to už nehorázne dlho, Oskar teda obálku otvoril sám a ukázal jej obsah mame. Ona si vzala okuliare, preletela tučné písmená na dvoch tenkých papieroch a vydesila sa. Čo by to bolo, mami, na čo sa celý rok tešíš? V tej chvíli by neuviedla ani vlastný dátum narodenia, taká vykoľajená ostala. Sklamanému Oskarovi prebliklo, že aspoň odfotiť sa s nimi mohla a dve vstupenky na Novoročný koncert viedenských filharmonikov stiahol z maminho dosahu.
- – -
Až pri ich naháňaní Oskarovi docvaklo, čo je to vlastne za podujatie. Vybojovať si účasť na budúcoročnom koncerte znamenalo mobilizáciu okamžite po dohraní toho aktuálneho. Kým sa ale Oskar rozhýbal, všetky lístky boli roztrúsené po svete, vystavené v sekretároch aktívnych milovníkov hudby. Až to ho vyšpičkovalo k rozhodnutiu dostať tie Eintrittskarten aj cez mŕtvoly. Prvý raz v živote mu nebolo trápne vytvoriť si internetovú identitu a s prosbou o lístok preliezť kvantá fór. Tým zároveň získal dôvod pre svoju už chronickú prokrastináciu a cítil sa konečne užitočne, možno aj dôležito. Všetko hralo, až na výsledky hľadania. Oskar narážal buď na povýšenecký výsmech, alebo na neústupných budúcich návštevníkov koncertu. V kapitulačný večer sa mu na ebayi ozval nešťastník, ktorý sa zbavoval lístkov pre seba a svoju osudovú polovicu, ktorá ho celkom každodenne od seba odstrihla. Oskar bez rozmyslenia bral, euforicky prihodil o stovku viac a musel sa naozaj kontrolovať, aby to mame nevysypal ešte pred Vianocami. Celé týždne si vizualizoval jej nadšenie a ona tam zrazu pred ním stála ako studená socha, ani nepípla a vyzerala, že nevydarený večer maže z osobnej histórie.

Oskar to ďalej nepitval. Odprevadil mamu na polnočnú a keď jej na druhý deň kontrolne telefonoval, lístky cielene zamlčal. Ona mala určite rovnakú ambíciu, znelo mu k tým povinných štylistickým figúram, ktoré si vymieňali. Potom bol ten nejasný – medzi sviatkami – predel a on blahorečil robotu, do ktorej mohol zmiznúť. Vyprázdnený open space, väčšina cépečkárov vo svojich rodných obciach, žiadne vinše zo srdca a tvrdé medovníky z plastových dóz. Oskar si nariadil toxické tempo, no v hlave mu úradovala len mama. Už vedel, že ju mal na taký dar pripraviť a nemohol si vybrať horšie načasovanie. Čím rýchlejšie mu mizli nevybavené maily, tým väčší debilko sedel na jeho stoličke a keď sa ako posledný šuchtal z výťahu, želal si len, nech mama tú epizódu bleskovo vytesní. A potom ju zbadal na recepcii. Prišla sa spýtať, či si na ten koncert môže obliecť kostým z jeho promócií.
- – -
Zo Silvestra na prvého januára Oskar žehlil oblek s visačkou dôležité stretnutia s pracovnými trotlami, na google mape hľadal cestu k Viedenskému spolku hudobníkov, vnímal malých špekulantov z prízemia, ako hádžu delobuchy do poštových schránok, nadávky domovníka Kolomana, policajtov a nad ránom záchranku. Akčné veci sa diali pod jeho domom, kým on simuloval spánok. Keď prišiel nehorázne skoro k mame, ona už podupkávala na chodbe oblečená a nervózna, kde sa toľko šmodrchá. Zabudla dokonca aj na novoročný vinš a vynechala tradičný žalospev o chýbajúcej neveste a vnukoch. Zato si vynútila, že do Viedne pôjdu vlakom, čím Oskarovi nadobro potvrdila, že ako šoféra ho vôbec neberie do úvahy. Inokedy by sa do nej pustil, ale v danej chvíli bol rád, že ich výpravu neohrozila vážnejšou peripetiou.

Mama bola ako pena. Z taxíka sledovala prázdne, post-oslavným odpadom lemované ulice so záujmom čipernej turistky. Oskarovi odľahlo, že si topánky na prezutie nevzala do igelitky, no pri pohľade na opuchnuté nohy naládované do lodičiek, presmeroval svoje poznámky k nevkusu úplne pod čiaru. Mama napriek indispozícii nakrokovala pri čakaní v staničnom vestibule kilometre. Oskar ju za to oslavoval, pretože na načínanie ťažkopádnych debát ozaj nemal. Keď už ale sedeli vo vykúrenom kupé, mlčanie ho začalo tlačiť. Lenže jediná vec, ktorú bola mama ochotná rozobrať, boli lístky. Určite ich nenechal v kuchyni na stole? Oskar si vtedy nič neželal silnejšie.

Vo Viedni mamu lapla plazivá úzkosť. Cudzie prostredie ju aj napriek vyľudnenému mestu a sviatočnej doprave vykoľajilo. V električke si odmietla sadnúť, v centre bojkotovala Oskarove pozvania na Sacher tortu. Chcela byť len dostatočne skoro pred tým honosným stánkom, ako volala miesto konania. Keď tam dorazili, úplne sa odstrihla do ticha. Oskar sa uisťoval, že mu to pripomínalo jej predkoncertné sústredenie, no nemohol poprieť, že matka sa trápi.

Pätnásť minút pred začiatkom vystrašene sledovala nadšených ľudí v róbach prúdiacich do divadla. Oskar kývol, nech idú dnu, no mama nereagovala. Postavil sa na koniec radu, ona sa ani nehla. Nemusel sa nič pýtať, pohľad na paralyzovanú mamu stačil.

Koncert dávno začal a oni stále postávali pred divadlom. Ja som si to nevymyslela, šepla mama trasľavo a Oskar len zničene kývol. Vtom sa mama pustila dolu ulicou. Jemu sa za ňou nechcelo, iba ju sledoval, ako sa vzďaľovala, potom stopla pred nejakým podnikom a po malej pauze vošla dnu. To Oskara predsa len nakoplo, dobehol k cukrárni a cez výklad zbadal mamu hypnotizovane sledovať telku na pastelovej stene. Charizmatický dirigent tam práve podával ruku plešatému huslistovi. Oskar sa nahol a zreteľne videl, ako sa mama upokojila.