Podstata parlamentného spravodajcovania spočíva v posedávaní, hraní flešových hier a počúvaní, či z pléna nevylezie niečo zaujímavé. Zväčša nič, ale človek potom poľaví v ostražitosti, blahosklonne nevypne reproduktor, ani sa nenazdá a Peter Osuský odrazu z konzervatívneho batoha plnými náručami vyhadzuje bľabotance o jáchymovskej lži. Spravodajca sa chytí za uši, lenže je neskoro: zaiskria oči, z uší stúpa dym, skratujú mu obvody a kontrolu nad sebou nadobudne až keď postojačky za (dúfajme) zvukotesným plexisklom kričí čosi o demagogických bastardoch.
Každý dolorista dobre vie, aké obohacujúce je obhajovanie slobôd, ktoré nevyužíva a ani využívať nechce. Vynadajú mu do nacistov, komunistov, tyranov zvieratiek, pedofilov, do všetkého. A slovenský zákonodarca je k doloristovi veľkorysý, pravidelne mu poskytuje príležitosť verejne sa znemožniť. Tak aj teraz – bez väčšieho rozruchu v parlamente prešlo chrapúnske obmedzovanie slobody slova pod kódovým označením Trestanie jáchymovskej lži. Keby ste náhodou nevedeli, tak od septembra vás môžu za popieranie, spochybňovanie, schvaľovanie alebo ospravedlňovanie režimov založených na komunistickej, fašistickej alebo podobnej ideológii strčiť do basy až na tri roky. (K implikáciám takejto formulácie nižšie)
Máločo sa vysvetľuje jednoduchšie: človek a jeho sloboda sú (mali by byť) jedinými absolútnymi hodnotami, od ktorej odvodzujeme váhu všetkého ostatného, ich obmedzenie preto nesmie byť záležitosťou prostej parlamentnej väčšiny, vždy treba poctivo a nepriestrelne argumentovať a nájsť konsenzus. Pretože ak raz parlamentu priznáme právo definovať historickú pravdu (a trestať odchýlky), len ťažko budeme v budúcnosti vysvetľovať, že do kognitívnych sfér by sa legislatíva púšťať nemala.
Lenže to čo v parlamente predviedli naši konzervatívni mantáci by nestačilo ani na okresné kolo debatnej súťaže. Za trest a na ilustráciu krátka komentovaná prehliadka po argumentačnom obludáriu:
„Dovolím si poprosiť o podporu nielen v mene obetí, ale i v mene psychohygieny našich národov. Pretože ak nepoznáme, odkiaľ prichádzame, čím sme prešli a čo sme cestou porobili, nečaká nás nijaká dobrá budúcnosť.“ (Osuský)
Ehm, natvrdnutým natvrdo: niet mŕtvoly, ktorej dôstojnosť by ospravedlňovala strkanie ľudí za mreže. Druhú časť nemožno vyvrátiť (ani potvrdiť) a okrem toho ťažko preukázať spojitosť medzi trestaním lži a spoznávaním pravdy. Demokrati Osuského formátu bojujú proti lži rovnako ako komunisti proti nezamestnanosti – jednoducho ich zakážu.
„A k tým, ktorí sa domnievajú, že toto obmedzenie slobody prejavu je totalitný prvok, (…) v tom prípade je totalitných vyše desiatka európskych demokracií, pretože vyše desiatka európskych demokracií má paragraf podobného charakteru vo svojom trestnom zákone.“ (Osuský)
Ajhľa: jeden z najrozšírenejších, hoci najgrambľavejších, argumentačných trikov. Nebudem to rozpisovať podrobne, aj sprostejším hádam stačí povedať, že ak má štát v legislatíve niektorý z totalitných prvkov, nie je automaticky totalitou. Rovnako tak niekoľko demokratických prvkov neurobilo zo Sovietskeho zväzu demokraciu.
„Mali by sme napomôcť tomu, aby Slováci konečne sa rovnými očami pozreli na to, čo aj ich predkovia napáchali v tomto štáte.“ (situačný etik Martin Poliačik)
Nepochybujem, akurát nástroje majú byť primerané cieľu a povedal by som, že predkladané nástroje cieľ nijako nepribližujú. Okrem toho, pozerať sa na históriu „krivými očami“ je základné ľudské právo.
„A šíriť lži o týchto zločinoch je vysoko nemorálne a podľa mňa je naplnená ústava absolútne v tom, že v tomto zmysle je správne a potrebné obmedziť pseudoslobodu prejavu pre takýchto ľudí.“ (Osuský)
Musím povedať, že tento argument sa mi páči a byť na Osuského mieste, určite ho použijem. Akurát ústava hovorí o tom, že slobodu prejavu možno obmedziť v záujme verejnej mravnosti ak je to nevyhnutné. No a tento paragraf nevyhnutný nie je, celkom stačí ak štát zabezpečí intelektuálne konkurencieschopné prostredie, v ktorom popieranie existencie gulagov nemá na dôstojné prežitie šancu.
„A pokiaľ ide o tú debatu o slobode alebo neslobode, no ja si myslím, že sloboda luhať o vážnych veciach nie je dobrá.“ (Osuský)
A ja si zasa myslím, že sloboda luhať o vážnych veciach dobrá je – dokonca si myslím, že je v slobodnej spoločnosti nevyhnutná. Napríklad sloboda šíriť náboženské učenia (aj moja cirkev potrebuje luhať o cestovine, čo trpela za naše hriechy), sloboda luhať o expandujúcej Zemi, evolučnej teórii alebo hocičom z milióna ďalších vecí, ktoré vám napadnú.
„Existuje aj také vnímanie slobody prejavu, ktoré tvrdí, že slobodu prejavu nemožno ničím a za žiadnych okolností obmedziť. (…) Aby sme sa tu netvárili, že nič obdobné doteraz neexistuje, že dnes Trestný zákon neumožňuje nikoho postihnúť za jeho názor.“ (Ondrej Dostál)
„Takže si uvedomme, že sloboda slova nie je nad všetko, a že aj táto sloboda má mať celkom normálne z morálky a zdravého režimu vyplývajúce mantinely.„ (Osuský)
Hurá – falošná dichotómia!, môj obľúbený argumentačný úhyb. Dostál a Osuský sa snažia navodiť atmosféru, že kto sa v tomto konkrétnom prípade prikloní na stranu slobody prejavu, musí byť ipso facto zástanca ničím neobmedzovanej slobody slova. A zasa na druhej strane, ak vraj už šírenie niektorých názorov postihujeme, nie je dôvod zastaviť sa. Lenže to je taká arcichobotina, že sa mi s tým ani nechce strácať čas. No a tuším je to, bastrigulimotyka, fšecko – nič múdrejšie v snenovni v stredu trinásteho nezaznelo.
Teraz pár viet pragmaticky. Ak by som mal paragraf 422d, nový jagavý drahokam zasadený do diadému slovenskej trestnej legislatívy rozobrať do dôsledkov, najslabším miestom je „spochybňuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť“ – pretože tam, priatelia, schováte úplne všetko. Keby sa mi chcelo, pokojne sem švacnem zoznam akademikov, ktorí sa pohrávajú s myšlienkou, že Stalin bol síce sviňa, ale jeho metódy Sovietskemu zväzu možno (možno) pomohli dostatočne rýchlo vybudovať priemyselnú základňu nevyhnutnú na Hitlerovu porážku. A teraz otázka za tri roky natvrdo: na ako dlho by ste ich za toto ospravedlňovanie zločinov režimu založeného na komunistickej ideológii strčili do basy?
Alebo – ešte na výške sme si pozvali na prednášku istého pána Ivana Švejnu, ktorý sa nám snažil vysvetliť, že Pinochet nebol až taký šmejd, lebo mal proti sebe Allendeho (komunistu!), tých obetí tiež nebolo až tak veľa (nanajvýš zopár tisíc) a hlavne – pozval si do Čile chicagskych ekonómov, vybudoval dôchodkové sporenie a to je predsa argument za všetky. Bolo to ospravedlňovlanie Pinochetových zločinov? Nezaslúžia si obete Pinochetovej diktatúry viacej úcty? Možno nájsť nejakú definíciu generálových ideologických postojov a zahrnúť ju do balíčka „hnutia, ktoré (…) smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd“? Možno áno. Podobných príkladov by sme spoločne vymysleli prakticky neobmedzené množstvo, ale uvedené pre potreby tohto článku hádam postačí. Azda sa patrí dodať, že voľnosť výkladu „jáchymovského“ paragrafu mi prekáža aj v kontexte stavu slovenského súdnictva.
Ešte na okraj – Americké chápanie slobody je rozhodne veľmi benevolentné, ale (prekvapme Dostála) nie neobmedzené. Už od začiatku 20. storočia Najvyšší súd upravuje hranicu slobody prejavu. Kto nevie, začalo sa to zásadou „clear and present danger rule“ – teda, že slobodu prejavu možno obmedziť za mimoriadnych podmienok, napríklad vo vojne, kedy by mohli „nebezpečné“ myšlienky bezprostredne (!) ohroziť národnú bezpečnosť.
Na tomto mieste bola pôvodne odvolávka na môjho líblinga Johna Stuarta Milla, ale zasa raz mám rozčítaného Steinbecka:
„Then why does your government not control these newspapers and these men who talk war?“ And we had to explain once again, that we do not believe in controlling our press, that we think the truth usually wins, and that control simply drives bad things underground. In our country we prefer that these people talk themselves to death in public, and write themselvesto death, rather than bottle them up to slip their poison secretly through the dark. (A Russian Journal, 1948)
Loading ...
P