V minulosti tým bol lokálne známy Poprad a nikto si to nevšimol, lebo Poprad má o kúsok menej fanúšikov ako Barcelona, celkom určite teda aspoň za hranicami popradských sídlisk Západ a Juh I, II, III a IV. Poprad sa snažil puk doniesť až do bránky a keďže to predsa len nebola tá Barcelona, nie vždy sa im to darilo a nikdy nič nevyhrali. Ale snažili sa.
Bolo by naivné myslieť si, že sa Barcelona inšpirovala hokejovým mužstvom, ktorého priemerná návštevnosť na zápase sa nevyrovná barcelonskej návšteve na tréningu juniorky, ale chcem nájsť podobnosť a aj ju nachádzam. Znie to totiž dobre.
Inak: futbal sa má hrať pre radosť, pozerať sa oplatí pre krásu a pridanú hodnotu. Pre chvíle úžasu. Remíza s ôsmimi gólmi má tešiť viac ako jediný gól v piatej minúte a následné bránenie zábavné asi ako počúvanie novoročného prejavu nášho prezidenta. Arsenal hrá práve takto, preto je to môj druhý najobľúbenejší klub, aj Barcelona takto hrá a preto je najobľúbenejšia.
Fandiť Barcelone je radosť, hlavne v posledných rokoch a mnohí to v tých posledných rokoch aj robia. Fandiť úspechu je totiž príjemne ľahké. Barcelona vyhráva všetko. Ťažšie je to spraviť naopak, mať necelých dvanásť rokov, pozerať finále vtedy ešte Pohára európskych majstrov a v ňom sledovať ako AC Miláno Barcelonu nemilosrdne rozoberá na drobné súčiastky. Štyri góly dalo vtedy Miláno a Barcelona žiaden a práve vtedy som jej fandiť začal. Z ľútosti. Nie je to ideálny začiatok žiadneho vzťahu. Napriek tomu pretrval.
Barcelona vždy hrala futbal, na ktorý sa dalo pozerať, navyše dávala fanúšikovi pocit pridanej hodnoty, lebo sama o sebe tvrdí, že je més que un club a neznie to ako klišé. Na drese, síce už poslednú sezónu, ale predsa nosí Unicef. Nehrá na jedna-nula. Nenudí, dáva góly, hrá kombinačne a vyhráva, čo je inak pomerne zriedkavá kombinácia. Vraj je to nuda, lebo vyhráva všetko a všade, tvrdia niektorí, ale pravda to nie je, lebo vyhrávať všetko s priemerom zhruba tri góly na zápas je o dosť lepšie ako volať sa Chelsea alebo Inter Miláno. Ak by každý dával na zápas tri góly, moja babka by zaspávala s Messiho fotkou na nočnom stolíku. Futbal by stál za viac.
Tak sa mi teda stretli už v osemfinále, moji dvaja obľúbenci, a bolo mi toho Arsenalu ľúto. V ideálnom prípade som si predstavoval po osem gólov v každom zápase a potom dramatický penaltový rozstrel rozhodnutý v štrnástej sérii, lebo presne toto by bolo dôstojné vyvrcholenie dvojzápasu, v ktorom sa stretnú dvaja, ktorí vedia a chcú hrať futbal. V realite mi bolo jasné, že Barcelona postúpi, čo aj spravila. So štýlom.
Podstatou Barcelony je totiž spôsob, ktorým dáva góly. Pred priemerným brankárom a ľahko nadpriemernou obranou totiž hrajú futbaloví géniovia. Nie je to iba o Messim, je to o všetkých, ktorí si nabiehajú, prihrávajú, kombinujú, vedia o sebe, dokážu to s ľahkosťou a samozrejmosťou rannej cesty do práce. Ak je toto nudný futbal, neviem, čo viac by ste chceli.
Je to presne o tom, ako proti Arsenalu padli tie dva góly z hry. O biliardovej akcii, kde prvý nahrá druhému a rozbehne sa, dostane loptu naspäť presne včas, aby mohol nahrať tretiemu, ten mu ju opäť vráti, ale to už je ten prvý v čistej šanci, ktorú aj s úsmevom premieňa. Premenil by som ju aj ja, len by som sa v nej nikdy neocitol, lebo niekde po ceste by som určite niečo pokazil. Chyba lávky, ktorá zároveň vysvetľuje, prečo Marca namiesto Marca velebí Messiho.
Je to presne o najgeniálnejšom góle, aký som za poslednú dobu videl a to som ich videl dosť. O milimetrovej prihrávke do uličky, kde obranca natiahne nohu, ale nedočiahne presne o ten jeden zásadný krok a jednu zásadnú sekundu.
O Messim, ktorý sa tým pádom rúti na brankára a je v situácii, v ktorej by to deväťdesiatdeväť percent hráčov zavalašilo tvrdo a bezohľadne do ľavého horného rohu, prípadne by vybili umelé osvetlenie, ak by sa volali Martin Jakubko. Lenže Messi sa volá Messi a je len jeden, preto robí to, čo by neurobil nikto iný. Brankára si s ľahkosťou na jednom metri prehadzuje a robí to preto, lebo nikomu inému by to ani nenapadlo. Niečo také nie je znakom futbalového myslenia, ale nefalšovanej geniality. Brankár teda siaha do prázdna, nasleduje už len volej do brány otvorenej ako vráta a milióny ľudí v úžase.
Presne preto je dôležité mať rád Barcelonu. Takéto divadlo totiž až na malé výnimky pripravuje dvakrát týždenne, samozrejme a s ľahkosťou. Áno, časom je to jednotvárne, ale na brilantnosti to nemení vôbec nič. Čiže si to pre istotu zopakujme: ak by všetci hrali futbal tak, ako Barcelona a Arsenal, nenudili by sme sa napríklad pri pohľade na tú geriatriu, čo z posledných síl dýcha v AC Miláno.
Loading ...
