„Štandardný model,“ šepkal Diviš temným hlasom. „Typický rukopis na postkomunistickom teritóriu. Slučka sa zaťahuje, nastupuje likvidácia nepohodlného svedka. Z praktických alebo profylaktických dôvodov.“ Potom tichšie, ale o to involvovanejšie dodal: „Čierne stranícke fondy. Veď vieš. A chlapci sa už dostali ďaleko.“
Chlapci mohlo znamenať čokoľvek. Oni, tí druhí, tamtí a ktovieakí ešte. Keby bola poruke, Pátek by si zapálil Lucky Strike. Alebo červenú marlborku. Ibaže ani tá nebola poruke. Len obal z cukru. Uchopil ho dvoma prstami a opatrne presunul z tanierika pod šálkou na tácku pod tanierikom. Aj on skontroloval zrakom osadenstvo kaviarne a napokon hlesol takmer nečujne, dúfajúc, že tiež involvovane: „Veď… politika.“
Diviš nepozorovane prikývol. „Vitaj naspäť.“
„Prestupná stanica,“ povedal Pátek. Neznelo to zle, hoci bol sám prekvapený, čo z neho vybehlo.
Diviš nebadateľne prikývol, že rozumie.
Nikto na okolí si nič nevšimol. Kaviareň produkovala blazeovaný šum. Hudba hrala jedno, hudobný kanál na LCD obrazovke nad barom druhé. Čašník esemeskoval. Diviš rozprával.
„Základná schéma. Funguje roky. Financmajster Uhliarik. Všetko, čo vie, naučil ho Turenič. Áno – ten Turenič. A patrí k nim aj Gábor a Frištacký. Ten sa pozná s Tureničom ešte zo školy. Po novembri rozbiehali biznis spolu. Gábora pribrali, keď bol štátnym na ministerstve. Frištacký mal styky aj s Okom, kým ho nezabili. Radšej sa presunul do úzadia. Časť biznisu premiestnili do Čiech. Odtiaľ to rozbehli aj v Rusku a na Ukrajine. Ale tu im styková báza zostala. Turenič mal kanál na firmu. Za každej vlády. Kupujú informácie. Odposluchy a tak. S Uhliarikom chodia na dovolenky. Tí traja sú poistení na všetky strany, takže fičia za každej vlády. Oni mu pomáhali a Uhliarik tieto veci zabezpečoval cez schránkové firmy a švajčiarske účty, lenže teraz…“ Diviš hovoril rýchlo, jedným dychom, až kým ho neprerušilo zvonenie miniatúrneho mobilu.
„Čau,“ vyštekol. „Kto…? Slivenský…? Hej, viem. Starý eštebák. Začiatkom deväťdesiatych rokov…“
Pátek ho prestal počúvať. Meno Slivenský poznal. Čo o ňom hovoril Diviš do telefónu, v zásade sedelo. Radšej sa sústredil na svoju bradu. Nezasvrbela. Diviš mu práve oznámil, do čoho sa namočil. A na tom, do čoho sa namočil, by už nič nezmenilo ani dodatočné zistenie, že patológ sa zmýlil a Jana Nágelová sa v skutočnosti zadusila suchým rožkom, čo si sama kúpila. Až potom a bez cudzieho pričinenia narazila hlavou na roh stola.
Mená ľudí, o ktorých Diviš hovoril, sa patrilo vyslovovať štítivo. S ostychom a ospravedlňujúcim úsmevom o nich hovorila aj väčšina tých, ktorí s dotyčnými podnikateľsky spolupracovali. Niežeby išlo o prvoplánových podvodníkov. Nikto na nich nikdy nepodal ani len trestné oznámenie. Dotyční páni sa mohli cítiť dokonca ukrivdení, lebo podať trestné oznámenie patrilo medzi populárne formy marketingu. Napriek tomu predstavovali synonymum politicko-podnikateľského komplexu. Mladá demokratická verejnosť si naň ešte nestihla mentálne zvyknúť. Nebolo treba opisovať, čoho sa dopustili. Stačilo ich mená vysloviť alebo napísať. Už samo meno Uhliarik, napríklad, vytlačené v novinách bez akéhokoľvek dovetku alebo návestia automaticky nahrádzalo výrazy zlodej a podvodník.
V priamej súvislosti s prípadom Jany Nágelovej sa zatiaľ v novinách neobjavili. Diviš práve Pátekovi oznámil, že sa to môže rýchlo zmeniť. Keď doexpedoval kompletný lustrát občana Slivenského, Pátek sa už stihol tváriť, že načrtnuté súvislosti sú mu známe.
„Niekto to tam musel fyzicky zúradovať,“ poznamenal.
„A teraz musí nastať nové rozdelenie úloh,“ prikývol Diviš
„A my sa nesmieme zmýliť.“
„A nikoho vystrašiť.“
„Hovoril si s ňou niekedy?“ spýtal sa Pátek.
„S ňou?“ Diviš preletel zrakom po kaviarenskej diagonále. „V podstate ideálny typ, pokiaľ viem. Uhliarik už nemohol nosiť igelitky osobne. Totálne prefláknutý. Oficiálne sa stiahol. Založili sieť proforma eseročiek, cez ktoré robili veci. Ona tam bola dlho, stopercentne lojálna, nenápadná no-name. Mala tiež výhodu, že často jazdila von kvôli iným veciam. Takže ju použili. Nedávno sa nasťahovala do lukratívneho bytu na exkluzívnom mieste. Oficiálne si zobrala hypotéku.“
O tejto verzii Nágelovej profilu Pátek doteraz nepočul. Už nie nevinná panna, upálená na hranici prehnitej, cynickej politickej strany. Ale čiastočne podpaľač a spolupáchateľ. Pátek si bol istý, že ani o žiadnom novom lukratívnom byte Nágelovej nepadla v médiách ani zmienka. Brada ho zasvrbela a on rozumel, ako to myslí.
Divišove oči sa upokojili. Pozorne sledovali okolie. Dve mladé ženy z lepšie situovaných pomerov, čo sa nudili. Traja úradníci, ktorým celý pracovný týždeň nestačil. Jeden zúfalec, ktorý večer v kaviarni číta raňajšie noviny. Tri neplnoleté školáčky, ktoré vyzerali ako plnoleté rajdy. Diviš spokojne popíjal kávu. Jedným okom rutinne sledoval zúfalca a zasipel.
„Títo, čo to tu momentálne riadia, sú tiež svine, ibaže väčšie. O zastavenie svinstiev im ide na poslednom mieste. Ale chlapci na organizovanej, čo tam ešte zostali poctiví, tomu rozumejú. Spraviť z teba spojku pre prípad… to bol od vás dobrý ťah.“
Hrať dvojitého agenta vzbudzuje v Divišovej predstave sveta rešpekt. Vyvracať mu presvedčenie by nebolo správne z taktického hľadiska, usúdil Pátek. Prehodil si nohu cez nohu a mlčal.
(toto bola posledná z ukážok)
Knihu si môžete objednať napríklad v týchto internetových obchodoch:
Martinus
Gorila
Knihu ste počas celého júla mohli vyhrať. Bolo si len treba tipnúť, v ktorej veľkej politickej strane by sa mohol príbeh odohrávať. A nemuseli ste si ani tipnúť správne.
Drvivá väčšina z vás si príbeh situovala do SDKÚ, bolo vás skoro osemdesiat percent. O ten zvyškok sa podelili KDH a SMER, pričom KDH bolo spomínané častejšie.
Z desiatok hlasujúcich, vyžrebujeme niekoľko výhercov románu a budeme ich kontaktovať.
Loading ...
