Nočná záležitosť

„Odíď skôr, než bude neskoro,“ povedala Heňa s mierne pripritým hlasom. „Odíď skôr, než bude neskoro pre teba,“ dodala. Mlčky som sa ňu hľadela, na jej dokonalú tvár orámovanú havraními vlasmi, ktoré sa jej leskli v polnočnej tme. Vo vzduchu už dýchalo leto, v tej svojej najkrašej podobe, vznášalo sa nám nad hlavami a sľubovalo slnečné dni a horúce noci.

Vedela, som že Heňa má pravdu. A že za všetko toto, za tú šialenú situáciu som zopovedná iba ja. A možno trichu aj on. Mala som už dávno odísť, ešte pred rokom, keď som našla všetky tie hlúpe maily, podfarbené túžbou, ktoré už vtedy nepatrili mne, mala som odísť, keď ma nechal samú v tej hroznej ubytovni, kde sme žili na priestore štyroch metrov štvorcových, mala som odísť ešte predtým, než som ho stretla. Ale nespravila som to. Prečo? Ako mi raz povedal Viktor, keď je nejaké konanie úplne nepochopiteľné, je za tým láska. Tým mi vlastne vtedy vysvetlil, prečo sa stal Darth Vader z Hviezdnych vojen zlým.

Heňa vytiahla z kabelky kľúče a podala mi ich do studených rúk. „V Devínskej máme byt, stačí keď tam prídeš a len položíš kabelku na stôl. Nič viac tam nebudeš potrebovať, všetko tam je,“ povedala. „Nemusíš žiť tak, ako nechceš, si na to príliš mladá a krásna. Uvedom si svoju cenu a konaj podľa toho.“

V mysli som si listovala v tých posledných dvoch rokoch svojho života. Keď som prišla do Bratislavy, bola som len čerstvá absolventka žurnalistiky, ktorá začína robiť to, čo si vždy myslela, že naozaj chce. Bol to štart do reálneho života, v ktorom vládnu odvody, dane a každomesačná výplata a vytrácajú sa všetky tie nezmyselné rozhovory o kultúre, umení či láske. Len politika, peniaze a nekonečná prázdnota v očiach aj dušiach. V tej dobe som veľa a často plakala. Na byte s päticou študentov, ktorí nikdy neotvorili žiadnu z Remarqueových kníh. Smutno mi bolo z toho, z ich nekončného sledovania všetkých reality show, z toho, ako trávili celé dni na byte a zabúdali, že svet začína za jeho múrmi.

Vedela som, že Heňa má pravdu. Ak chcem ostať taká, aká som, musím odísť. Do Devínskej. Do bytu, kde si mám priniesť len kabelku, pretože tam všetko je. A on ostane sám, so svojim vínom, cigaretami a knihami, ktoré miloval viac ako mňa. Dva roky sme žili bohémsky život, na ktorý sme nemali, pretože jemu sa ten život páčil, pretváral ma na trosku, ktorou som nikdy nechcela byť, závislá od jeho prítomnosti a žiarivých slov o tom, kam všade pôjdeme a čo budeme robiť. Len že nikdy sme neboli a nič sme nerobili, len sedeli v podnikoch a hľadeli na dná šálok a pohárov, neustále si objednávajúc nové, hoci sme na ne nemali.

“Dá sa z trosiek postaviť dom?” pýtala som sa samej seba v duchu, kým som hľadela na Heňu, na tú jej ohurujúcu krásu, ktorá z nej dýchala, z každého jedného póru jej tela i šiat. Závidela som jej to. Svoje šťastie našla už dávno, narozdiel od nás – bludárov, ktorí o šťastie len z času načas zakopnú na poľných cestách a keď sa mu bližšie pozrú do tváre, vidia mu v očiach slzy. Preto ho rýchlo odhodia, hoci si nevšimli, že pod uslzenými očami je úsmev.

Myšlienky mi tancovali v hlave, vydupkáli si svoj rituálny tanec a vysielali ho dráhami do krvného obehu. Keď si k nám prisadol ten muž, ani som si ho nevšimla. Mal na sebe sivú košelu a nohavice neurčitej farby. Dlho som na ne hľadela a predsa som nevedela povedať, čo mi pripomínajú. Pozrel sa na mňa a na Heňu, objednal nám ďalšie kolo a začal rozprávať. O krásnych zajtrajškoch, o hudbe bez hraníc, o láske, ktorá spojí národy, o nehe, ktorá sa vie rozbiť na špičke ľudského jazyka… Unesene som ho sledovala, jeho pery v tej letnej tme, slová padali na chodník a vytvárali farebnú dúhu tečúcu rovno ku mne. Všimla som si Henin pohľad, vedela som, že to nie je správne, ale veď ona vravela, aby som si uvedmila svoju cenu, pretože som mladá a pekná, aspoň Heňa to hovorila a hovoril to aj ten neznámy, keď na mňa hľadel, jeho oči to hovorili a jeho pery tiež. Nočné mory pomaly zaliezali do svojich dier a obloha začala blednúť od blížiaceho sa rána.

Od toho stolu som odišla s ním. Do toho bytu v Devínskej. Len s kabelkou a s ním. Keď už sme stále oproti sebe a za nami sa rozprestierala nekonečná posteľ, chytil mi hlavu do rúk. “Ako sa voláš?” spýtala som sa. Slová stuhli v priestore a zhmotnili sa predo mnou, v jeho očiach, náhle prázdnych a bezvýrazných. Zrazu ho bola plná izba, popadané oblečenie sa pritískalo na okenné tabule, aj ono vedelo, že tu dnes nemalo byť, rovnako ako ja.

“Som všetko, čím si aj ty,” povedal a pritisol si ma k sebe tak, že som počula, ako mi praskali kosti v jeho objatí. Pomaly do mňa zarýval nechty, mal ich ostré ako mačka, ktorá narazí pri žrádle na súpera. Chcela som kričať, ale z úst mi nevyšlo nič, len divné zachrčanie ktoré mi bolo cudzie, on to videl a stále ma obíjmal, tuhšie a smrteľnejšie.
“Celkom ťa pohltím,” špekal mi do ucha.
Takže takto to končí, ja a môj päť a poloročný vzťah, presne 2012 dní s ním a zároveň stále sama, aj keď nie už nie taká istá ako na začiatku. Vtedy som už v takéto dni zavárala marhule a sledovala ospalé včely, omámené slnkom a vôňami leta. Na dvore, kde som vyrástala a s tými, čo rástli so mnou – do výšky, ale aj do hĺbky vlastnej duše. Do dlaní nám padali zrejúce orechy a ďalšie dlane, oveľa staršie a múdrejšie, ako sme boli my. A teraz tu stojím, neschopná pohybu kvôli niekomu, kto mi tú dlaň dával, ale nikdy ju nepohladil.

Z posledných síl, som môj Strach kopla do nohy. Jeho objatie na chvíľu povolilo, presne na ten krátky moment, aby som sa mu vyšmykla, polámaná, ale zároveň konečne celá. Vybehla som z bytu práve v tom momente, keď svet osvetlilo nové ráno.