Vo štvrtok 26.1. sme mali v našom Sydney start-up office voľno. Na rozdiel od bankových prázdnin, osláv kráľovniných narodenín a iných austrálskych zámienok prečo nepracovať, tento deň si status národného sviatku zaslúžil oprávnene. Australia Day je pekný nič nehovoriaci názov pre výstižnejší aborigénsky pojem: Deň Invázie.
Fotka Darling Harbouru je v každom lesklom lietadlovom magazíne. Je to miesto, kde si bohatí turisti z iných bohatých krajín navlečení v značkových handrách môžu posedieť pri mori, dať si čerstvé mušle a žraločie kotlety v niektorej zo štýlových reštík na móle a pozerať sa na pravidelný sobotný ohňostroj, väčší a dlhší ako bratislavský novoročný. Neoslavuje sa nič, to len tak z roztopaše.
Pre mňa, ako pre jedného z milióna cudzincov, ktorí si užívajú výhody bohatej ekonomiky krajiny, ktorá je beztak priveľká pre púhých 20 miliónov ľudí, bol Australia Day len voľným dňom, kedy si netreba ťažko zarábať na svoj kolonialistický životný štýl a naopak si ho treba patrične užiť tradične austrálskym spôsobom – barbie, barbeque, je tu po tenise a futbale tretím národným športom. Počasie nás však sklamalo a tak ostal len ten Darling Harbour.
Kým si davy turistov, britských potomkov s deťmi a iných prisťahovalcov v zálive dávali klobásky, maľovali zástavy na líca a tlačili sa pri prehliadke starožitných lodí, zo dvesto domorodcov agresívne zaútočilo na reštauráciu, kde si premiérka Julia Gillard práve dávala obed s členom opozície Tony Abbottom.
Pôvodní obyvatelia sa podľa väčšiny Austrálčanov majú viac než dobre. Dostávajú pravidelnú rentu za pôdu, ktorú im pred viac než dvesto rokmi Briti odobrali. Nemusia robiť nič, tak sa poflakujú pri Central Station Parku, v parku pri hlavnej vlakovej stanici, tak ako to robia všetci ostatní bezdomovci sveta. Títo majú k tomu pravidelný príjem. Len akosi nemajú, v krajine čo sa zmenila tak rýchlo, že sa oni zmeniť nestihli, nič na práci.
To mal asi na mysli aj Tony Abbot, keď sa nechal počuť, že aborigénskym témam sa už venovali dosť, aborigénska ambasáda by sa mala rozpustiť a je čas sa pohnúť dopredu. V skratke – dosť bolo. Naša vina je vyplatená.
200 zúrivých domorodých aktivistov možno nie je až tak veľa, ale viac než dosť na vykynožený aborigénsky ľud. A ten si zrejme vôbec nemyslí, že už bolo urobené dosť. Aborigénca v normálnej 9 – 5 práci nestretnete. Kultúrne inštitúcie inzerujú desiatky pracovných ponúk pre vzdelaných pôvodných obyvateľov a nikto sa neozýva. Kým oficiálne sa Austrálčania – britskí potomkovia – ospravedlnili za minulosť, v skutočnosti vinu necíti nik. Zodpovednosť sa rozptýlila do neurčita a ostalo opovrhnutie, nezáujem a neochota platiť za skutky niekoho v minulosti.
Austrália je rajom turistov a Sydney je kozmopolitné mesto hýriace všetkými národnosťami. Otvorené všetkému novému, veselému a hýrivému.
Austrália je aj do špiku rasistická krajina. Domorodci neznášajú bielych, bieli nemajú radi domorodcov. Nemajú radi ani zahraničných študentíkov kradnúcich prácu miestnym a moslimov na ulici takmer nestretnete. Gillardovej výroky o islame v ich krajine a o tom, že austrálska kultúra sa pispôsobovať nebude, sú známe aj na slovenskom internete.
Všetci spolu sa desíme invázie pracovnej a plodnej sily Číňanov, ktorá sa už dávno začala . Čínska štvrť už dávno plynule prechádza priamo do centra mesta.
Môj kamarát Michael pochádza kdesi z vnútrozemia. Spomínal, že chodil do školy kde bola väčšina detí aborigénskeho pôvodu. Nebol veľmi populárny. Keď učiteľ vysvetľoval udalosti po invázii Britov, hovoril o tom, ako ozbrojení vojaci nútili celé rodiny domorodcov páchať samovraždy skokom z útesu. Boli to bieli ľudia, presne ako Michael, povedal vraj učiteľ.
Možno to nebolo celkom tak, možno len približne. Možno len Michael prikrášľuje, lebo ich sám nemá rád. Za ich večné pripomínanie viny, za pozitívnu diskrimináciu, že nič nerobia, a chcú výhody. Sú agresívni a nevzdelaní. Ale niečo na tom bude.
Takže počasie nás sklamalo a tak som si ja a ďalší traja Slováci sedeli v Darling Harboure a popíjali exotické koktaily v trendy bare s veľkou terasou s výhľadom na záliv. Čakali sme na ohňostroj. A s nami davy iných prisťahovalcov, z prvej vlny, druhej, tretej.
Ohňostroj a svetelná show boli veľkolepé až na hranicu znechutenia a nudy. Príliš chvastúnsky, príliš farebný, neladiaci, rozličný, nekoncepčný, pridlhý.
Čínske ohňostroje vystreľovali z lodí na mori a všade okolo bola bláznivá kakofónia farieb. Ktorá sa mimochodom nádherne odrážala na pokojnej hladine mora.
Presne ako Austrália celá. Je to vriaci hrniec zmesi národností a kultúr, ktoré sa na seba nijako nepodobajú. A ešte zďaleka nie je dovarené.
———
Ešte prihodím útržok len tak na záver. Za jednu cenu. Kolegovia v práci minule nad obedom preberali, aké povolanie je najlepšie na svete. Po športovcoch, modelkách a kráľovnách sa všetci zhodli na jedinom: keď vyrastú, chceli by byť kolonialisti.
Loading ...
