Je februárová nedeľa ráno. Pani Štefánia Michalíková v domácom oblečení tancuje po kuchyni a spieva spolu s Marikou Gombitovou, ktorá znie z rádia. Viem, mal si plnú čiapku snov, deklamuje a v dramatickom geste roztiahne ruky. Viem, tuším, čo sa stalo s ňou, pokračuje a potom, akoby si uvedomila obsah tých slov, jej ruky z plného rozmachu pomaly klesajú, až nakoniec s tupým úderom unavene a rezignovane spočinú na parapetnej doske. Mariku Gombitovú spieva o láske a preto ju má rada.
Namiesto spevu hľadí teraz pani Štefánia von oknom a zamyslene pozoruje zasneženú krajinu. Čaká na moment, kedy začuje piskot električky na zákrute, ten bude totiž znamenať, že môže začať pripravovať raňajky. Zatiaľ trochu sníva, nie veľmi, lebo veľmi nemá o čom.
Števka je rozvedená matka dvojčiat v tom neurčitom veku medzi tridsiatkou a štyridsiatkou. Pomaly sa blíži do toho, čo sa u iných žien v úplne inej situácii označuje ako najlepšie roky. Na rozdiel od nich nemá prehnané očakávania, život ju predsa len naučil, že ho má brať taký, aký je, tak ho tak berie a svoj malý kúsok šťastia odvíja od svojich dcér.
Jana a Katka, jej dcéry, spolu chodia do deviatej triedy, kde spolu sedia v lavici. Každé ráno sa spolu vychystajú, spolu počkajú na električku a každé poobedie sa ňou spolu vrátia. Jana chce ísť na hotelovú akadémiu, aj keď preto veľa nerobí, a Katka v tom zatiaľ vôbec nemá jasno, takže jedného dňa skončí na učňovke a potom z nej celý život bude čašníčka.
Spolu bývajú vo vile z konca 19. storočia, toto je tá pekná časť, lenže pravda nie je ani zo stotiny taká honosná, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Takýchto veľkolepých sídel, ktoré štát kedysi zrekviroval a odvtedy sa o ne zodpovedne nestará, je tam, kde bývajú, mnoho. Sú navonok ošarpané, všetky by rozhodne zniesli novú strechu a hádam aj omietku, zvnútra sú zas tmavé a zatuchnuté. Tesnia sa v nich malé a vlhké služobné byty. Zimy sú takmer bez výnimky dlhé a studené, cez staré drevené okná prefukuje vietor. Po zašlej slave skrátka ani stopy.
Pani Števka sa sem kedysi prisťahovala za svojim manželom a odvtedy pracuje na recepcii vojenského liečebného ústavu, ktorý je jediným dôvodom existencie celej osady. To vďaka nemu je pri trati maličký parčík a pomník mŕtvym letcom, to vďaka nemu ešte stále prežíva obchod a dvakrát do týždňa premieta kino. To preto tu pani Števka ešte ostáva, hoci jej manžel už dávno odišiel.
-Odchádzam, -povedal vtedy. Sedel pritom v obývačke, v ktorej sa tiesnil aj maličký detský kútik, v televízii práve bežalo Snívajte s nami, niekto sa práve kúpal vo vani plnej čokolády, a on tieto zásadné slová vlastne prehodil veľmi banálnym spôsobom, pri ktorom od obrazovky ani neodtrhol oči. Do krátkeho zoznamu pozitív si pani Števka o niekoľko dní zapísala to, že je v byte viac miesta a dievčatám konečne zriadila detskú izbu. Ona si vystačila s málom.
Tak príííď do tej izby podkrovnej, kričí Marika vo finále a ona skúsi spievať s ňou, ale začuje falošnosť vlastného hlasu a mávne nad sebou rukou. Bol to trápny pokus, ale Marika spieva naozaj krásne, pomyslí si.
Na zákrute konečne počuť električku a pani Števka sa sama pre seba usmeje. Je čas na spoločné nedeľné raňajky, ktoré pokladá za rodinný rituál. Sama by to, pravda, takto nikdy nepovedala, lebo síce rozumie, čo to taký rodinný rituál je, ale má radšej jednoduchšie slová. Nedeľné raňajky, pri ktorých sedí spolu so svojim dcérami pri stole a ony jej rozprávajú novinky a klebety, sa jej jednoducho len páčia.
Dvere sa už otvorili a v chodbičke počuť rozhovor. Áno, už si vyzliekajú vetrovky a tlmene sa chichúňajú. Vždy prichádzajú spolu a pani Števke sa páči aj to, je totiž presvedčená, že je dôležité, aby jej dcéry držali spolu.
V očakávaní sa otočí ku kuchynským dverám. Dievčatá konečne vojdú a obe ju pobozkajú, najprv Katka a potom aj Jana. Vždy to tak robia.
-Ahoj, -pozdraví ju Katka.
-Riadna zima je vonku, -povie Jana a šúcha si skrehnuté ruky. -Prezlečieme sa a hneď sme späť.
-Áno, áno, ponáhľajte sa, raňajky sú už hotové, -prikyvuje pani Števka skôr preto, aby sama seba uistila, že je všetko naozaj pripravené. Potom priloží ešte solničku a s uspokojením sa zahľadí na prestretý stôl. Ostáva už len na taniere naložiť poctivé porcie hemendexu, ktoré si nedeľné ráno ako je toto rozhodne zaslúži.
Jana aj Katka si už našli prvých vážnych priateľov, a hoci si pani Števka myslí, že v deviatej triede je predsa len trochu priskoro, istým spôsobom ju to aj upokojuje. Vie, že takto to v živote chodí. Oboch ich spoznala, keď bol ten pravý čas, a svoje dcéry, obe spolu, poučila o tom, ako isté veci robiť, keď usúdila, že je tiež ten pravý čas. Bolo už, samozrejme, neskoro, ale aj takto to v tom živote chodí a dobrá duša pani Števky o tom nemá odkiaľ vedieť, takže sa tým ani netrápi.
Trochu s nevôľou prijala to, keď obe jej dcéry začali u svojich priateľov tráviť celé noci a potom aj víkendy, ale upokojilo ju, keď sa Katka občas neočakávane vrátila už v piatok v noci alebo v sobotu. Jana sa nikdy nevrátila skôr alebo neočakávane, ale tak to bolo vlastne vždy. Ona bola tá samostatnejšia a priebojnejšia, Katka tá tichšia a poslušnejšia. Spolu sa skvele dopĺňali.
Katkin frajer a dôvod jej predčasných neohlásených návratov sa volá Juro. Jedného dňa vyštuduje počítače, čo dá jeho rodine dôvod na to, aby sa ním chválila, zvlášť, keď sa prvorodený syn vydaril omnoho menej. Jurovi to dá dobrý dôvod na to, aby po celý zvyšok života zarábal pomerne veľa peňazí, lenže to všetko bude až jedného dňa. Čakanie na ten deň trávi Juro pitím, lebo tak to robia všetci jeho kamaráti. Nie je bohvieaká individualita, to určite nie.
Katka nemá rada, keď Juro pije, lebo jej potom nadáva a keď má chuť, zbije ju. Chuť má, keď je opitý, a to je často. Nepáči sa mu, keď Katka hovorí, aby toľko nepil, myslí si totiž, že to sú také reči, pre ktoré by chlap, za ktorého sa pokladá, nemal mať pochopenie. Nezmláti ju veľmi, určite nie tak, aby to bolo vidieť, za to je okolo toho vždy veľa kriku, Katka mu napríklad hovorí, že je teda fakt riadny kokot, odchádza, už nikdy sa nevráti, a najneskôr o dva týždne sa to všetko zase opakuje.
Nič z toho pani Števka netuší. Vždy bola zimomravá, povie si, keď má Katka vo vyhriatej kuchyni oblečený pullover, ktorý jej spoľahlivo zakrýva krk. Dievčatá si pomaly odkrajujú z dobre prepečenej šunky, ona má ruky zložené v lone a usmieva sa. Trpezlivo čaká, kedy sa najedia, aby jej porozprávali, čo sa vo svete za oknom hovorí.
-Dnes sa budem asi celý deň učiť, včera som toho fakt veľa nespravila, povie Jana, keď doje a dopije kakao. Prázdny hrnček položí na stôl. Jej mama je rada, že sa sama od seba venuje učeniu.
Jana v piatok prvýkrát vyskúšala pervitín a strašne, fakt strašne sa jej to páčilo.
Sú to veľmi príjemné nedeľné raňajky. Pani Števka to cíti a hovorí si, že hoci sama, svoje dcéry predsa len vychovala dobre.
Loading ...
