Poznáme to. Šíriaca sa kvázi-panika (v skutočnosti možno prameniaca viac z recesie a túžbe po senzácii ako z obáv) z možnej prichádzajúcej apokalypsy. I ja, ročník ʼ89, som tých potenciálnych prežil neúrekom. Neviem si ani predstaviť, čo by sa mi hnalo hlavou, ak by som čo i len jednu z tých hrozieb bol býval bral vážne. Kontroverziami prešpikovaný dánsky režisér Lars von Trier sa pokúsil túto neľahkú predstavu realizovať vo svojom najnovšom diele Melancholia.
Film je rozdelený do dvoch častí, každá opisujúca jednu z 2 sestier – a každú v rôznych stavoch ich myslí. V prvom dejstve, ktorého dej je situovaný do odľahlého, honosného vidieckeho sídla počas svadobnej hostiny mladšej zo sestier – Justine - by človek čisto zo psychologického hľadiska mal pocit, že ide skôr o štúdiu bi-polárneho syndrómu, ako depresívneho a rezignovaného prístupu jedinca k svojmu okoliu. Mladej Justine na prvý pohľad nič nechýba – vyzerá byť šťastne zamilovaná s výhľadom úspešnej kariéry a neexistuje jediný dôvod myslieť si, že by sa veci mali mať opačne. A predsa….Justine nie je šťastná. Chvíľkové stavy predstieraného úsmevu sú neutralizované potrebou náhleho úteku do priľahlých priestorov golfového ihriska, alebo izby svojho synovca. Duchaplné dialógy so sestrou, ktorá jej pripomína prísľub o zachovaní dobrej nálady. Vyčerpávajúce vyhýbanie sa šéfovi, pre ktorého stále nemá hotový slogan k posolstvu z najnovšej reklamy, končiace aférou s jeho poskokom a následným nervovým zosypaním ústiacim do zúfalej snahy vyhľadania neprichádzajúcej pomoci od jednotlivých členov rodiny.
Moment prvotného zamyslenia neprichádza v úvodnom inštrumentálnom prológu okrášlenom, ako sa neskôr ukáže vizuálnymi “flešbekmi” nadchádzajúceho príbehu hlavnej hrdinky. Tie majú, zachovávajúc Trierovu tradíciu, za úlohu len akosi flirtovať so zmyslami. Ten moment prichádza až v dokonalej absurdite priebehu svadobnej slávnosti, na ktorej spoznávame bizarné charakteristiky jednotlivých členov rodiny. Matku – mfp nihilistku, otca hedonistu, navzájom si ako správni ex-manželia lezúci do vlasov nehľadiac na nutnosť zachovania dôstojnosti a dekóra počas najkrajšieho dňa ich dcéry. Posadnutého workoholického šéfa Justine, ktorý jej prácu pripomína aj v tento pomyselne vznešený okamih života. Povýšeneckého švagra, ktorý ad nauseam opakuje, koľko ho celý ten špás stál a preto je jej povinnosťou si to náležite užiť a tiež nejakú pointu, že jeho golfové ihrisko má predsa 18 jamiek!
Mohol by som spustiť analýzu a každej z týchto postáv prideliť subjektívnu reprezentatívnu rolu jednotlivých aspektov zvrátenosti spoločnosti, v ktorej žijeme, ale… Načo? Recenzia nemá byť invazívna, že áno.
Mimochodom, ani tvorcovia sa vôbec nesnažia otravovať diváka akýmikoľvek filozofickými, prípadne metafyzickými otázkami; ani raz sa žiadna z postáv nespýta, že “prečo”. Celé ohnisko je prenesené, možno až príliš ostentatívne, na emocionálnu stránku veci. A boj. Jeden z najťažších bojov, ktoré človek môže viezť. Ide o boj existenciálny, vnútorný, so sebou samým, keď je jedinec konfrontovaný s myšlienkou neodvratného a predčasného konca, topiac sa v mori beznádeje, prázdnoty a nemohúcnosti…keď je to proste celé zlé. Justine tento boj evidentne prehráva, najmä keď sa garde v druhom dejstve záhadne zmení a z hotového mizantropa sa ku koncu stáva s realitou vyrovnaný, citovo odosobnený salámista.
Tento film rozhodne nie je vhodný pre ľudí, ktorí hľadajú kino ako útek pred krutou realitou sveta a považujú ho za priestor pre mentálnu hygienu po náročnom, stresujúcom týždni. Nie je to to pravé snáď ani pre tých, ktorí majú problém odsedieť si povinnú jazdu nie celkom záživných pasáží s cieľom zachytenia pointy príbehu. Vlastne ani neviem popísať, pre koho by tento film mohol byť. A to je dobre, pretože škatuľkovanie by nebolo veľkým signálom originality, nie?
Recenziu finišujem na pražskom Hlavnom nádraží, pretože, ako vždy, zmeškal som svoj vlak mysliac na sprostosti. A možno nie celkom. Chlipkajúc si z podpriemerne kvalitného Earl Grey s kvapkou mlieka (aj keď mám závažné podozrenie, že ide skôr o tú bielu, kondenzovanú brečku s divnou konzistenciou zriedenú s mliekom), v tomto momente a citovom rozpoložení by mi možno každý film prišiel retrospektívne ako nadpriemerný. V mantineloch súčasnej kinematografie a medzi žánrovo obdobnými kúskami z posledných rokov si však dovolím tvrdiť, že ide o vcelku podarený exemplár. Škoda len, že sám autor torpédoval akékoľvek nádeje na medzinárodnú prestíž svojim štipľavým jazykom, ktorý bol uňho opäť raz rýchlejší ako myšlienkový pochod. Následkom tejto momentálnej indispozície (alebo permanentnej šialenosti?) vznikol akýsi pofidérny cluster myšlienok, ktorý je asi ťažké nazvať slovom iným, ako bullshit a autorovi vyslúžil akurát tak štatút persona non grata vo vysokých filmových kruhoch pre blízku budúcnosť. Povesť preto zachraňovala pôvabná Kirsten Dunst, ktorej popravde išlo taktiež o krk, kedže od trilógie po boku pavúčieho muža o nej veľa počuť nebolo. Vo filme okrem svojich bezchybných kriviek (a to teda všetkých!), dokonalej exekúcie pohybu mimických svalov pri hraní už hraného úsmevu ukázala práve všestrannosť a spríjemnila divákovi čakanie na vyvrcholenie.
Nebudem klamať ak poviem, že som očakával niečo viac. Možno menej originality a viac záživnosti. Ale napriek chvíľkovým pocitom nudy dej neopustilo rúško záhady – síce očakávaného, ale nie celkom s istotou predvídateľného ukončenia.
Melancholia sa nezaradí k skvostom svetovej kinematografie, ale v tomto momente aspoň úspešne vybočuje zo sivého priemeru.
Loading ...
