Keď som v Krakove písal diplomovku, bol som ochotný spraviť prakticky čokoľvek, aby som ju písať nemusel. V byte bol napríklad stále poriadok a chladnička plná, dokonca som sa vážne pohrával s myšlienkou, že by som sa mohol naučiť variť. Bol som ochotný každý deň napísať článok a keď som jeden napísal, nejaká náckovská stránka ho prebrala. Že to spravila bez žiadosti, oznámenia alebo aspoň uvedenia zdroja, to sa rozumie akosi automaticky.
Pevne som držal líniu, že si jednoducho za žiadnych okolností neželám, aby čokoľvek, čo odo mňa pochádza, bolo uverejnené na stránke podobnej hávede. Našu dlhú a úplne nekonštruktívnu debatu so správcami uzavrel niekto s nickom Panzerfaust88, kto mi jasne vysvetlil, čo som zač. Som nikto, a ak niekto, tak potom duševný invalid a človek bez domova. Článok tam ostal.
Odišiel som vtedy odtiaľ s pocitom, že má vlastne pravdu. Za rok, ktorý tej diskusii predchádzal, som vystriedal dvakrát Krakov, dvakrát Banskú Bystricu, raz Edinburgh, Varšavu a Prištinu, to všetko prerušované krátkymi návštevami domova a popritom som za to zaplatil napríklad vzťahom. Cestovať je pekné, obohacujúce a dobre sa o tom číta, ale v istom bode to začne byť únavné.
Každé tri mesiace sa totiž presúvate z miesta na miesto s tými pár vecami, ktoré máte stále zbalené v cestovnej taške. Na mesiac sa naučíte zbaliť za desať minút. Nikde, kde ste, sa poriadne nevybaľujete, izbu si nevyzdobujete, nadväzujete kamarátstva ale nie priateľstvá a pozvoľna sledujete, ako tie priateľstvá, tie doma, tie skutočné, pomaly odumierajú až nakoniec miznú.
Občas sa sami seba spýtate, kde ste teda vlastne doma, či je to tam, kde práve ste, či tam, kde je škola alebo tam, kde sú rodičia a nemáte v tom jasno. Tam, kde sú rodičia, tam to musí byť, poviete si, ale už dávno ste tam neboli a keď náhodou prídete, neviete, čo by ste tam asi tak mali robiť. Ocitáte sa vo vákuu, v ktorom sa okolo vás len obmieňajú kulisy prerušované nastupovaním do autobusu a vystupovaním z lietadla.
Mal vtedy ten nácek pravdu, takže keď sa to všetko skončilo, zložil som si svoje švestky v Bratislave a zaprisahal som sa, že aspoň dva roky sa nepohnem inde než na dovolenku. Zatiaľ sa toho držím a vždy, keď ma ide zo Slovenska rozdrapiť, pripomeniem si ten pocit.
Tak teda Zuska Kepplová napísala presne takú knihu, aká sa žiadala. Nie dlhú a nie komplikovanú. Jednoduchými vetami a správami medzi riadkami triafa priamo do srdca každého, kto aspoň jedno leto gastarbeitoval v nejakej krajine. Píše o mne, lebo som to skoro všetko zažil a stretol presne tých, ktorých opisuje.
Menovkami si označujú potraviny nakúpené v Tescách za best value, v práci kradnú a po večeroch sa bavia o tom, koľko zarábajú a ako ich tam všetci serú. Slovenskú, českú a poľskú malosť si doniesli aj za hranice. Vo voľnom čase grilujú, ale stále pritom na to best value myslia. Kedysi si ešte poctivo odkladali každú pencu a dostávali balíky z domu, lebo mama si myslela, že takto je to lacnejšie, lenže ani tá libra už nie je to, čo bývala.
A potom sú to ešte oni – tí, ktorí tam ostali tak dlho, že sa už vrátiť nemajú kam. Sú príliš dlho preč, takže stadeto vypadli a tam nezapadli. Svoje slovenské vysokoškolské diplomy zahodili pred nástupom do boeingu Ryanairu, po prílete chytili prvý džob, ktorý sa im ponúkol, čiže poväčšine v sklade a teraz sú zaseknutí niekde medzi, ani tu a ani tam, tak pijú plechovkové pivo a skypeujú s rodičmi. Občas úzkosť a občas pocit, že sa všetko posralo. Nie všetci, ale je ich veľa. Je to smutnejšie, ako si myslíte.
Pri čítaní som pred sebou videl živú panorámu svojich bývalých letných zamestnaní, ľudí, ktorí sa zjavili a zase zmizli. Spomenul som si na pomätenú Novozélanďanku, ktorej meno si už nepamätám, ale každý večer k nám chodila s fľašou vodky a chcela sa so mnou vyspať, spomenul som si na blonďavého Argentínčana Justina, ktorý sa po večeroch prezliekal za Škóta a privyrábal si hraním na gajdách, zase som so Španielmi sedel v parku pri fľaši vína a bongu. A iné, mohol by som pokračovať.
Čiže čo s Buchtami švabachom? Je to útla ale zásadná knižôčka, ktorá ponúka jednoduché, nie však banálne pravdy. Je napísaná s ľahkosťou a rovnako sa aj číta. Ak ste sa niekedy pristihli pritom, že sa pýtate Wo ist mein Heim, wo ist mein Vaterland, je to kniha pre vás.
Dvíham všetkých dvadsať prstov a aj desať navyše.
Knihu nám na recenziu poskytlo internetové kníhkupectvo Gorila.sk a kúpiť si ju môžete tu.
Loading ...
