Jedna z lepších letných robôt, ktorú som vo svojej bohatej kariére mal, sa odohrávala v kaviarni lomené cukrárni lomené pekárni v Leithe. To je časť Edinburghu, ktorej reputácia pozostáva prevažne z heroínu a vysokej kriminality. Nastúpil som do nej s vedomosťou, že káva sa delí na čiernu a bielu, čiže som dva mesiace strávil zaúčaním sa, a keď som sa konečne zaučil, leto sa skončilo a ja som odišiel.
Nosil som odtiaľ domov cheesecaky v tvare srdca, čo sa celkom ráta, ak bývate s priateľkou, a perfektne som si rozumel úplne s každým vrátane cukrára Tommyho. Tommy mohol mať tak cez päťdesiat a rozhovory pri cigarete sa točili zásadne okolo futbalu. Ak neviete, načo je dobré kvantum nepotrebných informácií z histórie, povedzme, anglickej ligy medzi svetovými vojnami, tu je odpoveď: výborne vyplní čas s kolegom, s ktorým by ste si inak nemali čo povedať. ManU for life, mate, for life, vravel vždy Tommy.
Je niečo definitívne na konštatovaní for life, lebo teda zatiaľ čo je dosť veľa vecí, ktoré ma budú charakterizovať celý život, oddanosť futbalovému klubu medzi ne nepatrí, najmä nie natoľko, aby som ju v každom rozhovore potvrdzoval. Lenže to sú tie rozdiely medzi britskou a slovenskou kultúrou, lebo v tomto bode presne viem, o čom hovorím. Tá práca lomené zábava sa totiž nachádzala na Easter Road, asi dve minúty chôdze od neveľmi hrdého, neveľmi veľkého a najmä vždy poloprázdneho štadiónu Hibernianu Edinburgh.
V Edinburghu sú kluby dva, Hibs a Hearts, ten prvý viac miestny a ten druhý menej, najmä teda od momentu, kedy ho kúpil nejaký litovský miliardár (Romanov?) a vytrvalo ho ťahá ku dnu, kde najväčší rival vytrvalo čaká, lebo momentálne je v lige tuším predposledný. Hibs a Hearts sú v princípe úplne nepodstatní, ligu nevyhrali presne od ročníka 1957-58, čo, uznajte je už nejaký ten piatok, nič to ale nemení na tom, že aj fandenie jednému alebo druhému je for life záležitosťou. A tiež dôvodom, pre ktorý v Edinburghu zakázali litrové krígle. Pri konfliktoch, ktoré prepukajú nielen pri príležitosti zápasov, sa fanúšikovia nimi občas zvykli zabíjať.
(Odbočka: Istá časť Krakova je tiež postriekaná nápismi Cialem Salwator – sercem Cracovia. Cracovia je klub, ktorý poľskú ligu naposledy vyhral v roku 1948, a jej štadión je na Salwatore. Počet obetí, ktoré si vyžiadali pravidelné bitky jej fanúšikov s fanúšikmi Wisly, sa za posledné roky ráta v desiatkach. For life, fuck yeah.)
Lenže fandenie principiálne neúspešným futbalovým klubom má aj svoj romantický rozmer. Snúbi sa v ňom vedomie o ich nedokonalosti, pochopenie, že úspech nečaká nieže za rohom, ale ani vo vedľajšom meste a silná osobnosť. Lebo desaťročia tradície hrozivých prehier si silnú osobnosť vyžadujú. O to cennejší je potom úspech, teda za predpokladu, že sa nejakého dožijete, čo je veľmi, veľmi nepravdepodobné.
Moje presvedčenie, že nikto doteraz nepočul o španielskom futbalovom klube Mirandés vychádza z toho, že najvyššie hral v tretej lige, a ešte z toho, že ani nadštandardný slovenský znalec geografie nemá prečo vôbec niečo tušiť o meste Miranda de Ebro. Lenže kedy, ak nie teraz, si zaslúži svoje miesto v histórii slovenského internetu. Mirandés.
Mirandés sa dostali do štvrťfinále španielskeho pohára tak, že porazili Santander a Vilarreal, čo sú oba kluby z prvej ligy. V tom štvřtfinále hrali s Espanyolom, čo je zase ten klub v Barcelone, kde hosťuje malý Vladko, nikto mu nefandí a keď som ich videl hrať, hneď som aj rozumel prečo. V zápase so skôr podpriemerným treťoligovým klubom totiž jeho hráči triafali brvná a tyčky, stavali sa do ofsajdov, ale gól dať nevedeli, zatiaľ čo Mirandés dal dva. Päť minút pred koncom to vyzeralo na príjemné a jasné prekvapenie, lenže Vladko potom znížil, o dve minúty vyrovnali a niekedy v nadstavenom čase zápas dokonca otočili. Stávkové gangy v Singapure museli plesať a my zase nadávať, lebo v jednom zápase sa Dávid môže Goliášovi vzoprieť a hádam ho aj poraziť, v tom predsa tkvie tá jemná krása národných pohárov, ale ak sa hrá na odvety, je to oveľa zložitejšie, čím myslím prakticky nemožné.
A teraz už len krátko: odveta sa hrala včera, skončila niečo pred polnocou a prebiehala presne podľa predstáv. Espanyol dal gól a potom už len sledoval, ako zápas speje k svojmu koncu, v čom ho nevyrušilo ani to, že Mirandés v nejakom bode vyrovnal. Wikipedia mi prezradila, že Mirandés má presne dvoch hráčov, ktorí kedysi dávno, v lepších časoch svojej kariéry, odohrali nejaké zápasy za juniorskú reprezentáciu, čo znamená, že vtedy nemohli byť úplne márni. Jeden z nich, César Caneda, sa v 92. minúte, rozumiete, v nadstavenom čase, lebo aj to patrí k legendárnym zápasom, rozhodol dať všetkým fanúšikom dôvod na fiestu, lebo poslal loptu do siete, Mirandés do semifinále a stovky fanúšikov na hraciu plochu. “Invasión de campo de los aficionados del Mirandés para celebrar la victoria. Madre mía vaya fiesta que va a haber esta noche en Miranda de Ebro” preklad nepotrebuje, komentár nepotrebuje ani video, v ktorom fanúšikovia nesú hráčov do šatne na ramenách.
Áno, ide o úplne nepodstatný zápas, ktorý je pri porovnaní s v čase uverejnenia prebiehajúcim El Clásicom absolútne ničím, ale v pohľade na spontánnu radosť fanúšikov, ktorí sa práve dočkali jediného úspechu svojho klubu na celé generácie dopredu, je niečo omnoho úprimnejšie, ako v zápase snímanom štyridsiatimi kamerami, alebo takom, pre ktorý sa zabíja.
Loading ...
)
