Záleží mi na tom? Po pravde nezáleží, rovnako, ako mi nezáleží na tom, čo sa deje v ľubovoľnom inom uzavretom spoločenstve, na ktorého chod nemám žiadny vplyv a ktorého program ma neoslovuje. Iste, platím ho zo svojich daní a to by som nemusel, ale nerozčuľuje ma to dostatočne na to, aby som nad tým rozmýšľal. Iste, som pokrstený, aj prvé prijímanie mám a teda som formálne členom, ale formálne som členom kadečoho, napríklad aj vernostného klubu istej poľskej siete supermarketov. Nič z toho nevyplýva, o to viac, že som pri sčítaní deklaroval, že naozaj vyznanie nemám.
No a teraz, keď som prvý odsek strávil vysvetľovaním, ako mi to je všetko jedno, hor sa na Vatikán.
Svetové náboženstvá sú si rovné, nie je dôvod, aby neboli. Odlišujú sa síce v detailoch, ako je, povedzme, postavenie žien alebo frekvencia hádzania kameňov, ale inak si rovné sú, ich spoločnou podstatou totiž je viera vo vyššiu moc a je v tejto situácii úplne jedno, či si pod ňou predstavujeme rozmarného boha popíjajúceho víno alebo zachmúreného Germána plieskajúceho blesky. Ako také zvádzajú boj o obecenstvo/veriacich, ktorých sa snažia pritiahnuť na svoju stranu, k svojej viere a svojmu Bohu. Žijeme síce v geopolitickom priestore, kde dominuje kresťanstvo, ale povedať, že v celosvetovom meradle nejako zdrvujúco vyhráva, by bolo chybou. Ide skôr o víťazstvo lokálne, inde lokálne víťazia zase iné viery.
Je to naozaj súťaž, skoro sa chce povedať, že klasické kapitalistické súperenie o podiel na trhu, ktoré sa tiahne stáročiami, veď takí španielski misionári by napríklad k tejto téme mali čo povedať. Náboženstvá sa navzájom vytláčajú a preberajú si veriacich, robia to často, ak nie väčšinou, za pomoci ozbrojenej sily a tie slabšie potom zanikajú. Normálna konkurencia na síce zväčšujúcom sa, aj tak však obmedzenom trhu, kde treba cieľovú skupinu podchytiť v čo najranejšom veku. Odtiaľ napríklad krst.
K rímskokatolíckej cirkvi.
Pracovná skúsenosť mi hovorí, že každý produkt, ktorý si chce pre seba v konkurenčnom prostredí urvať trhový podiel, potrebuje koncept, stratégiu a komunikáciu a neexistuje dôvod, prečo by to pre kresťanstvo všeobecne a rímskokatolícku cirkev špecificky, platiť nemalo. Konkurencia je veľká a trh otvorený viac než kedykoľvek predtým. V akej pozícii teda rímskokatolícka cirkev je?
Koncept je, zdá sa, dobrý. Nie je síce rozvíjateľný, ale to pri viere nie je kritérium, zato je pevný, nejaký čas už predsa len funguje. Má všetky atribúty zaujímavého príbehu, ktorý dokáže osloviť svoje publikum: postavy sú jasne rozdelené na dobré a zlé, hoci nechýbajú ani tí, ktorým je dopriate prezrenia a prerodu, prítomný je motív boja dobra so zlom, hoci je podľa posledných správ večný a happyend teda chýba, nájdeme obetu pre vyššie ciele a morálne ponaučenie. Morálne ponaučenia sú dôležité. Plus prísľub spásy, v tomto sú si náboženstvá pomerne podobné. Prísľuby spásy sú totiž dôležité minimálne rovnako. Nijako nezosmiešňujem nikoho vieru, len sa snažím identifikovať znaky, ktoré ju robia atraktívnou.
Koncept teda máme, je štandardný, čím mám na mysli štandardne dobrý. Teraz ku stratégii. Nuž, opäť bez urážky, boli časy, kedy tá stratégia nebola bohvieaká a komunikácia už vôbec nie, lenže v tých istých časoch priemerný európsky sedliak nemal veľmi na výber, chýbala totiž konkurencia. Rímskokatolícka cirkev mala monopol a nemala sa teda čoho obávať a my si to pokojne môžeme zobrať ako ukážkový príklad toho, že monopol kvalite služieb neprospieva. Bez srandy.
Cirkev sa však mnohému poučila a pozvoľna, síce s veľkým škrípaním, ale predsa, sa modernizuje. Objavuje nové komunikačné metódy a v rámci vlastných úzkych mantinelov (koncept je stále nepríjemne nemenný) sa snaží reagovať na nové vplyvy, čím mám na mysli napríklad vedecké poznatky, ktoré pomerne zásadne vyvracajú niektoré dôležité dogmy. Skrátka, robí, čo môže, hlavne vo svetle toho, že v tom našom priestore nepríjemne stráca trhový podiel, najmä na úkor ateizmu. Nie je čo závidieť, ľahká úloha to totiž určite nie je.
Jedna z vecí, ktoré zvyknú globálne značky v takýchto situáciách robiť je, že začnú oslovovať známe osobnosti a potom ich nazývajú brand ambassadormi. Úlohou týchto ľudí je z titulu svojej pozície v spoločnosti propagovať značku, prispievať k jej imidžu a prostredníctvom seba ako média dostať túto značku ku svojim fanúšikom. Výhodou brand ambassadorov je totiž okrem iného aj to, že dokážu takto osloviť aj ľudí, ktorí by inak na značku nereflektovali. Povedané inak, zvyšujú potenciálny trhový podiel, o ktorý každej firme, ak chce prežiť, primárne ide.
I sme sa nakoniec k bývalému arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi dostali. Ten bol, povedané našim open spaceovým jazykom, ideálnym brand ambassadorom. Pre svoju autoritu, vystupovanie a názory dokázal osloviť veriacich, ktorí to dokázali svojou reakciou na jeho odvolanie. Pre to, že chcel niečo reálne zmodernizovať (čo je pre cirkev pomerne kľúčové) a tiež preto, že sa nebál kritizovať svojho predchodcu, zas získal kredit u inak latentne veriacich, ľudí iného vyznania alebo priamo ateistov. Skrátka, bol to človek, ktorého sa cirkev z hľadiska firemnej politiky mala držať všetkými desiatimi a každé ráno mu ďakovať za to, čo robí. Ak totiž existuje jedna vec, ktorú cirkev potrebuje, potom potrebuje presvedčiť každého, koho môže, že nie je taká skostnatená, uviaznutá v starých časoch a nemenná, ako sa javí najmä pri pohľade na svojich vysokých funkcionárov. Že bez váhania trestá toho, kto si to zaslúži a nie – bez oficiálneho zdôvodnenia – toho, kto v jej mene robil pozitívnu nadprácu. V tomto kontexte je irelevantné, či je to v súlade s internými pravidlami, je to navonok veľmi škodlivé. Lenže cirkev evidentne skostnatená je a lojalitu si cení viac ako hľadanie cesty k novým veriacim.
Aké budú dôsledky? Dnes ani zajtra neopustí polovica Slovenska vieru, v ktorej bola vychovaná. Pomaly však, presne ako sa to deje už desiatky rokov, bude cirkev strácať nielen členov, ale aj spoločenský vplyv a podobné udalosti tento trend len urýchľujú. Nakoniec, nie o päťdesiat ani sto rokov, ale jedného dňa určite, prestane kresťanstvo existovať presne tak, ako sa to stalo doteraz každému náboženstvu, lebo ho ľudia jednoducho prestanú vyznávať. A bývalý arcibiskup bude síce úplne nepodstatnou, ale jednou z mnohých epizód v tomto procese.
Loading ...
