Zastávka prvá:
Mám trinásť rokov, čítam Bravo (lebo mám tých trinásť rokov) a pomedzi zmätené otázky a ešte zmätenejšie chlapčenské skupiny sa v tom istom Brave ako spása z neba a redakčný omyl objaví rozhovor s raperom, ktorý si hovorí Ice-T. Asi preto, že Tracey, ako sa skutočne volá, je dievčenské meno. Veď to v tom rozhovore aj priznáva.
Inak je Ice-T tvrdý. Najtvrdší. Určite teda najtvrdší v mojom dovtedajšom svete. Aj Kurt Cobain bol tvrdý, ale nie až tak a najmä vtedy už niečo vyše roka mŕtvy. Čiže Ice-T. Nepamätám si, čo v tom rozhovore povedal. Pamätám si tú tvrdosť.
Zastávka druhá:
Mám šestnásť rokov, sedím v autobuse smerujúcom na spiatočnej ceste z Viedne do Popradu. Už si celkom nepamätám, čo sme v tej Viedni robili, ale boli sme tam my, čiže gympláci a boli tam učňovkárky. Nedáva to zmysel, ale takto to bolo.
V tom autobuse sedíme na zadnej päťke, Miro, ja a Morho, ktorého sme volali Morho, lebo keď sme všetci naspamäť recitovali Chalupku, on začal A ty ahoj ho, Mor ho! a bol frajer. Okrem nás ešte dve baby z tej učňovky. Sú také lacné a otvorené, ak by som vtedy tušil, že existuje slovo attention whore, bol by som vedel ten pocit opísať.
Zvláštnym spôsobom ma fascinujú, chápete, mám tých šestnásť a takáto otvorenosť vybočuje z bežného priemeru žien (sic!), s ktorými sa stretávam. Trvá to asi päť minút, potom ma to prestáva baviť. Odhaľujem to prázdno, len ho tiež ešte neviem opísať. Navyše ma aj tak najviac trápi, čo bude, keď mama príde nato, že som zase nezjedol desiatu.
Nasadzujem si slúchadlá, hrá Body Count. Ice-T spieva Cop killera. Je taký hustý, že ho radšej zakázali kde mohli a začali Amerikou.
Vsuvka:
Týmto si spĺňam svoj dlhodobý zámer napísať ódu na Body Count a včleniť ju do článku tak, aby nepôsobila ako päsť na oko. Body Count si ju zaslúži, lebo bol výborný pre asi tisíc dôvodov a nejakou dramaturgickou sabotážou sa raz dostal aj do Deky. Talk to me about black metal a ja vám poviem, že jeho jediným skutočným nositeľom aj tak navždy bude banda štyroch fakt strašne vytočených černochov a Ice-T pobehujúci po pódiu v plynovej maske. To je black metal v pravom zmysle slova. Time is short, homocide is the number one sport, hej, keby mama vedela, čo počúvam, keď rozmýšľam nad chlebom so salámou, ktorý mám nezjedený v ruksaku. Také to vtedy boli časy. Celé popletené.
Zastávka tretia:
O tri mesiace neskôr mám furt tých istých šestnásť, sedím v Boeingu British Arways z Londýna do Edinburghu a mám z toho zážitok. Dostaneme sa do príšernej turbulencie, tak aby som sa odtiaľ nejako dostal, opäť si nasadzujem tie isté slúchadlá. New York – dead. Atlanta – dead. Chicago – dead. Oakland – dead. Miami – dead. Detroit – dead , proklamuje v nich ten istý Ice-T s Body Countom. Pristane to k môjmu naliehavému pocitu, že teraz určite zomriem a nejako sa s tým zmierujem.
Nakoniec pristáva nie pocit ale lietadlo, na parkovisku ma čaká hosťovská rodina, odvezie ma k sebe a na druhý deň im niekto podpáli auto. Dnes už viem, že nebývali v najlepšej štvrti, vtedy som také veci nevnímal. Nabudúce si kúpim diesel, povie k tejto téme Gary. Nič nechápem. Veď vravím, že to bola taká popletená doba.
Zastávka štvrtá:
O mnoho rokov neskôr, nie v Poprade ani Edinburghu ale v Bratislave, čítam zbierku splatterových poviedok A bude hůř, ktorú si napísali a vydali dvaja nadšenci tohto žánru, Martin Moudrý a Mark E. Pocha. Ľudia v tej knihe umierajú na tisíc spôsobov, mordovaní morfovanými králikmi a inými prostriedkami, tak sa to snažím aspoň zaobaliť do nejakého konceptu. Opieram sa o komiks, touto cestou by sa dalo ísť, tak v tých poviedkach hľadám síce brutálny, ale aj tak spravodlivý boj dobra so zlom, lenže aj tento vetchý koncept sa mi po piatich stranách rozpadá. Neumierajú len zlí a nezabíjajú len dobrí.
V hlave mi zase znie Body Count. New York – dead. Atlanta – dead. Chicago – dead. Oakland – dead. Miami – dead. Detroit – dead, lebo to vyzerá tak, že mŕtvi sú úplne všetci a tí, ktorí nie sú, by to skôr v temnom svete týchto poviedok ľutovať. A tak. Autori túto knihu sami označujú za brak, čo nie je pejoratívum ale legitímne naznačenie toho, že si sami uvedomujú, čo píšu a nestanovujú si neprekonateľné ciele. Snažia sa to aj zdôvodniť, hoci vysvetlenie v štýle tento svet je zlý a ľudia v ňom umierajú, takže akýkoľvek iný štýl by bol falošný, v sebe pravdepodobne obsahuje vážne logické nedostatky.
Čo tam ale po logických nedostatkoch. Poviedky v zbierke sú napísane remeselne zručne, spĺňajú všetky dobré aj zlé klišé, ktoré žáner vyžaduje a majú v sebe aj niekoľko zaujímavých nápadov. Normálne dobre odvedená práca, ktorá, ak navyše autorov baví a nájde si svoje publikum, nemá dôvod nebyť vydaná. V zásade by sa dalo dokonca povedať, že aktivita kohokoľvek, kto dobrovoľne vo svojom voľnom čase prispieva k rozšíreniu literárnej scény a nerobí to brakmi tváriacimi sa ako skutočné knihy, je chvályhodná.

A bude hůř je iná váhová kategória ako A bude hůř Jana Pelca, o ktorej by som tiež vedel čo-to napísať, ale vôbec nič to neznamená. Ak si chcete predstaviť svet, v ktorom sa budeme všetci zabíjať a zároveň tomu nechcete príliš uveriť, môžem odporučiť.


