Na prvý pohľad to v novembri 1918 nebolo zlé. Nemecké jednotky stále okupovali časti Francúzska a Belgicka, Berlín a celé nemecké územie boli ďaleko od ohrozenia cudzími armádami, Rusi podpísali prímerie a vojna na východe sa teda skončila.
Nemecko však fungovalo dlhodobo na hraniciach svojich vlastných možností. Množili sa štrajky a logisitcké problémy, cisárstvo navyše strácalo spojencov rýchlejšie ako SDKÚ percentá. Keď 30. októbra kapitulovali Turci a 3. novembra Rakúsko-Uhorsko, ostalo prakticky osamotené proti všetkým ostatným a bolo teda úplne jedno, na akom území a ako ďaleko od Berlína sa jeho armády nachádzajú. Nasledovala kapitulácia vo Versailles, miliardové reparácie rozložené na sedemdesiat rokov (a teda do roku 1988), nasledovala Weimarská republika a hyperinflácia, čo sú všetko faktory, ktoré prispeli k tomu, že ani nie o pätnásť rokov sa za všeobecného nadšenia nemeckého národa dostal k moci istý Adolf H. a zvyšok je história.
Weimarská republika bol útvar, ktorý sa počas svojej neveľmi šťastnej a najmä nestabilnej existencie vyznačoval pokusmi o prevrat z oboch koncov politického spektra a tým, že sa podstatná časť nemeckých konzervatívnych, nacionalistických a vojenských elít vôbec nestotožňovala s jej existenciou. Dámy a páni, na scénu prichádza Dolchstosslegende.
Dolchstosslegende, anglicky Stab-in-the-back myth a slovensky povedzme bodnutie od chrbta, bolo nielen legenda ale rovno presvedčenie horeuvedených elít, že Nemecko nikdy žiadnu vojnu neprehralo, ale bolo zradené na domácom fronte. Zradené svojimi vlastnými občanmi, ktorí odmietli viac, rýchlejšie a ťažšie pracovať a vôbec, dlhšie trpieť. V pozadí navyše rezonoval údajný plán zapredať Nemecko cudzím mocnostiam. Na vine boli prakticky všetci – republikáni, socialisti, komunisti, Židia, samozrejme, občas dokonca aj katolíci, skrátka úplne každý, kto bol proti tomu, aby sa vojna skončila zničením Berlína.
Pre práve sa rodiacu republiku takéto podmienky neboli veľmi prajné okrem iného aj preto, že sa do nej vrátilo obrovské množstvo nahnevaných mužov, ktorí práve prehrali vojnu a teraz nemali veľmi čo robiť, tak sa nazvali Freikorps. Táto armáda mimo armády, ktorá sa venovala prenasledovaniu a zabíjaniu svojich politických oponentov, sa prejavila hneď v marci 1920, keď v rámci jedného z mnohých pučov vymenovala za kancelára pravicového novinára Wolfganfga Kappa. Vydržali štyri dni.
História Weimarskej republiky v dvoch vetách teda vyzerá zhruba takto: svoju existenciu začala odzbrojená, zadĺžená a ponížená a začala ju krízou. Nasledovalo päť rokov zlatej éry zhruba medzi rokmi 1924-29, lenže potom prišla kríza celosvetová a priviedla Hitlera.
Ako jednu z prvých vecí po svojom nástupe k moci Adolf oživil Dolchstosslegende sťaby zjednocujúci symbol kolektívnej traumy a zrady na národe. Oživovať ju vlastne nikdy ani nemusel, veď ona nezomrela. Intenzívne rezonovala v národe aj jeho elitách, tých elitách, ktoré potom plynulo a bezproblémovo s NSDAP splynuli. Dolchstosslegende reprezentovala všetko zlé, čo mali politici vykonať na ľuďoch. Bola symbolom poníženia, nadvlády, zapredania a konšpirácie a, hoci sekundárne, aj pohodlným prostriedkom na penasledovanie kohokoľvek v opozícii. Škála tých, ktorí mali byť za zradu zodpovední, zahŕňala prakticky každého. Predtým, než si povieme, ako to všetko súvisí so Zlatým úsvitom, tu sú volebné výsledky NSDAP:
05/1928 810 000 hlasov 2,6%
09/1930 6 409 600 hlasov 18,3%
07/1932 13 745 000 hlasov 37,3%
11/1932 11 737 000 hlasov 33,1%
03/1933 17 277 180 hlasov 43,9%
Zlatý úsvit nie je na gréckej politickej scéne ničím novým, prisťahovalcov mláti už vyše dvadsať rokov, novinkou je len to, že sa dostal do parlamentu. Spoločné črty, ktoré ho spájajú s NSDAP sú také evidentné, až je ich vymenovávanie plytvaním priestorom, stačí si pozrieť video z povolebnej tlačovej konferencie. Zaznelo na nej presne nula otázok a bola len jedným dlhým monológom o tom, s kým každým sa táto doteraz obskúrna strana vysporiada. Gréckou variantou Dolchstosslegende je sprisahanie všetkých, ktorí sa rozhodli inak cnostnú krajinu dostať do kolien, samozrejmosťou je žltá tlač a vyhrážanie sa násilím.
Kľúčové sú však dve veci, teda okrem krásneho volebného sloganu Zbaviť krajinu špiny.
Tak ako NSDAP po začiatku hospodárskej krízy za necelé dva roky zosemnásobila svoje percentá, rastie v presne rovnakých podmienkach rovnakým tempom aj Zlatý úsvit. Často sa opakujúce voľby boli vo Weimarskej republike obľúbeným folklórom (štvoro za jedno štandardné volebné obdobie) a pre propagandu NSDAP boli dôkazom nestability celej republiky a potreby razantnej zmeny. Vzhľadom na pat, ktorý zavládol v Grécku, sa nové voľby plánujú v dohľadnej dobe. Zlatý úsvit v nich Grécko neovládne, teror nenastane, podobností je však viac než dosť.
Navyše je istá jedna vec a tá presahuje grécku krízu, náckov aj euro: v rovnakých situáciách sa ľudia správajú rovnako. Výsledok Zlatého úsvitu preto nie je dôvodom na prekvapenie, skôr na obavy.
Loading ...
