Neviem či sa celá tá vec s napadnutím Tomáša Janovica a jeho manželky agentom Pamírom už nejako oficiálne vyšetrila alebo nie, ale ono to vlastne ani nie je podstatné. Podstatné sú dôsledky, v tomto prípade najmä to, ako sa Machala stal cez noc hviezdou všetkých médií, obklopený tým najmazľavejším a najvonnejším, čo si počas svojho výnimočného života nazbieral (tradične, najpresnejší bol Shooty). Tí, čo sa pána eštebáka zastávali, či už to boli len principiálni trollovia prahnúci po prezumpcii neviny, alebo priamo spriaznení leštiči Svätoplukovho koňa gulí, hovorili o mediálnom lynčovaní. Osobne s tým výrazom súhlasím, chalanko naozaj dostal naložené, čo sa doňho zmestilo, ale som nanajvýš rád, že k nemu došlo. Totižto, najlepšie na tom celom je, že aj keby sa ukázalo, že celý incident s Janovicovcami prebehol úplne inak (čo teda silno pochybujem, ale budiž), stále je skvelé, že sa tak stalo a že pár statusov na Facebooku vďaka médiám prerástlo to celonárodnej, nádherne štvavej, kampane.
Ešte minútu predtým ako celá vec vznikla, bol Machala osobou známou hŕstke, možno pár tisícom zasvätených. Vedelo sa o jeho pamírčení aj o tom ako po revolúcii vytieral tie najšpinavšie politické zadnice, ale celé to bolo skôr vo forme interného vtipu kolujúceho niekde medzi novinármi a tými čo v nejakej fáze života mali s Machalom tú česť osobne. Tú minútu pred napadnutím na Hlavnej pošte nebol z neho o nič menej opovrhnutia hodný oportunista, o nič menej sviňa donášačská, o nič menej mizerný spisovateľ, o nič menší ľudák, ako tým všetkým bol minútu po ňom. Akurát dnes, len vďaka tomu incidentu, v kontexte jeho celoživotnej služby zlu v podstate úplne malichernému, to o ňom zrazu vedia nie tisíce ale státisíce, možno milióny ľudí. Keď si dnes ide kúpiť rožok, môže si byť celkom istý, že aj tá predavačka, čo ho deň čo deň obsluhuje už celé roky, sa naňho pozerá úplne inak. A to či naozaj on napadol Janovica, alebo to bolo inak, na tom nič nemôže zmeniť. Obraz Drahoša Machalu sa schovaný v skrini krivil, ošklivil a premieňal celé desaťročia. Je úplne jedno, ako sa presne odohral incident, ktorý ho z tej skrine dostal na verejnosť. Podstatné je, že tam dnes je.
Obľúbenou porevolučnou krčmovou témou je debata o vešaní zaslúžilých komunistov na kandelábre. Čokoľvek si o tom kto myslí, a tie názory teda vedia ísť s vypitou odvahou pekne do extrémov, treba povedať že v skutočnosti sa vo vzťahu porevolučného Slovenska a jeho komunistických pohlavárov udial presný opak. Nikto nevisel, nesedel, a čo je horšie, ani nebol prinútený bezmocne postávať opodiaľ. Len tak pre ilustráciu, všetci naši prezidenti boli z kategórie kariérnych komunistov, kurvy na pohľadanie, eštébáci boli bez problémov ministrami, dokonca premiérmi, generál Lorenc sa tiež parádne uchytil a arcizmrd Vasiľ Biľak aj so svojim nástupníckym zaťom spokojne dožívajú na jednej z najdrahších bratislavských adries, vo vile komunistami ukradnutej právoplatným majiteľom, a tak ďalej, akoby sa vlastne ani nič nestalo. Nečudo, že v podobne tolerantnej a priateľskej atmosfére sa tak dobre darilo a darí indivíduám machalovského typu. Pricucnutí na správny konečník, vždy po ruke so zištnou pochvalou vyzerajúcou ako odborný posudok nejakých kvalít svojho nositeľa, vždy s nejakou agendou, čímkoľvek od velebenia arizácie až po vymýšľanie historiek o starých Slovákoch – vládcoch Pangaei. Nikdy nepotrestaní, ani len napomenutí. Spokojní s údelom vlastným najnižším z živočíšnych druhov, na ktorý si tak dobre zvykli už za báťušku Brežneva, plávajú životmi, aby si nakoniec povedali, že prežili krásne roky, ľudia ich mali radi, nikdy nič zlého nespravili, veď keby naozaj spravili, istotne by sa na to prišlo a oni by si nemohli žiť tak dobre a v úcte ako si až do poslednej chvíle žili.
A dnes, minimálne Drahoš Machala má s týmto celým utrum. Neobesia ho a asi ani nezavrú, ale tak ako neprebehlo vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou vo všeobecnosti, tak práve prebehlo na jeho osobe. Stalo sa mu to najhoršie, čo sa mohlo človeku jeho nátury pritrafiť: ľudia zrazu vedia, čo bol zač a čo je zač. Robia si z neho srandu, ku pomerne známej kariére eštebáka sa mu teraz pridali aj slušné výsledky dosiahnuté na poli antisemitizmu, dokonca ani ten Fico sa k nemu už nepriznáva. Hocikedy keď vyjde z domu, bude cítiť pohľady, ševelenie stromov vo vetre bude znieť ako pamír, pamír a možno sa ktosí aj chytí príležitosti a pustí mu jeden lepivý, z päty vytiahnutý, priamo do ksichtu. Už ani obľúbená spoločnosť jemu blízkych matičiarskych kryptofašistov nebude celkom bezpečným prístavom. Nie je to žiadny oficiálny trest, register ostáva čistý, ale je to nefalšované ľudské opovrhnutie. Nedá sa to nazvať spravodlivosťou, pretože neprebehol ani neprebehne žiadny súd, ale je to zadosťučinenie. A hoci by príhoda s Janovicovcami bola aj stokrát prekrútená v Machalov neprospech, všetko je to zaslúžené. Takto malo byť s Machalom a stovkami ďalších naložené hneď po revolúcií. Mali sa cítiť nepatrične vo vlastnom meste, ako Kočner, keď sa zaňho Sulík hanbil, mali mať strach že sa jedného dňa spoločnosť zmôže na to, aby celé to nevyslovené opovrhnutie pretavila do formy zákonov.
Trvalo to viac ako dvadsať rokov, kým sa to v zaslúženej miere pritrafilo aspoň Machalovi. Prvá lastovička. Na ďalšie možno už nepríde rad, aj keď mám dojem, že dnes je a najbližších pár mesiacov bude verejnosť na niektoré veci citlivejšia. Možno preto, že prípad Machala a história jeho symbiózy s ľubovoľným systémom ju šokovala a možno tiež preto, že zrazu vidno ako elegantne to celé môže prasknúť a ako rekordne rýchlo sa vie desaťročia tutlaná hanba vrátiť na svetlo sveta. Machala ľuďom aspoň troška pootvoril oči, preto je dôležité, že je, hádam to aj mohol byť hlavný zmysel celého jeho životného príbehu.
Teraz už len dúfať, aby čo najviac ďalších eštébackych hajzlov zažilo stretnutie s ich vlastným Tomášom Janovicom.
Loading ...
