Category Archives: Čítanie
Nedeľné raňajky
Je februárová nedeľa ráno. Pani Štefánia Michalíková v domácom oblečení tancuje po kuchyni a spieva spolu s Marikou Gombitovou, ktorá znie z rádia. Viem, mal si plnú čiapku snov, deklamuje a v dramatickom geste roztiahne ruky. Viem, tuším, čo sa stalo s ňou, pokračuje a potom, akoby si uvedomila obsah tých slov, jej ruky z plného rozmachu pomaly klesajú, až nakoniec s tupým úderom unavene a rezignovane spočinú na parapetnej doske. Mariku Gombitovú spieva o láske a preto ju má rada.
Na trati Bratislava-Košice a späť
Vlak už skoro dve hodiny stojí pred Liptovským Mikulášom, všetci vedia, že za to môže porucha a teda nemajú vystupovať, ale inak nikto nevie nič.
Cesta
V kupé bolo ticho a traja ďalší spolucestujúci a tí boli ticho tiež. Hrkot vlaku nevnímal nikto a zo všetkých najmenej druhý mladý muž, čo dospával ťažkú noc v kúte pri dverách. Mal spuchnutú tvár a nohy vyložené na sedadle. Vykazoval všetky zvyky ľudí, ktorých v detstve bili zbytočne.
Weltschmerz (from Berlin to Rudňany)
Taliansko padne, Španielsko padne, bude vojna, všetci zomrieme. It’s a shite state of affairs to be in, Tommy. Trainspotting vždy príde na pomoc. Čítam Meno ruže a po šesťdesiatich stranách viem, že kostol je naľavo od brány.
Môj prvý -stan
Keď sa povie Uzbekistan, politológ bystrického formátu si vybaví tri veci: bavlnu, Ferganskú dolinu a Aral. Nezvyčajne si môžeme zasumarizovať hneď na úvod – úroda bavlny vyzerala byť v poriadku, tričiek bude na vianočnom trhu dostatok, vo Fergane skapal pes, zato Aral nám splnil všetko, čo sme si nad wikipédiou vysnívali.
Prozreteľnosť, náhoda, osud?
Aj počas tohtoročného predčasného babieho leta som navštívil Zakopané a kráčajúc po Sienkiewiczovej ulici zišiel mi na um príbeh, čo sa tu skutočne odohral počas vojny pred vari sedemdesiatimiu rokmi. Príbeh, čo sa neskôr stal námetom známej poviedky Františka Švantnera Dáma.
Pokoj v pekle
O skaly sa hlučne rozbíjal príboj. Voda sa trieštila na drobné molekuly, ktoré sa rozlietali priestorom v snahe zasiahnuť čo najväčšie územie. V úsilí nájsť malý kúsok intimity a následne splynúť a zaniknúť, vynikali. Podporované hlukom svojho pôvodu, nebáli sa dosiahnuť na méty silne vzdialené.
Dom starého Lalka
Najmä syn sa vydaril, žiaden zakríknutý oný, stváral kúsky, ktorým ľudia z dediny hovorili pestvá. V deň, keď pestvo vrcholilo, vystrelil svojej sestre vzduchovkou oko a to úplne presne, tak, že ho nijaký lekár, a už vôbec nie povojnový socialistický, nemohol zachrániť.
Veľká čierna
V miestnom bufete vládla pevnou rukou, lebo autoritu si vybojovala mlčaním. Mlčala na pozdrav aj na otázku, kde sú čerstvé rožky, vtedy len mykla hlavou smerom k dvojposchodovej nádobe z bieleho plastu. Vôbec, tam kde treba nejaké to slovo, vydávala zmes poblúdených zvukov, čo sa mimovoľne stretli, presne dva boli, a ich dve melódie sa pretínali kdesi v polovici bez toho, aby bola narušená výsledná monotónnosť.
Homo asapiens // Desiata kapitola
Predstavil som si grafika v agentúre, ktorý strávil desať rokov osvojovaním si pravidiel webdesignu, ako si pri tom trhá vlasy, poprípade ako mu to je úplne jedno, pretože na Marekove pripomienky si už zvykol a občas si s kolegami nejakú zvlášť vydarenú vytlačia a zavesia na nástenku.
Lovestory
Ona može mať niečo po štyridsiatke a niekedy mohla byť aj celkom pekná. Niekde to tam vidieť, ale pomerne jasne vidieť aj niečo iné. Vlastne vyzerá ako každá druhá alkoholička, ktorá sa napriek všetkému ešte stále nejako drží. On vyzerá horšie. Má igelitku.
Homo asapiens // Deviata kapitola
Bolo už pomaly šesť hodín a zrazu som mal z tohto všetkého veľmi dobrý pocit. Tešil som sa, že prídem domov z práce a bude ešte svetlo. Nebudem si pripadať ako handra, s ktorou niekto nasucho celý deň utieral tabuľu, a možno si pôjdem ešte aj zabehať okolo Štrkoveckého jazera.
Dve momentky z Balkánu
Kým sa ostatní išli prejsť k hraničnému priechodu, my sme poodišli trochu bokom a s tým Rusom, ktorého meno si už nepamätám, ležíme na betónovej kupole albánskeho pohraničného bunkra. Ak niekedy bolo osemdesiat stupňov, tak práve vtedy.
Homo asapiens // Ôsma kapitola
Keď som zásuvku otvoril na doraz, celkom vzadu bolo ešte igelitové vrecúško s kusom nejakej látky. Boli to nohavičky. V starosvetskej zelenej farbe, posiate bodkami pastelových farieb, s hnedým lemovaním po kraji. Na chvíľu som sa zľakol, či náhodou nesedím za stolom, ktorý patrí niekomu cudziemu. Očervenel som už len pri predstave, že by to tak mohlo byť.
