Áno, názov pre tento text som si požičal z legendárneho študentského filmu o Viktorovi a jeho kamarátoch na ceste za miliónmi povaľujúcimi sa na ulici. Ak ste ho ešte nevideli, určite si pozrite a nielen preto, že je súčasťou prerekvizít tohto článku, ale najmä preto, že je to dokument nadčasovejší ako Kavenky.
Aby ste to nepochopili zle, nechcem povedať že José Mourinho, tá odutá držka, toho času na výplatnej páske Realu Madrid, robí to, čo robí a ako to robí čisto pre peniaze a ďalšie peniaze. To by bolo priveľmi prvoplánové a s jeho príjmom asi aj celkom naivné konštatovanie. Pri sledovaní ostatného el clásica som si však predsa len spomenul práve na Viktora a tá paralela sa predo mňa postavila asi v tomto duchu:
Ak je Viktor (ktohovie čo je s ním dnes) prijateľným symbolom životného úspechu, tak José Mourinho je symbolom úspešného futbalového trénera.
alebo inak:
Keby boli všetci futbaloví tréneri ako José Mourinho, bol by na tom futbal práve tak, ako by na tom bolo ľudstvo, keby boli všetci ľudia ako Viktor.
Presne toto je tá podobnosť a záleží na každom individiduálne, ako veľmi sa vie stotožniť s Viktorovými životnými a Josého futbalovými motiváciami, ambíciami a samozrejme metódami. Napríklad mne Viktor pripadá skôr smiešny a Mourinho tým pádom tiež. Pretože na ľuďoch, ktorým ambície prerástli cez hlavu je najviac smiešne to, ako veľmi na nich vidno, že sa im nedarí ich napĺňať. A keď som pozeral Mourinhove vystrájanie v stredu na konci zápasu s Barcelonou, tak som sa mu nielen smial, ale aj, s pocitom vesmírneho zadosťučinenia, škodoradostne posmieval. Asi tak, ako sa ľudia posmievali Majskému, keď šiel aspoň symbolicky do áreštu. Pochopiteľne, jemu to jedno, aj Josému a Viktorovi to je jedno, hrošia koža je nevyhnutnou súčasťou základnej výbavy každého sociopata s podobným postihnutím.
V stredu to však nebolo len o Mourinhovi, tá nezdravá premotivovanosť sršala najmä z jeho hráčov, keď sa nadžúsovaní (Viktorov výraz) Pepe a Marcelo snažili zvíťaziť nad súperom tým, že úmyselne zrania jeho hráčov, poprípade ich aspoň vyprovokujú k nejakej kartyhodnej reakcii. Provokácie sú v istom zmysle regulérnou taktikou ako vyhrať zápas, presne rovnakou ako simulovanie akože strašných zranení, čo je špecialita španielskej ligy vrátane Barcelony, alebo hádzanie sa v šestnástke, akoby tam bola dvojnásobná gravitácia. Všetko sú to však krajné prostriedky a futbalu škodia, aj keď, paradoxne, dokážu v ňom dopomôcť k úspechu. Toto Mourinho očividne a dlhodobo veľmi nerieši. Ako tréner je trofejami posadnutý natoľko, že futbal ide celkom mimo neho, dáva ho do pozadia svojich egoistických eskapád, nemá úctu k fairplay, nevníma ho ako hru, a už vôbec nie ako hru, ktorá má ľudí baviť. Je to preňho len spôsob ako zapĺňať vitrínku trofejami. Až kým neprišiel do Realu, tak mu to všetko vychádzalo, o to viac je teraz besný, keď zisťuje, že sú prekážky, kde jeho bezbrehý utilitarizmus sám o sebe nestačí. Zrazu sa musí päťkrát za sezónu stretnúť s mužstvom, ktoré dokáže jeho nefutbal pravidelne porážať futbalom a v tých momentoch doňho napriek vzdialenosti, neosobnosti televíznych kamier aj cez všetky jeho dramatické výrazy z letného hereckého kurzu vidno ako do vyleštenej sklenky.
Je to o to divnejšie, že pokiaľ Real v stredu hral futbal, tak bol Barcelone rovnocenným súperom a nebyť Messiho, mohlo byť predĺženie alebo mohli aj vyhrať. Rovnako tak sám Mourinho je bez debaty obrovský talent futbalovej stratégie a bol by bezpochyby hviezdou aj keby nebol taký prepnutý mešuge. Lenže jeho temná strana nepozná zľutovanie a nedá si pokoj kým nedosiahne, čo chce alebo aspoň nezničí svojho nositeľa.
Priznávam sa, že z takých Viktorov a Mourinhov, keď ich stretávam v bežnom živote mám strach. Ich odhodlanie a nulové zábrany sú predurčené presadiť sa. V duchu darwinovskej teórie by mali pomaly meniť ľudský genofond na svoj obraz a tým vytvárať podmienky pre vznik čoraz vyhranenejších verzií samých seba. Takže keď jedného dňa všetci budú ako dnešný José, nechcem vidieť toho naozajstného budúceho Josého.
To, že Real dostal, dostáva a ešte nejaký čas bude minimálne od Barcelony dostávať na svoj bielo-zlatý frak, je z tohto pohľadu alebo dočasnou výnimkou potvrdzujúcou evolučné pravidlá, alebo, naopak, dôkazom, že človek víťazný je len zriedkavo sa vyskytujúcou anomáliou a nie budúcou verziou, ktoáé nahradí človeka rozumného.
A teraz to je zasa len o osobitnej mienke každého jedného z nás, ktorú možnosť si ráči vybrať. Dúfam v tú druhú, ale možno som v menšine.
P.S.: Pche, ešte sa chce niekto hádať, že vo futbale nie je filozofia?
Loading ...
