Slovenská Spisovateľská obec musí byť veľmi ponuré miesto. Učupené niekde v hladovej doline, kde sa hmla prevaľuje až do neskorého poobedia, celé leto tam prší, v zime tam nejde voda a nejakým nevysvetliteľným zázrakom tam po celý rok štípu komáre. Dňom i nocou sa odtiaľ ozýva zúfalé nariekanie utrápených spisovateľov a kvílenie zosilňuje každého pol roka, keď unavená doručovateľka príde s balíčkom papierových výpisov počtu predaných kusov.
“Hlúpy národ, čo si neváži svoje najväčšie osobnosti!” zadúšajú sa majstri a majsterky vybrúsených pier vo frenetickom žiali nad almužnou poslanou od renomovaných vydavateľstiev. Posilnení trúnkom z miestnej nalievárne s logom Anasoftu na priečelí, zbierajú zvyšky svojich zhrdených eg a formulujú plamenné artikuly do kultúrnych rubrík spriaznených médií, aby tak dali svetu najavo, ako veľmi pohŕdajú jeho tupotou a egoizmom, ktorej dôsledkom sú samotní živoriaci spisovatelia, chudobní a zneuznaní.
A keď sa večer nachýli k ránu, rozkokošení spisovatelia presunú svoju pozornosť od pranierovania nekompromisného dehumanizovaného kapitalizmu, čo tak strašne zoškrtal podporu ich malebnej obci, k reprezentantom toho najhorkejšieho blenu zo všetkých horkých blenov: k odrodilcom, čo síce tiež píšu knihy a predsa sa otočili chrbtom k spisovateľskej obci, ale ešte k tomu sa jak polonahé opice nechávajú vystavovať pri naleštených tyčiach marketingových oplzlostí, len aby ľuďom nanútili svoje diela, oveľa horšie ako ten najposlednejši na papier zatúlaný prd kohokoľvek z múzou obdarených rezidentov tejto dešperátnej viesky. To sú tí najväčší diabli pridávajúci bolestivé vrásky na tváre géniov plačúcich nad toľkou svetovou nespravodlivosťou.
Tupý národ, čo si jednostaj kupuje knihy, aké uzná za vhodné a nie také na akých sa uzniesla rada najmúdrejšich, odporní renegátski hadi, čo kurvia staré dobré slonovinové móresy devätnásteho storočia svojim neustálym sa podliezaním na besedách v oných preblýskaných kníhkupectvách, či nebodaj staraním sa o komunikáciu s fanúšikmi prostredníctvom všelijakého oného o akom v spisovateľskej obci nikdá nechyrovali a ani chyrovať nechcú a nakoniec, tento odporný materialistický štát, čo tak krátkozrako udeľuje daňové úľavy nejakým zbytočným výrobcom áut a všelijako inak ešte mrhá prostriedkami na zachraňovanie základných vrstiev štátnej Maslowovej pyramídy, namiesto toho, aby ich spravodlivo investoval do toho najcennejšieho čo táto krajina (s výnimkou Vladimíra Mečiara a Joža Ráža, pravda) kedy zrodila: slovenských spisovateľov, odvekých to pozdvihovateľov kultúry národnej.
Toť najväčšie bôle utrápenej, na pokraji smrti hladom bojujúcej slovenskej spisovateľskej obce. Česť jej prispatej, zadubenej a absolútne nič nechápajúcej pamiatke.
Loading ...
