Dávno chcem napísať článok o Lisabone, o tom, ako sme tam pred štyrmi rokmi namiesto dvoch prišli siedmi a v rámci couch surfingu mali k dispozícii celý byt, o tom, ako tam bolo horúco a bolo to pekné, o tom, že nám naša hostiteľka zadarmo robila sprievodkyňu a už sa nikdy neuvidíme.
O tom, aký obrovský je most cez Tejo a o tsunami z roku 1755, o výhľade z hradu, kde na stoličke sedel a hral Pedro Godinho a Marokáncoch, ktorí nám ponúkali hašiš. O koláčoch v Beléme, o tom, že sme zle odbočili z diaľnice a ocitli sa v ghete a o tom, ako sme o deň neskôr chceli symbolicky vztýčiť slovenskú vlajku na hrade v Sintre, aby nám patrilo niečo pekné.
O tom, ako sme hľadeli na Atlantický oceán na najzápadnejšom cípe Európy, kde je napísané tu, kde končí pevnina a začína more a o tom, že sme piati natlačení v maličkom Fiate Punto prešli polovicu Portugalska, slušnú časť Španielska a mali sa pri tom dobre. O tom, kde sme spali a ako sme na záver tej veľkej cesty prvého mája v Madride sledovali pochod komunistov. Také naše malé Na ceste. A teraz, keď som ten článok po štyroch rokoch práve napísal, môžem pokračovať ďalej.
Nie vždy ale primerane často o pol jedenástej alebo jedenástej večer zhasnem svetlo, pustím si Chopina a v posteli čítam Wikipediu. Nedávno som čítal o existencii Boha, rozumiete, niežeby som mal potrebu zásadne zmeniť stanovisko alebo hľadať argumenty, len som si chcel prečítať pre a proti, čítal som o tragédii v Aberfane, to je vo Walese, a o španielskej občianskej vojne. Tiež nie preto, že by som potreboval prehodnocovať názory, ale preto, že som práve dočítal knihu Pereira sa domnieva od Antonia Tabucchiho.
Presne tu zase do deja vstupuje Lisabon, ako vravím, bolo horúco a my sme o pol jednej v noci stáli na balkóne a rozprávali sa. Volala sa tuším Andrea, naša hostiteľka, vidíte, už ani to si nepamätám, a ten balkón nebol starý a malý a nebývali sme v ošumelom dome s drevenými okenicami, ako by sa na Lisabon patrilo, aj keď aj také tam boli. Lisabon je krásne mesto.
Rozprávali sme sa o Cristianovi Ronaldovi a Antoniovi Salazarovi, o tom druhom menej, aj keď by si asi zaslúžil viac, lebo 36 rokov diktoval, kto si čo a ako veľmi v Portugalsku má myslieť. Nezabudlo sa na to, ale na Slovensku sa o tom nehovorí, lebo Portugalsko je ďaleko a keby aj nie, stále platí, že bola proste taká doba. Hitler, Stalin, Mussolini a Franco boli silnou konkurenciou. Salazara to bralo zhruba rovnakým smerom. Z histórie stačí.
Pereira sa domnieva má 120 strán, je to útla kniha, v ktorej sa toho mnoho nedeje. Pereira, šéf kultúrnej prílohy istého lisabonského denníka, sa väčšinu času domnieva, rozpráva s fotografiou mŕtvej manželky a buď jedáva alebo nejedáva omeletu s bylinkami podľa toho, či práve drží alebo nedrží diétu. Vy ste vulgárny človek, povie Pereira, vulgárny, ale vlastenec, odvetí muž a ďalej drží pištoľ. Jeden človek zomrie, a hlavný hrdina sa celý čas nevie rozhodnúť, či tvárou v tvár nastupujúcej diktatúre konať alebo nekonať. Konal by som ja? Neviem, radšej sa sám seba nepýtam.
Občianska vojna je nadstavbou revolúcie, neželaným pokračovaním, ak sa revolúcia dosť rýchlo nepodarí alebo je oponent prisilný. Jedno je horšie ako druhé, lebo keď sa mŕtvi pochovajú a kostoly opravia(akosi to tak už je, že v každej občianskej vojne má jedna strana stále niečo proti kostolom), ostane krajina, v ktorej treba žiť ďalej. Revolúcia dobre skončí len výnimočne.
Tú knihu som kúpil na burze, mali tam hneď niekoľko výtlačkov, lebo zrejme nejde na dračku. Mala by. Na stole vedľa nej, tiež v zľave, ležala maska z V for Vendetta, ktorá sa hojne vyskytovala v tom dave, čo nám tu robil revolúciu len toť pred dvoma mesiacmi. Akože som tam dvakrát bol, bol to zvláštny dav, v ktorom určite viac ľudí videlo Vendettu než tušilo, kto bol a čo vlastne chcel Guy Fawkes.
Maska v zľave, bolo už neskoro, takže na päťdesiatich centoch by ste sa podľa mňa dohodli. Aj takto sa končia revolúcie.
Loading ...
