Príbeh môjho starého otca sa odohral, ako to býva, pomerne rýchlo a nekompromisne.
Na Vianoce 1996 som dobre počula, ale odignorovala zúrivé búchanie na dvere. Prečo, to dodnes neviem. Kým sa zobudili moji rodičia, ležal už starý otec na dlážke ochrnutý na ľavú stranu tela. Podľa lekárov dostal porážku v panike, pretože pomoc neprišla včas.
Odvtedy sa nikdy sám neposadil, jedol a rozprával s ťažkosťami dvojročného dieťaťa. Stará mama – ktorá nám v tú noc na dvere búchala – denne znášala jeho záchvaty hnevu a ľútosti. Rodina sa striedala v prebaľovaní a kúpaní, bolo treba masírovať hnedé preležaniny. Napriek neschopnosti vyartikulovať jedno zrozumiteľné slovo si starý otec plne uvedomoval svoj stav a presne to všetkých zúčastnených napĺňalo dvojnásobným smútkom. O dva roky zomrel a ja si následkom doživotnej traumy v noci nikdy nevypínam telefón. A ak je niekto z mojich blízkych chorý, dokážem nespať do rána – keby náhodou.
Hanekeho príbeh o Anne a Georgeovi je podobný, hoci iný, a ďalších podobných, aj keď iných, je nespočetné množstvo. Nespočetné preto, lebo počítanie by zbytočne spôsobilo raketový nárast depresie a to nikto nechce, hlavne preto, že väčšina ľudí depresiami už trpí. Napriek tomu Hanekeho Amour odporúčam do vašej pozornosti.
Anne a Georges sú osemdesiatroční manželia a bývalí učitelia hudby. Žijú sami vo veľkom parížskom byte plnom kníh. Žijú aktívne, milujú literatúru a hudbu a aby to bolo každému jasné, na začiatku filmu sa vracajú z koncertu Anninho bývalého žiaka.
Jedného dňa Anne prežije mozgovú príhodu, prvú zo série, ktoré ju postupne paralyzujú. Po čase sa k telu pripojí aj vedomie a Anne začne trpieť progresívnou demenciou. Je nútená žiť na vozíku, neskôr bezvládne leží v posteli a postupne upadá. Georges sa o ňu stará, ako najlepšie vie, pretože ochrnula následkom operácie, na ktorú ju poslal, keď sa objavili prvé ťažkosti. Po návrate z nemocnice jej sľúbil, že už sa do nej nikdy nevráti. Anne teda zostáva doma.
Spôsob, akým Haneke podrobne zachytáva degradáciu Anninho stavu a čoraz väčšie zúfalstvo Georgea, niektorí kritici označujú za filmársky sadizmus. Obzvlášť vystrašia detaily, ktoré si divák uvedomuje retrospektívne, počas „tráviaceho procesu“, keď už si ako spokojný labužník bol do bodky vychutnal hostinu a teraz si v hlave ešte raz premieta zmes chutí. Film mrazí chrbty scénou zdravej, nič netušiacej Anne, ktorá sa uprostred noci posadí na posteli a tupo hľadí pred seba. Na Georgeove slová reaguje až po chvíli. Zatiaľ ani jeden netuší, čo sa práve začalo diať. Netrvá dlho a prejavia sa prvé ťažkosti.
Hanekeho cieľom nie je únavný geriatrický záznam (nebol by, aj keby bol – majstrovské herectvo Jean Louis Trintignanta a Emmanuele Riva to nedovolí). Film nesie oveľa viac – otázku, čo z nás zostane a čo zostane z našej lásky, AK budeme mať to šťastie, že nám nejaká zostala. Keď sa Georgeovi pred očami rozpadáva milovaná bytosť, znamená to, že aj jeho láska k nej sa rúca? Čo tvorí lásku, keď z predmetu lásky zostalo torzo, keď je dôvod lásky paralyzovaný, prekrútený a bez obsahu?
Anne a Georges nie sú typickí osemdesiatnici. Napriek vysokému veku sa nepripravujú na smrť a už vôbec nie tradičným spôsobom. Neveria v Boha, veria ale v literatúru a v hudbu. Výhoda viery v Boha spočíva v tom, že je vďaka svojej neuchopiteľnosti prakticky nezničiteľná. Zostáva aj momente, keď vám život zobral všetko, čím ste ho napĺňali. Keď ale Anne definitívne stratí schopnosť hrať na klavíri aj luciditu prečítať si obľúbenú knihu a viesť akúkoľvek konverzáciu a keď Georgea starostlivosť o ňu fyzicky a mentálne vyčerpá tak, že sa plne sústredí na bazálne potreby, z ich života zmizne potešenie aj zdroj útechy a nezostane im nič, iba jeden druhému. Navyše, Anne má Georgea, ale Georges svoju Anne stratil.
Je tu aj ďalší komplikovaný vzťah – dcéra Eva nedokáže pochopiť čoraz bizarnejšie rozhodnutia svojho otca, ktorý sa rozhodol splniť sľub o starostlivosti. Teraz odmieta Anne umiestniť v ústave aj za cenu, ktorú platia obaja – Anne tým, že sa musí spoľahnúť na súdnosť svojho muža, Georges tým, že pod ťarchou udalostí súdnosť postupne stráca. Najme pre Anne opatrovateľku, nie preto, aby sa zbavil časti povinností, ale preto, aby jej zaistil odbornú pomoc. Opatrovateľka však pripomína nešťastného človeka, ktorý si zvolil nesprávne povolanie a sám netuší, že je nešťastný. Svoju nevedomú mizériu úspešne prenáša na druhých. Georges ju bez milosti vyhodí a ich rozlúčková scéna patrí medzi najsilnejšie. Postupne seba aj Anne čoraz viac izoluje od okolitého sveta a je presvedčený, že musí Anne chrániť aj pred vlastnou dcérou – keď príde matku navštíviť, je Anne zamknutá vo svojej izbe a Georges k nej Evu odmietne vpustiť. Jeho jediným spoločníkom sa stáva holub, ktorý omylom vletel do bytu a unavený Georges ho beznádejne prenasleduje. A príbeh speje k nezvratnému koncu.
Človek sa pýta, ako práve arogantný Haneke, mizantrop na pohľadanie, dokázal nakrútiť Lásku, pri ktorej aj odolnejším povahám vlhne oko (tie super-odolné, pravdaže, zívajú). Na druhej strane, vďaka nemu Amour nezatuchol gýčom a predvídateľnou hrou na emócie. Rozprávanie je drsné ale nie za účelom šokovať, nezaťažené pátosom ale nie bez citu, a z témy, ktorá ma potenciál na všakovaté rozkošné klišé, vykostilo príbeh s hodnovernými „raz dobre, raz zle“ – medzi marginálne „dobre“ patrí Georgova lekcia autoškoly vozíčkárom v čase, keď Anne bola plne pri vedomí.
Láska Trošku prerúčkovaná empatickým kardiakom by určite vyzerala inak. Na Slovensku by sa zase volala Láska pre Zuzanu, Anne by bola Vejmělková, Georges pre lepší kontrast Maiga. Najskôr by to mali veľmi ťažké, ale prekonali by to, na konci by prišla dúha a na gitaru by zahral Habera. Holub, s ktorým sa Georges zapodieva asi tretinu filmu, by poletoval nad najbližším záhradným altánkom vymašličkovaný. Altánok by bol vykladaný diamantmi.
Veľká vďaka za Hanekeho – ako dobre, že nie je Slovák a namiesto Trenčianskych Teplíc sa prioritne vyskytuje v Cannes. Haneke zostane vždy Haneke a nikdy nebude nútený zavďačiť sa slovenským mainstremovým kinodivákom (lebo nič ne-mainstreamové v tejto Krajinke nemá zmysel robiť a keby aj, málokto vôbec tuší, že nie všetko nepozerateľné je automaticky ne-mainstream), divákom, ktorí aj tak do kina nechodia a filmy kradnú, a keď nekradnú, tak len preto, že to nevedia, zato očakávania majú jasné, za všetkých spomeniem pani upratovačku z hotela Lux, ktorá si tento rok na Art Film Feste našla popri vysávaní čas, aby slovenským filmárom odkázala: „Povedzte im, nach točia poránne filmy, čo sa budú luďom lúbit.“.
Slováci, na rozdiel od Hanekeho, totiž potrebujú istoty.
Loading ...