recenzia románu Dívka na klíček (Paolo Bacigalupi, Argo, Praha 2011, preložil Richard Podaný, 386 s.) Knihu na recenzovanie poskytlo internetové kníhkupectvo www.gorila.sk.
Poviedky Paola Bacigalupa / Bacigalupiho vydané na sklonku roku 2010 v jednotiacom preklade Richarda Podaného len potvrdili, čo už autorovi časopiseckí čitatelia vedeli dávnejšie. Majster. Nie kvôli zápletkám a nápadom, hoci v scifi ešte stále platí, že nie všetko už niekoho napadlo, ale kvôli rozvinutiam, atmosfére a pointám. Bacigalupi, podľa autorského medailónika relatívne mladý človek, vošiel na ihrisko scifi poviedky vo veľkom štýle a ocitnúc sa v tej najlepšej spoločnosti (Chiang, Egan) prekvapil predovšetkým vyzretým štýlom. Chiang a Egan sú fantastickí autori, pravoverní scifisti, avšak obaja disponujú nemalými rezervami čoby spisovatelia. Egan môže nudiť, Chiang vyčerpávať, Bacigalupi nadchýna.
Nechcem zbytočne otvárať tému čítania a literatúry, hlavne ak poriadne sám neviem, kde je rozdiel, dohodnime sa, alebo mi verte, že Bacigalupi je v tomto triumviráte tým autorom, ktorého pokladám za najzručnejšieho štylistu. A aby som to sformuloval ešte presnejšie, Bacigalupiho vety sa mi najviac páčia.
Teraz, na sklonku minulého roka vyšiel v českom preklade po poviedkovej zbierke Čerpadlo 6, Bacigalupiho debutový román – Dívka na klíček a nechce sa mi písať, že ide o udalosť sezóny, lebo to jednak asi nie je pravda a jednak to azda nič iné neznamená. Napriek tomu by som ale rád o Bacigalupiho debutovom románe čosi napísal, aj sa to patrí, keďže som knižku dostal na recenzovanie, aj chcem, lebo…
A tu už neviem prečo.
Chcem sa podeliť s prečítaným? Nie, obsah knižky zhruba zodpovedá textu na prebale, dystopia, megakorporácie, ľudské sexuálne hračky, genetika, globálna ekologická kataklyzma, len si ľudia nevšimli, že už k nej došlo, lebo sa dívajú príliš zblízka. Cyberpunková atmosféra, Blade Runner skombinovaný s Dňom Triffidov a Milionárom z chatrče, na mieste IT technológií biológia, nie, toto nie sú veci, o ktorých sa mi žiada písať a navyše by sa tu spoilerovalo nespoilerovateľné.
Napíšeme to teda rovno, klikli ste si na Malíčkov text, dostanete Malíčka.
Čitateľský zážitok.
Prehrali sme. Niet spôsobu, ako sa vzbúriť, niet spôsobu, ako sa vymaniť. Dnes rozbijem výklad v McDonalde, zajtra všetci budú vedieť prečo v rámci predpripravených politicky korektných odpovedí. Reportáž do vysielania nachystá redaktorka taká hlúpa, že ak by veci fungovali normálne, nedostane občiansky preukaz. Nič v zlom, ona za to sama chudera nemôže, aj sa snaží, lenže systém ju nepustí, systém to tak totiž chce, systém tak veci nastavil. Od desiatich k piatim, takže keď to nakoniec padne, pocítime okrem existenciálneho strachu aj trocha úľavy a toto už je celkom zle.
A nie, Bacigalupiho problémom nie sú korporácie, ani mediálna metarealita, vôbec o ne v tom románe nejde, len ten pocit, ten pocit vzadu je rovnaký.
Bacigalupiho román je román – výpoveď, román – zvolanie, román – program, žiadny do seba uzatvorený autonómny autorský koncept, ale román, ktorý má ambície. Ako Mŕtve duše, Na ceste, Chalúpka strýčka Toma, Americká tragédia či Neznesiteľná ľahkosť bytia. Aké ambície? Nie zmeniť čosi, Bacigalupi tiež nevie ako, ale pomenovať to a pomenovať to tak, aby spolu hľadajúci spoznali, že ide o pomenovanie.
Toto sa mu náramne podarilo, chcel by som sa s ním stretnúť, s Bacigalupim, aby sme si vymenili pár zdvorilostných fráz a potom spolu mlčali. Veľmi silné čítanie, presne ten druh zážitku, kvôli ktorému bude scifi vždy viac ako mainstream.
A pritom som sa nedozvedel nič, čo už by som nevedel a nepocítil nič, čo už necítim.
Loading ...
