Nezájdem, nedozviem sa.

Boli traja, hrali poker a schuti sa smiali. Niežeby boli dajakí sviatoční hráči. Každý z nich hral poker sústredene a dobre. Nesmiali sa ani preto, že sivovlasého šesťdesiatnika a bradatého päťdesiatnika celý večer obohrávala čiernovlasá tridsiatnička. V skutočnosti to oboch mužov škrelo. Smiali sa, keď hovorili o zločine, lebo boli profesionáli.

Cez stôl, inokedy jedálenský, bola prehodená zelená filcová látka. Osvetľovala ho nízko zavesená lampa. Bol marec, čosi po ôsmej večer, mosadzné tienidlo utopilo zvyšok miestnosti v tme. Z karafy si nalievali červené víno. Občas si strieborným nožíkom odkrojili z vyberaných druhov syra, naservírovaných na porcelánovej mise. Vždy potom použili servítku. Nefajčili. Okrem toho posledného budili dojem počestného starosvetského spoločenského posedenia, keby sa nesmiali, keď hovoria o mŕtvole.

„Tak som im povedal, prečo nie! Zájdem ich kuknúť, a možno sa aj pozriem bližšie na ten ich… problémik,“ oznámil bradatý a ostatní sa pochechtávali.

Oblečené mal sako, nie také elegantné ako jeho starší spoluhráč za stolom. Bolo to presne také sako, pri ktorom sa opýtate, prečo dal kupujúci za oblek možno aj šesťsto eur, ale vyzerá ako z osemdesiatych rokov minulého storočia. Neurčitej farby a ešte aj široké v pleciach. Pred viac ako desiatimi rokmi bol bradatý muž policajným vyšetrovateľom. Odvtedy vystupuje pri svojich rôznorodých aktivitách ako právnik.

„Vždy ste boli dobrodruh, Pátek, ak nie rovno blázon. Ak sa neurazíte.“
Kým boli ešte kolegami, sivovlasý plukovník Zvolenský bol od majora Páteka o niekoľko neprekonateľných stupienkov vyššie v policajnej hierarchii. Aj keby Pátek nebol odišiel predčasne z polície, plukovník by preňho zostal naveky nedostihnuteľný, pokiaľ ide o reálny vplyv. Dokonca aj keby plukovník medzitým z polície odišiel a Pátek zostal. Znalci pomerov totiž tvrdili, že plukovníkov vplyv vydrží ešte zopár rokov po jeho smrti.

Mal sýty, zvučný hlas, keď rozprával, budil dojem akoby práve skonzumoval veľkú porciu kačice so šiestimi lokšami a teraz sa mu zbiehali sliny na dezert. Čierne sako mu sadlo ako uliate, na snehobielej košeli mal rozopnutý jeden gombík, mal mäkký úsmev, tvrdé
oči a na ruke veľký zlatý pečatný prsteň.

„Keby sme nesedeli s dámou, povedal by som, že musia byť v riti,“ zahučal. „Pretože tu je dáma, poviem iba, že pôjde o nejakú originálnu intrigu. Skoro by som sa stavil.“

Pátek rozhodil rukami a užíval si rozsadenie za stolom. Sediac oproti žene, mohol sa nenápadne ubezpečovať, či mu náhodou nevenuje viac ako zdvorilú pozornosť. Mala veľmi bledú pleť, veľké hnedé oči, pôsobila krehko – a bola pôvabná. Ani na jej ľahkom kašmírovom svetríku svetlohnedej farby nebolo vidieť, že má hodnosť kapitánky

a slúži ako pridelenkyňa v nadnárodnej policajnej organizácii Europol. Momentálne na dovolenke. Volá sa Nina Fábryová – a plukovník jej tykal. Nijakú zvláštnu pozornosť Pátekovi nevenovala. Inú chybu sa mu na nej nepodarilo nájsť.

„Možno v tom bude… žena?“ povedala potichu hlasom posadeným zhruba o štyri tóny nižšie, než by u nej človek predpokladal, s presvedčením človeka, ktorý vie, o čom hovorí.
„To áno. Jedna žena určite,“ zasmial sa plukovník. „Najmenej. Predbežne.“ Znovu sa zasmial a v pľúcach sa mu pohlo kusisko bývalého silného fajčiara.

Jedna mŕtva mladá žena ležala v márnici a oni traja sa zišli na partičku pokru. Pravdaže, súkromne, a pravdaže, so žiadnymi inými úmyslami než hrať. Pátek netušil, ako často sa u plukovníka hráva poker. On naň chodieval tri-štyri razy do roka. Niekedy ho pozval
plukovník, občas sa pozval sám. Zakaždým si povymieňali informácie, ktoré by si povymieňať nemali. Tentoraz sa prihlásil Pátek, dnes predpoludním. Plukovníkov hlas neznel v telefóne prekvapene. Iba precedil ´čakám vás dnes´ – a bez pozdravu hovor prerušil. Telefonát trval
necelých desať sekúnd a Pátek ešte nikdy nedostal taký včasný termín.

Na pokri u plukovníka už Pátek stretol rôznych ľudí, no iba výnimočne aktívne činného policajta. Netušil, čomu presne pripísať, že dnes plukovník doplnil ich hráčsku zostavu práve o kapitánku Fábryovú. Pátek patril k neveľkému okruhu ľudí, ktorí vedeli o dlhoročnom vzťahu plukovníka s Fábryovou. Nikto z týchto ľudí však netušil, o aký vzťah vlastne ide. Zo všetkých verzií, ktoré prichádzali do úvahy, úzkemu kruhu zainteresovaných sa doteraz žiadnu nepodarilo potvrdiť ani vyvrátiť. A pretože takto informovaných osôb bolo primálo, ani o tom nezvykli klebetiť.

Pátek sa však rozhodol dnešnú nečakanú príležitosť využiť. Nesmie vynechať návštevu toalety, a potom aj kúpeľne, z čoho by mohol o vzťahu plukovníka a Fábryovej čosi odvodiť. Pretože príležitosť stretnúť Fábryovú priamo v plukovníkovom byte nezaranžoval, nepocítil pri tejto myšlienke nijaké výčitky svedomia.

„Robte, ako myslíte, Pátek,“ povedal plukovník po chvíli, čo sa venovali iba hre. „No ak dovolíte moju osobnú radu, asi takto – zoberte im pištoľ, k nej plný zásobník, radšej aj dva, čo ak netrafia, sú to amatéri – a nech sa rovno všetci odstrelia. Povedzte mi vy, Pátek, niektorých poznáte aj osobne. Na čo vlastne čakajú? Dôvodov mali v poslednom čase viac ako dosť. A tento posledný sa môže ukázať dostatočne vážny sám osebe.“

Plukovník na Páteka nepozrel, iba nehorázne zvýšil vklad.

„A keď takto, s vaším osobným pričinením, Pátek, zmiznú zo scény, zapíšete sa do dejín. Tentoraz zaručene a natrvalo. Čo by mohlo vyhovovať vášmu… ehm… prirodzenému naturelu.“
„Dalo by sa, pravdaže, o toto pokúsiť,“ mrmlal Pátek, rátajúc žetóny. „Dôvody vyzerajú latentne, ba takmer presvedčivo. Niekto by povedal – až fatálne, keby bol povedzme lepšie informovaný.“

Stávku vyrovnal a očividne povzbudený vlastným odvážnym rozhodnutím
pokračoval: „Lenže, čo bude potom s nami? A to sa týka aj vás, plukovník. Aj tu kapitánky. Mňa. Nás všetkých. Teraz, štyri mesiace pred voľbami! O toto tu beží! Tu a teraz!“
Vztýčil ukazovák kamsi do tmavého stropu – a zvraštil čelo. Plukovník sa uškrnul. Pátek hodil okom na kapitánku a zaznamenal, že ju nijako neohúril.

„Uznajte, plukovník, toto už nemá s teóriou pravdepodobnosti nič spoločné. Tu nieže na nich spadlo jedno hovienko. Alebo dve. Tu sa rúca celá latrína odrazu. A ako dobre vieme, latríny nepadajú zato, že sú preplnené hovienkami. Tak k nim buďme trochu spravodliví!“
„Môžeme,“ poznamenal zamyslene plukovník. „Ničomné je nepodať ruku tým, čo klesli.“
Nebolo jasné, či hovorí o kartách, ktoré položil s bezradným gestom, akého sa inokedy dopúšťal zriedka, dnes však pričasto. Alebo hovoria obaja o tom istom.

Hru za stolom znovu vyhrala kapitánka, tentokrát jej pikový flush. Zhrabúvala žetóny na najväčšiu kôpku na stole, čo ležala pred ňou. Počas večera sa zriedka pozrela Pátekovi priamo do očí. Teraz to spravila. Skôr ako stihol čokoľvek povedať, tichým hlasom poznamenala: „Dávajte si pozor! Bol to chyták. Dobre vám radím.“

„Kapitánka má pravdu. To bol Seneca. A ako dopadol? Nero ho obvinil z vlastizrady. Nie som prekvapený, Pátek, lebo vás poznám. V podstate ste utajený výtržník. Iba mi nie je jasné, ako znie objednávka. Konkrétne a prakticky. Načo vás volajú? Vyšetriť vraždu?“

Mŕtve telo sa našlo pred dvoma dňami večer v jednej z kancelárií ústredia významnej politickej strany. Nik ho tam nepodhodil. Patrilo Jane Nágelovej a bola tam zamestnaná. Bolo tiež isté, že nezomrela na žiadnu z príčin, ktoré by patológ označil za prirodzenú, ako napríklad vek. Na to bola príliš mladá.

Meno radovej zamestnankyne v centrále politickej strany Jany Nágelovej dovtedy verejnosť nepoznala. Odkedy našli jej mŕtve telo, nezišla z prvých stránok novín, časopisov a internetov. Vlastne to bolo zvláštne. V minulosti už zastrelili životaschopného exministra aj nejakých politikov komunálneho významu, ale predsa len politikov. Až taký huriavk nikdy nenastal. Nágelová nepatrila k žiadnemu vysokému rangu. Prekážkou vysokej popularity Jany Nágelovej po smrti, teda pokiaľ ide o frekvenciu v médiách, nebol dokonca ani absolútny nedostatok faktov. O žiadnych faktoch v priamej súvislosti s mŕtvym telom sa nevedelo takmer nič. Polícia bola skúpa na slovo. Z toho mála, čo povedala verejnosti, sa dalo odvodiť, iba že pátra.

(pokračovanie o týždeň)