Krátko o volebných systémoch

Volebné systémy – toť matka všetkého politična. Dve slovká implikujú všetko pre čo sa oddá intelektuálne obcovať so Sartorim a Lijphartom – nástojčivé otázky koho rátame za občana, čo je polis, či sme si rovní a čo vlastne chceme voľbami dosiahnuť. Matematické vzorčeky dokonca pripomínajú, že politológia sa nachádza kdesi medzi sciences a humanities (hence political science). Bystrický politický vedec si preto až poskočí keď zistí, že rozmanitý voličský plebs sa pod rostrami zápalisto zaoberá práve tým ako a komu dávať hlasy. Horšie už je, keď sa započúva, čo sa to na fóre vlastne trepe.

Nechcem sa sťažovať, že do politológie dnes kafre každý truľo, ani nebudem mudrlantom pod pagodou klásť kvízové otázky, či používame Hareho, Hagenbach-Bischoffovu alebo Imperialiho kvótu a aký je medzi nimi rozdiel. Len ma už tradične mrzí, že pri bľabotaní večne zabúdajú zapnúť ten kučeravý agregát medzi ušami čo nás odlišuje od planktónu.

Totiž, treba sa nám konfrontovať s výmyslami, ktoré si pastelkami nakreslili antigorilisti a vzápätí sa ich chytil Fičúr: že extrémne dôležité rozdeliť Slovensko na iks volebných obvodov, prípadne zaviesť väčšinovú voľbu, a ak sa parlament nebude dať celkom zrušiť, tak by sa aspoň patrilo okresať mandáty na polovicu. Vraj strany si potom nebudú môcť dosadzovať na kandidátky kadejakých mantákov, ale ako čertíci zo škatule na nás povyskakujú silné regionálne osobnosti a my občania na nich budeme striehnuť bedlivým okom, čo sa odrazí v radikálnom skvalitnení spravovania našej utešenej občiny. Popri tom ešte ušetríme a to už sa vážne oplatí!

No. Proti rozdeleniu Slovenska na volebné obvody ani proti väčšinovému volebnému systému v podstate nič nemám, ale trubirohom zároveň treba pripomenúť, čo to konkrétne znamená. Ako niet obedu zadarmo, tak aj volebný koláč možno pokrájať rôznymi spôsobmi, ale vždy len raz, darmo blbci na námestiach (až ma svrbia prsty napísať rovno kokotkovia) snívajú o slnečnom štáte.

Takže k zvýšeniu počtu obvodov: Keby sme si krajinku rozdelili na niekoľko obvodov (bárs osem), stanú sa dve veci. Samozrejme, strany budú musieť postaviť osem kandidátiek čím sa akože posilní väzba kandidáta na región (hoci ani to nemusí byť pravda). Pre mňa je ale oveľa zaujímavejšia druhá vec – pomerne prudko sa zvýši prirodzené kvórum na vstup do parlamentu.

Nie som si istý, či je treba, ale pokúsim sa to vysvetliť: Je zrejmé, že čím mám väčší volebný obvod, tým je prirodzené kvórum menšie. Keď volím desať poslancov, parlamentná strana musí získať najmenej desať percent hlasov, ak ich volím sto, postačí jej jedno percento. Podľa môjho laického výpočtu by mal v našom prípade napríklad Trenčiansky kraj nárok na 15 kresiel, na získanie mandátu by preto strana v kraji musela získať 6,66 percenta hlasov.

Teoreticky je preto možné, že strana na republikovej úrovni aj pokorí päťpercentnú hranicu (zákonné kvórum), ale keďže v žiadnom kraji neprekročí prirodzené kvórum, neobsadí v parlamente ani jedno miesto. Rozprávať by o tom mohli (napríklad) českí zelení, ktorí v roku 2006 získali 6,3 percenta hlasov, ale v parlamente mali len tri percentá poslancov. Hovorí sa tomu, že v systéme sú nadreprezentované veľké strany a podreprezentované malé. To sa v jednoobvodovom (našom) systéme nemôže stať, pretože veľmi verne odráža vôľu občanov a zákonom stanovená hranica zvoliteľnosti je dôležitejšia ako prirodzené kvórum. Mimochodom, keby vás to zaujímalo, Holandsko má identický systém ako my, len bez zákonného kvóra. Takže ak získate 0,66 percenta hlasov, mandát je v suchu a napríklad Mečiar by bol ešte parlamentná strana.

Dopady viacerých obvodov by boli samozrejme citeľnejšie, keby k tomu sasankoví priatelia presadili redukciu miest v parlamente. Maximálne na sto, všakže. Tým by sa prirodzené kvórum v Trenčíne zdvihlo až na desať percent a veru neviem, či by sa práve toto zelenáčom páčilo.

Väčšinová voľba (kráľovná všetkých volieb) to by bol ešte väčší masaker. Obhajcovia povedia, že takto by mal každý z nás na Vodnom vrchu svojho zástupcu – kverulanti dodajú, že väčšinou takého, ktorého sme nevolili. Voľby v majoritnom systéme totiž v princípe vyhráva najsilnejšia menšina a väčšina hlasov, odboku strelím takých 60 percent, ide rovno do koša. To znamená strašlivú deformáciu výsledkov. Stranícki voliči sústredení v istom regióne sú oveľa cennejší než podpora rovnomerne rozlezená po celej krajine. Obľúbeným príkladom sú britské parlamentné voľby v roku 1983, labouristi v nich získali 27 a liberáli 25 percent. Rozdiel v kreslách: 209 ku 23. Len aby ste vedeli. Okrem toho, osobne som presvedčený, že väčšinový systém by u nás viac ako jedny voľby neprežil, keďže väčšina národa by nestrávila, že na jej hlasy sa pri tvorbe politiky neprihliada.

Ak by sme uplatnili britský vzor, neplatí ani druhý pseudoargument, že pri väčšinových voľbách by sme si do parlamentu volili známe regionálne osobnosti. V Británii ani v Česku (pokiaľ mi náhodou niekto nezatajil zmenu) sa totiž pre kandidatúru vo volebnom obvode nevyžaduje, aby v ňom kandidát aj býval. V praxi teda stranícki lídri kandidujú tam, kde sa to práve hodí. Do Británie by sa mali tiež pozrieť tí, ktorí si predstavujú, že vo väčšinovom systéme voľby vyhrávajú „nezávislé osobnosti“ (nech už si pod tým predstavujú čokoľvek), pretože partokraciu ako na ostrovoch nemá hockto.

Už akoby som vás už počul sťažovať sa na mudrlanta, ktorému nič nie je dobré. Ale čosi mi dobré predsa len je. Pretože Nemcov sa prešťať nedá, pajcol by som od nich aj volebný systém. Napchali do neho totiž všetko dobré a potrebné – výber ľudí z regiónov, silnú proporcionalitu výsledkov aj možnosť presadiť sa pre malé strany. Je dosť komplikovaný, ale keďže je taký fasa, pokúsim sa ho vysvetliť, poprosím o chvíľu sústredenia.

Novodobý Reichstag má zo zákona najmenej 598 poslancov, polovicu volia Nemci v 299 jednomandátových obvodoch väčšinovým systémom a ďalších 299 z krajinských straníckych kandidátok. Občan má dva hlasy, volí krajinskú stranícku kandidátku aj jednotlivého poslanca (môže byť z inej strany).

Napohľad by jeden povedal, že je to kombinovaný systém, ale zdanie klame, je to pomerný systém ako bič. Helmuti to totiž vymysleli tak, že najprv sa zráta výsledok pomernej voľby a určí sa na koľko mandátov má strana v jednotlivých spolkových krajinách nárok. V každej krajine sa zo získaného čísla odráta počet mandátov získaných vo väčšinovej voľbe a zvyšný počet miest sa obsadí z krajinskej kandidátky. Napríklad sa zistí, že SPD získala v pomernej voľbe 50 percent hlasov a má teda záruku 299 kresiel. Povedzme, že vo Vestfálsku má nárok na 25 poslancov a v jednomandátových obvodoch tu zvíťazili piati stranícki kandidáti. Väčšinovo zvolení kandidáti samozrejme idú do parlamentu a zo straníckej kandidátky sa obsadí zvyšných dvadsať miest (volič do nej nemôže zasiahnuť).

Bystrozakému čitateľovi neuniklo, že strana môže získať vo väčšinovej voľbe viac kresiel, než na koľko má právo podľa pomernej časti (a aj sa to často stáva). Napríklad keby mali z pomernej voľby vo Vestfálsku socialisti nárok na 25 mandátov, ale vo väčšinovej časti by tam vyhrali v 30 obvodoch, mali by nárok na všetkých 30 poslancov. Rafinovane sa totiž zvýši počet členov parlamentu (v tomto prípade o päť). V súčasnosti ich Nemci majú 622 a teoreticky by ich mohlo byť až 897.

Ešte sa mi žiada počudovať nad tým, ako nás niektorí chytráci strašia tým, že po zavedení väčšinového systému by to tu všetko zvalcoval Smer. Kto niekedy počul o teórii hier vie, že sa nedá len tak preniesť výsledky z jedného systému do druhého lebo aktéri (strany aj voliči) sa zmeneným podmienkam prispôsobujú. Napríklad „pravica“ asi nepostaví za každú stranu jedného kandidáta, ale dohodne sa na spoločnom a napokon v podstate zostane len zopár strán – hovorí sa tomu, že väčšinový volebný systém pôsobí na stranícky systém reduktívne. A, samozrejme, je radikálny rozdiel medzi jednokolovým a dvojkolovým systémom, o čom u nás tuším ešte nikto nepočul.

Abych to zhrnul: pred debatou o volebných systémoch si treba namiesto vymýšľania insitných príbehov povedať, čo chceme dosiahnuť a aké hodnoty nás pri tom nepustia. Či nedá spávať stabilná vláda/stranícky systém, verné reprezentovanie politických preferencií občanov v parlamente, rovnomerné regionálne/pohlavné zastúpenie, ochrana menšín, rovnosť hlasov atď. Hodnotu demokracie Sulíkova kalkulačka ani odvodové koliesko nevyčísli, čiže úsporu peňazí radím v prioritách niekam na 137. miesto.

Poznámka: Keďže lemuel mi asi číta myšlienky, môžete si prečítať aj jeho dva články na podobnú tému. (na tomto mieste autor aj vložil dva linky na články, ale keďže oba smerovali do mentálneho Mordoru, tak sa sem nakoniec nedostali. Vďaka za pochopenie – redakcia Humna) Čestné slovo, že som neopisoval a článok som mal rozpísaný hádam dva mesiace, len som lenivec, no.