Vo svete sa deje kopa neprávostí a je len dobre, že existujú ľudia, čo na tie neprávostí chcú upozorňovať. A ako všetko, čo sa robí, aj toto sa dá robiť všelijako. Nezávisle od krajiny a miery totality v jej systéme môžete sociálnu či politickú otázku zviditeľniť dobre a úspešne, aj zle a neúspešne. Akurát, zatiaľ čo v prípade slušných spoločností sa onen neúspech trestá maximálne tak nepochopením, v dementných diktatúrach typu Ruska môže ísť v prípade zle zvoleného spôsobu o slobodu, možno dokonca o holý život.
Rozdiel medzi dobrým a zlým je v tomto prípade najmä v kreativite a stratégií. Z istého hľadiska je kampaň na podporu slobody prejavu, či vystúpenie proti diktátorovi to isté, ako kampaň na nový model osobného automobilu, alebo akciový výpredaj v obchode s módou. Oboje môžte urobiť na istotu: nudne a obyčajne a výsledok je taký, že možno nedosiahnete, čo ste chceli, teda sloboda prejavu sa nezmení, ani tričká sa nevypredajú, ale nebude to celkom prúser. Na obyčajné riešenia však treba veľa peňazí, aby si ich niekto vôbec všimol. Ak ich nemáte, môžete zariskovať. Vykašľať sa na štandardizované postupy a skúsiť niečo iné. V takom prípade to môže dopadnúť alebo extra dobre (veľký rozruch a celospoločenská diskusia / všetky tričká predané za dva dni) ale aj extra zle (dva roky nútených prác / zničená povesť módnej značky). Vaše šance sa zvyšujú v momente, ako máte nápad, viete koho správanie sa pokúšate zmeniť a na čo tí ľudia počúvajú.
Pointou kreativity je ukázať svetu niečo nové, prekvapiť a pritom nebyť samoúčelný, ani nezabudnúť na svoj pôvodný cieľ. Iné nepísané pravidlo hovorí, že len tak, ťažkou okovanou bagandžou lámať bežné spoločenské tabu síce vyzerá prekvapivo a nepochybne tým aj vyvoláte rozruch, ale kreatívne to nie je. A už vôbec nie strategické. Alebo aspoň rozumné.
Napríklad, na súloženie na verejnosti potrebujete len odvahu, poprípade absenciu kinderštube. Mnoho ľudí také niečo z času na čas spraví, pretože im to jednoducho napadne, ale s výnimkou pornoohercov sa tým nikde nechvália. Chápu, že svet pre to nemá pochopenie a nech by už súložili v záujme ľubovoľného vyššieho cieľa, tomu cieľu to viac uškodí, ako pomôže. Povšimnite si, že komerčné mainstreamové značky nepoužívajú verejný sex na komunikáciu svojich produktov a verte tomu, že by ho rozhodne používali, keby to mohlo ich marketingu pomôcť. Súloženie na verejnosti ako prostriedok politickej propagandy, keď potrebujete otvoriť oči väčšinovému človeku, je, ehm, krajne nevhodne zvolená stratégia. Snažiť sa na to dodatočne prilepiť nálepku umenia, je už len zavŕšením celého failu. To by aj Robert Rosenberg mohol povedať, že jeho relácia Rychlý prachy je vlastne postmoderné umenie. Lenže on nič také nehovorí a viete prečo to nehovorí? Lebo trtkať v múzeu jednoducho umenie nie je a bodka.
A ak ostaneme pri Pussy Riot, do rovnakej kategórie mizerného, prvoplánového komunikačného riešenia spadá aj hulákanie politických posolstiev pred kostolným oltárom. Zasa, žiadna skutočná kreativita, len odvaha a nepochopenie myslenia vlastných klientov – čiže obyčajných Rusov, ktorí jediní môžu niečo zmeniť. Keď dáte Jozefovi Makovi úlohu, aby na seba za každú cenu strhol pozornosť, tak škandál v kostole bude druhá vec, čo mu napadne. Hneď po súloži v múzeu a ako tretie vymyslí súlož v kostole. A to teda ja som ešte z tých, čo si myslia, že kostoly by sa mohli pokojne prestavať na parkoviská, čiže voči nim netrpím žiadnym sentimentom. Ale zároveň chápem, že strašne veľa ľudí je na kostoly akosi citlivých a teda ak by som mal verejnosť presvedčiť o svojej pravde, určite by som nezačal tým, že zneuctím niečo, čo tá verejnosť považuje za sväté. V tomto prípade Pussy Riot len zopakovali veľmi častú amatérsku chybu: pozerali sa na svet očami samých seba a nie očami cieľovej skupiny a možno sa im naozaj zdalo, že zneuctením kostola zmenia Rusko podľa svojich predstáv.
Iste, odsúdiť ľudí na nepodmienečný trest len za to, že sú neschopní, z prvej vody variaci marketéri vlastných posolstiev, a že nerozumejú tomu, čo robia, je krajne nespravodlivé, ale to sme si vysvetlili už na začiatku. Tak ako totalitné podmienky prinútili Lasicu a Satinského byť maximálne kreatívni v ich humore, tak mali prinútiť ku skutočne kreatívnemu riešeniu aj Pussy Riot, alebo kohokoľvek komu v hlave tie nápady skrsli a pomýlil si vulgárnu provokáciu s kreativitou. Ono to totiž ide! Aj v totalitnom režime možno vymyslieť veci tak, aby ste dostali do sveta protirežimné posolstvo a pritom v rámci kampane jednak k smrti neurazili väčšinu ľudí, ktorí to posolstvo majú prijať za svoje a ani nedali režimu nespochybniteľnú právnu zámienku na vytrenie podlahy s vašimi degradovanými ostatkami. Treba len najskôr premýšľať, v horšom prípade dlho premýšľať a až potom konať. Keď to vymyslieť neviete, tak nájsť niekoho, kto to vie. Keby si Pussy Riot najali niekoho naozaj kreatívneho a najmä so zmyslom pre realitu, mohli dnes vysedávať doma, alebo aspoň v relatívnom pohodlí niekde mimo skrz-naskrz chorého Ruska. Je obecnou vlastnosťou tretieho sektora, že sa ušľachtilosťou svojich cieľov rád necháva zaslepiť pri voľbe prostriedkov. Už na tom zahučalo a do prázdna vyšumelo mnoho aktivít aj mnoho grantov dole Dunajom odtieklo, i keď málokedy až takto tragicky.
Také Bielorusko je pravdepodobne ešte o kus väčšia diktatúra, ako Rusko. A predsa, len toť nedávno, sa Gašpiho dobrý kamarát Lukašenko vytočil do červena, keď mu do revíru lietadlá nahádzali plyšových macíkov na padákoch. Udalosť, o ktorej sa veľa písalo, ktorá globálne urobila z Lukašenka totálneho idiota, dokonca stála miesto dvoch vysokých generálov a predsa sa nikomu z aktivistov nič nestalo. Lebo neboli naivní, premýšľali a mali nápad. Vymyslela to švédska reklamná agentúra namiesto toho, aby len jednoducho našli niekoho, kto pôjde proti Lukašenkovi békať do kostola, alebo kto sa bude polonahý promenádovať po uliciach, ako to robia tie zúfalé nešťastnice z FEMEN, čo si ich protesty všetci pozerajú beztak len kvôli tej nahote. Pretože kreativita ústiaca v skvelý nápad je hodná viac ako tisícka osobných obetí a vyváži všetku tú nezmyselnú a skôr hlúpu ako obdivuhodnú odvahu, ktorou disponovali Pussy Riot.
Ľudia si, plní dojmov zo súdneho procesu, kladú otázku, či aktivity Pussy Riot majú byť brané ako sloboda prejavu, alebo ako výtržníctvo a ak to druhé, tak s akými dôsledkami. Úprimne, k tomu sa vyjadriť neviem. Čisto ľudsky sa mi zdá, že žiadny symbol ani nepísaná morálna norma nie je hodná toho, aby niekto kvôli nej išiel do väzenia. Lenže Rusko je Rusko a ja som veľmi vďačný, že som sa tam nenarodil a pevne dúfam, že tam nikdy nebudem musieť ísť, ani len ako turista.
Z druhej strany je ale vidieť, že tie dievčatá na dosiahnutie svojich cieľov použili veľmi nevhodné prostriedky. A to nie z morálneho či etického hľadiska, ale najmä z pragmatického, prípadne marketingového. Nepochopili, kto sú ľudia, ktorých myslenie chcú zmeniť, zvolili nevhodnú stratégiu a tam, kde existuje obrovský potenciál kreatívnych riešení si vybrali tie najprimitívnejšie, vopred odsúdené za neúspech. Nadšenie hraničiace s fanatizmom, ani jasný cieľ na úspech nestačia. Piloti kamikadze by vedeli rozprávať.
Keby sa nezačal celý ten proces, bolo by Pussy Riot len tri vulgárne naivky s cieľom síce ušľachtilým ale zároveň s prostriedkami, ktorým očividne nerozumejú. Keby sa im to nestalo práve v Rusku, postretlo by ich to isté, čo aj mnoho tunajších pseudoaktivistov, zapálených ľudí čo si tiež vybrali povolanie, na ktoré nemajú predpoklady. Boli by len na smiech.
Loading ...
