Aby som mohla napísať tento článok, odložila som nabok tisíc ostatných vecí, čo som chcela dnes spraviť. Prečo tento článok píšem? Lebo mám čas? Figu, píšem ho, aby som nemusela robiť ostatné veci, ako:
Napísať jednej kalifornskej kapele na turné, že RADIO REBELS nemôžu momentálne ako predkapela hrať hodinu, ale len polhodinu (ja a bubeník, ktorého som ešte nikdy nestretla, a ktorý sa momentálne musel presťahovať, lebo mu zateká strecha, takže nemá bicie a musíme skúšať v krpatom štúdiu v San Franciscu), keďže Sandozz (producent, gitara) je v Európe a Eteka (basa) má novú frajerku a snaží sa udržať si prácu (odložené).
Napísať článok o Jozefovi Banášovi a o tom, že titul Kniha roka je na predaj, ak by mal aj iný slovenský „spisovateľ“ o tento titul tiež záujem (úspešne odložené).
Nakresliť obrázok k rozprávke o krokodílovi a levovi (mimoriadne úspešne odložené).
Napísať článok o experimente jedného stredoškolského učiteľa, ktorý nechal prepadnúť celú triedu: jeho žiaci tvrdili, že Obamov socializmus je fajn, pretože nikto nebude chudobný a nikto nebude bohatý. Profesor teda navrhol, že si spravia malý experiment založený na Obamovom pláne. Všetky známky celej triedy budú vždy spriemerované, a tak dostane každý v triede rovnakú známku. Dal im test, niektorí prepadli, iní mali jednotky, celková priemerná známka bola dvojka. Všetci sa potešili, ako parádne ten socializmus funguje, aj keď jednotkári, čo sa veľa učili, boli trocha naštvaní. Na druhý test sa teda jednotkári už tak nebifľovali, a lenivci sa učili ešte menej, takže priemerná známka bola trojka. To už nebolo tak veľa usmiatych tvárí. Keď prišiel tretí test, priemerná známka bola štvorka. Všetci boli naštvaní, nadávali si, obviňovali jeden druhého, a nikto nechcel študovať len preto, aby sa ostatní mohli zadarmo zviezť. Na ich veľké prekvapenie, priemerná známka posledného testu bola päťka. Celá trieda prepadla. Profesor tvrdil, že rovnako by prepadol aj socializmus, pretože ak je odmena veľká, aj motivácia dosiahnuť túto odmenu je veľká; ale ak je odmenou len priemer, nikto sa v podstate o nič nesnaží. Z čoho vyplýva, že ak jeden človek dostane niečo za to, že nič nerobí; druhý človek zase robí za ničovaté nič.
A vyplýva z toho aj to, že ak veci úspešne odkladáte, veľmi veľa vecí napokon úspešne spravíte.
Dobre ma sledujte:
celý trik je v tom, ako tvrdí profesor filozofie na Stanforde, John Perry, spraviť si zoznam všetkých vecí, ktoré musíte spraviť, a potom tie najdôležitejšie veci, celkom na vrchu zoznamu, úspešne odkladať. Samozrejme, veci na začiatku zoznamu sú v takom prípade jasne ohrozené. Preto je dôležité, aby bol zoznam dobrý: prvé na zozname musia byť úlohy, ktoré majú jasné termíny (ale v skutočnosti žiadne nemajú), a ktoré sú veľmi dôležité (ale v skutočnosti na nich vlastne až tak nezáleží).
Napríklad: na prvom mieste môjho zoznamu je dokončiť posledné dve kapitoly detektívky pre deti, na ktoré čaká moja new yorská editorka. Naposledy som jej písala pred pol rokom. Keď som sa konečne prinútila k tomu, aby som jej odpísala, že to ešte stále nemám, ukázalo sa, že vôbec nemeškám, a že je to v tejto branži celkom normálne. Takže aká dôležitá je táto detektívka? Nie tak dôležitá, aby som nemohla robiť tisíc iných vecí, namiesto toho, aby som ju dopísala. Keď príde do cesty niečo oveľa dôležitejšie, ako je táto moja kniha, potom ju konečne dopíšem.
Múdry čitateľ si iste všimne, že si človek musí nájsť dôležité úlohy, ktoré sa nesmú odkladať, a práve vďaka ich odkladaniu, vykoná všetky menej dôležité veci. Potom vás dokonca budú považovať za človeka, ktorý dosiahne všetko, čo chce. Napríklad – nemyslieť na článok o profesorovi, ktorý nechal prepadnúť celú triedu, a pritom ho úspešne napísať.
Loading ...
, alebo ziaci v treide ani neboli
