Odborárom sa človek nestáva, odborárom sa človek rodí. Stačí sa zbežne pozrieť na ich predákov, oficiálnych aj tých tieňových, čo veci zháňajú vlastnou hlavou, a je hneď zrejmé, že veriť čo len slovo hentakej bande úlisných mamrdov, k tomu sa nedá dopracovať až počas života. Všetka tá hlúposť, naivita a extrémne nízka mienka o sebe samom nevyhnutne potrebná na prijatie odborárskeho modelu sveta už jednoducho musí byť zapracovaná priamo v génoch.
Je to strašlivý život, pretĺkať sa svetom s takým vrodeným postihnutím. Nalodiť sa s rannou štamprlou do autobusu a ísť za bagetu niekam šaškovať s transparentom, je totiž už len nevyhnutným a relatívne celkom neškodným dôsledkom odborárovho celoživotného prekliatia. Oveľa horšie veci sa takému človeku dejú. Zabiť polku víkendu postávaním na ostrom Žilinskom slnku je ničím v porovnaní so zabitým celým životom v koži pindajúceho, pomýleného, manipulovaného, frustrovaného jedinca, hocikedy nahraditeľného desiatkami podobných invalidov.
Presne tá istá sada morálno-vôľových vlastností, chýbajúcich ambícií a neochoty prevziať zodpovednosť za vlastný život, ktorá človeku nakoniec vrazí do paprče odborársky rapkáč, ho dávno predtým predurčí k takému neradostnému osudu. Nechá ho preplávať našim vzdelávacím systémom, vyformovaným presne na tvorbu spriemerovaných, nesnažiacich sa a nemotivovaných pracovných nástrojov. V mladom veku mu vnukne dušuovlažujúci väčšinový postoj posmievania sa všetkým, ktorí sa snažia o niečo viac, ako len užívať si bezstarostnú mladosť. Ani si to neuvedomí a ruku v ruke so životnou filozofiou postavenou na premise urobiť si svoje nevyhnutné, uliať sa kde to ide a viac sa nestarať, ho toto všetko o pár rokov postaví niekam doprostred fabriky k pásu, kde netreba veľa rozmýšľať len rytmicky hýbať telom, čakať ma poobedňajšiu sirénu a po nej sa s úsmevom vrátiť k poflakovaniu sa vlastným voľným časom, o ktorom ani netuší, že by sa dal stráviť aj nejako užitočnejšie ako len bezbranným čakaním na ranný spoj nazad do fabriky.
Súčasťou mentálneho odborárstva ako ťažkej psychickej poruchy je fatalistické presvedčenie, že nad samotným človekom musí bdieť starostlivá ruka systému, aby mu určila odkedy, dokedy a čo presne má robiť, posunula ho, keď nevie čo so životom a samozrejme sa oňho postarala, aby, v porovnaní so zdravými ľuďmi, priveľmi netrpel dôsledkami svojej nešťastnej diagnózy. Aj keď sa teoreticky chorá osoba pri optimálnych okolnostiach môže celoživotne vyhnúť naplneniu samotného odborárstva, práve toto presvedčenie ju najčastejšie nakoniec dovedie do područia kováckych a iných vodcov, čo si s cynickou zákernosťou drogových dílerov vybrali odborárstvo za svoje živobytie, alebo za cieľ svojich najzvrátenejších politických pudov. Stačí použiť osvedčenú zmes vrodenej závisti a infantilných drístov marxistickej podstaty, aby sa z pokojného nástroja systému a spokojného otroka bez ambícií stal štrajkujúci prevolávač hesiel, ktorých prázdnosť a nezmyselnosť so svojou psychickou výbavou nedokáže prekuknúť.
Prekliatím odborárskej existencie je predstava, že kdesi mimo neho stojí akási vrstva kapitalistov a podnikateľov, ktorá si uzmyslela že z plnohodnotnej bytosti, za akú sa odborár, netušiaci o svojej chorobe, považuje, urobí občana druhej kategórie. Myslí si, že nie on sám, nevzdelaný, pasívny, večne čakajúci na pomoc zvonku, dobrovoľne odovzdaný napospas, ale práve ľudia aktívni, vzdelaní, ochotní vydať sa v živote vlastnou cestou, investujúci a teda časom aj vlastniaci, sú tou najväčšou brzdou jeho života. Nechápe príčinu a následky. Nechápe, že občanom druhej kategórie (keď teda máme použiť slovník jeho predákov) sa stal oveľa skôr, ako si prvýkrát dobrovoľne vsugeroval, že jeho miesto je pri tomto výrobnom páse, pretože všetky ostatné životné príležitosti by vyžadovali skutočnú snahu vymaniť sa zo zovretia svojej osobnej lenivosti a fatalizmu.
Iste, nikto nechce tvrdiť, že vláda, politici a celý spoločenský establishment je v najlepšom poriadku. Má svoje závažné chyby, ich podstata je však ďaleko mimo odborárskeho chápania a krčmových hesiel, pod ktoré sa tí naivní nič nechápajúci ľudkovia tak ochotne stavajú a dokonca, oklamaní svojimi zlomyseľnými predákmi, nebudú váhať ísť kvôli nim aj štrajkovať a ohroziť tak nielen seba, ale aj ľudí, ktorým sa deštruktívnych odborárskych génov do vienka nedostalo.
Aktuálne sa rozbiehajúce odborárske besnenie proti zmenám v zákonníku práce je len ďalším z nekonečného radu zneužitia masy chorých, postihnutých ľudí na dosiahnutie vlastných politicko-ekonomických záujmov. Je to miestne kamikadze: naverbujeme labilných ľudí s vrodenými predpokladmi k iracionálnym činom, namotivujeme ich niečím nereálnym a pošleme ich do ulíc robiť škodu, nech to stojí, čo to stojí, bez ohľadu na to, že čim ďalej sa im podarí zájsť, tým viac poškodia v prvom rade sami seba a svoje rodiny. A tie bezbranné chúďatka tam budú stáť, škriekať naučené heslá proti zmenám v zákonníku práce, pričom nerozoznajú zákonník práce od margarínu a ich skorumpovaní vodcovia sa budú tešiť na zaslúžené smerácke prachy, a možno aj, po vzore jedného bývalého kolegu, na miesto primátora nejakej z množstva Bystríc, alebo podobnú trafiku.
Nám ostatným ich bude najskôr ľúto, tak ako je nám ľúto detí v Afrike, z ktorých si niekto urobil detských vojakov, ale po čase ľútosť vyprchá, lebo celá tá masa bude svojou hlučnou hlúposťou mimoriadne otravná a tak chorí – nechorí, budeme ich nenávidieť tak ako oni nenávidia každého, kto vlastnou snahou niečo dokázal a budeme si potichu priať, aby teda dostali čo chceli a potom nemali, čo žrať, lebo nezamestnanosť ako za Mečiara je presne to, o čo sa nevedomky snažia.
Strašné prekliatie, strašné a pomáha na to len troška vzdelania a štipka rozumu. Státisíce zombíkov v odborových zväzoch bohužiaľ už dávno oboje vymenili za pivo, teplo domácej pece a turecké telenovely.
Loading ...
