Text bol pôvodne napísaný počas Filmového festivalu v Cannes 2012. Autorke však trvalo dva týždne, kým sa vyliečila z depresie.
Takto vyzerá filmové Cannes, keď počasie zatieni fillmy:
Prídete si v dobrej viere na festival. Máte so sebou plavky, lebo to je miestny zvyk, a na zvyšok ste si priniesli letné šaty. Necháte za sebou Bratislavu a nahlas sa smejete ľuďom, ktorých podľa doktora Iľka čaká sychravý víkend. Neskôr si v rozčúlení prečítate, že vôbec nebol sychravý, zato ten váš na juhu Francúzska trhal rekordy. Prečo vôbec na mieste, ktoré je stvorené na plážové polihovanie, prší?
V Cannes prší preto, aby boli všetci poriadne vytočení.
Keď po dláždených chodníkoch začne stekať voda, namiesto živých ľudí ich zaplnia kráčajúce dáždniky. Chodníky nie sú dosť široké na to, aby ustáli promenádu parapluies, takže sa kráčajúce dáždniky medzi sebou tlčú a každých 5 minút sa prirodzene vyplavia na cestu, ale, mesdames et messieurs, striktní policajti ich okamžite ženú späť – po ceste prichádza limuzína s hollywoodskou hviezdou. Hollywoodska hviezda je vytočená tiež, a ani náhodou nespustí tmavé okno a nezamáva. Dáždniky sú podráždené. Vedia, že niekde v limuzínach sa pred dažďom schováva ohlásená Angelina Jolie, a čo je horšie, spolu s ňou sa tam schováva aj Brad Pitt.
Dážď v Cannes je vôbec podraz. Dážď počas filmového festivalu je viac než to – taký dážď je sklamanie, hnev, WTF a utrpenie dohromady. Teraz trval štyri neuveriteľné dni bez prestávky a k tomu sa po Cannes preháňali vetry, čo normálne žijú niekde v Holandsku na poliach s veternými mlynmi alebo museli uniknúť Jánovi Slotovi, o ktorom je známe, že nerád v sebe dusí plyny – taký vám to bol silný tlak.
Stalo sa mi jedného dňa, že som Cannes prekliala trikrát ešte pred deviatou ráno. Bola som najviac sklamaným účastníkom festivalu, hneď po tohtoročnom neoficiálnom maskotovi, ťave Osama, na ktorej Sacha Baron v prvý deň pricválal do kaviarne neďaleko Carltonu, aby jej tam objednal kávu. Keby Osama vedela, čo ju čaká, určite by do Cannes nešla, o mne to platí tiež.
Tento rok som strávila čas tým, že som hľadala spôsoby ako prežiť. Pre prípad, že by sa vám budúci rok stalo to, čo mne, posúvam pár tipov – čo robiť, keď v Cannes prší?
Okamžite letieť domov.
Žiadať zľavu v hoteli, ktorý vás nalákal na raňajky na terase. A nekrytý bazén. Nenechajte sa učičíkať voľne stojacimi morušami, ktoré dážď vyumýval tak, že ich jete rovno zo stromu, keď vytočení vychádzate z hotela. Raňajky na terase ste chceli!!
Nekupovať si dáždnik od pouličných murínov za dvojnásobok ceny. S kabelkou na hlave sa dá prežiť prvých 10 minút, kým v uličkách mesta nájdete civilizovaný obchod. Kúpite si krásny zelený dáždnik s bielymi plagátovými nápismi Cannes – Nice – Tropez a až do svojho odchodu budete udivovať turistov a kresliť im mapky k spomínanému shopu.
Zašiť sa do kina. Musíte ale mať vhodný typ akreditácie a lístky si objednať minimálne mesiac dopredu cez internet alebo vo večernej róbe stáť pred červeným kobercom a žobrať o vstupenku, alebo žobrať o vstupenku v rifliach pred kobercom ľubovoľnej farby. Ak nemáte vhodný typ akreditácie ani chuť vystávať rady do kina, musíte zvoliť plán B –
Zašiť sa do café. Vychutnať si mušle s hranolčekmi, moules – frittes si pýtajte a k tomu dporúčam Château Minuty (rosé) Oboje dostanete v mojom obľúbenom Café Bohème neďaleko Paláca. Ospravedlňujem sa za malý product placement, ale s majiteľom Café Bohème ma spája milá príhoda o mŕtvom Američanovi, z ktorého sa vyvŕbil sfetovaný Američan, ktorý na otázku aký je deň odpovedal „New Year΄s“ a rozbehol sa vyskočiť z otvoreného balkóna. Takže by z neho bol zase len mŕtvy Američan.
No, a ak máte šťastie a počas festivalu sa práve hrá česko-slovenský hokej, zájdete do Le Triomphe oproti železničnej stanici a nájdete tam všetkých dôležitých českých a slovenských filmárov, producentov a riaditeľov festivalov, takže ak ste napríklad nejaká odvážna playmate a okrem ambícií nemáte čo ponúknuť, skúste šťastie tam. Občas aj motyka vystrelí, veď aj ten hokej sme vyhrali, ale o hokeji by som písala iba ak by o ňom nepísal Rado alebo ak by som sa už úplne zbláznila. A toto nebol product placement, lebo v Le Triomphe žiadne Château Minuty nemajú.
Ale úplne najlepší spôsob, ako zabudnúť na zlé počasie je pozrieť si film nakrútený v Afrike. Tak som šla na Seidla.
V Cannes mal premiéru jeho nový film Paradise: Love. Seidl je drsný a na hrane porna rozpráva príbehy rakúskych päťdesiatničiek, ktoré si z Kene urobili to, čo nemeckí šesťdesiatnici z Thajska. Ak si odmyslíme ťažké zábery ťažkých orgánov (Keňa rozhodne má čo ponúknuť, prípadne vystrašiť), film kladie otázku – je to sexturizmus alebo ženy nemajú inú možnosť a hľadajú lásku? Vedia, že hľadajú lásku? Vedia vôbec, čo hľadajú? Odpoveď prišla sama.
Keď som vyšla z kina, znovu ma zaliala voda a vietor ma pritlačil k múru. Pred Palácom sa tlačili davy – pätnásťroční teenageri mávali tabuľkami s nápisom „Madagascar“, o niečo starší zase hľadali lístky na „The Paperboy“.
Vedľa nich stála separé žena vo večernej róbe, s make-upom a vlasmi, ktoré ešte pred pol hodinou museli vyzerať krásne. Na prvý pohľad pripomínala komparzistku Seidlovho filmu, na druhý pohľad ju od nich odlišoval jemný francúzsky šarm. Zúfalo hľadela na okoloidúcich. V rukách držala kus papiera a na ňom veľkými písmenami napísané: „AMOUR“.
Ďakujem neznámej Francúzke za tento božský pohľad, scénu hodnú skutočného filmu a veľkého festivalu, lebo presne takto to má byť. Na rozdiel od ťavy Osama ma na malú chvíľu prestal trápiť dážď a cítila som sa ako v Cannes. And all songs made sense again.
Loading ...
