Keď sa pozriem na odborárske demonštrácie, kadejaké iniciatívy, protesty, štrajky a vôbec krik zo sociálnej Valhally, vždy sa úprimne začudujem, kde sa to v tých ľuďoch berie. Zvykol som si na štandardnú tuposť, neschopnosť pochopiť písaný text alebo keď si hlúpy Jano naťahuje čiapku na nohu a topánku na hlavu, ale stále ma fascinuje tento vyšší rang osprostenia – keď je niekto (hovorme mu sociálny planktón alias odborár) schopný dlhodobo ignorovať realitu.
Poviete si, akýže nad nimi rozmysel, druzgnúť im lopatou po makoviciach, vyfliaskať, ošťať, lopatu im vraziť do rúk a vypechoriť ich na mraz, nech sú po prvý raz v živote užitoční. Ale nieže tak drsne, lepšie bude, keď ich rozoberieme a namiesto nekvalifikovaných námezdníkov z nich nezostane nič.
Základný problém odborov (a zrejme vulgárnej ľavice ako takej) spočíva v prostej argumentačnej chybe; jadrom nášho nedorozumenia s mentálnou subnormou nie je ich zlý úmysel ani lenivosť, len triviálna chyba v neformálnej logike. Stačí ju nájsť a potom sa už takmer nemáme o čom baviť.
Celý rozpor vzniká pre falošný argument, ktorému sa hovorí wishful thinking. Teda priklonenie sa k argumentom s pozitívnymi dôsledkami na úkor tých, ktoré sú založené na dôkazoch. Lapidárne povedané, je to ako keby ste povedali, že čoskoro nabetón vyriešime termojadrovú fúziu, pretože to potrebujeme.
Podobne, priatelia naši kozatí, vychádzajú z premisy, že máme nárok na akýsi dôstojný život, primeranú plácu a neviem ešte čo, pretože je to tak spravodlivé. Pičuzryžú, vypadne nevdojak zo záhoráckej papule – spravodlivosť nie je prírodný zákon, rozdať možno len toľko jabĺčok, koľko sa ich do ošatky nazbiera a je úplne fuk, že správne by ich malo byť dva razy toľko. Keď sa odborára v predškolskom veku spýtate, ako by rozdelil päť malvíc medzi troch kamarátov, dal by každému po dve a zopár by si ich ešte odložil pre seba. Prečo? Lebo sa mu to tak zdá spravodlivé.
Raz a navždy si treba povedať, že nekonečné kvákanie o tom, kto spôsobil krízu a že ľudia si nezaslúžia účet splácať, je dokonale irelevantné. Kedysi tu Ondřejíček žartovne šplechol, že „your argument is not related to elephant, therefore is irelephant.“ A o to presne ide: možno si aj nezaslúžia, ale diskusia sa má skončiť v momente, keď potrasieme meštekom a nič v ňom nezacinká. Slovenská námezdná pracovná sila sa tiež nijako nezaslúžila o konjunktúru a predsa z nej profitovala. Obhajoba rozdeľovania bohatsva podľa akejsi kozmickej spravodlivosti a nie podľa ekonomických zákonitostí je diaľnica ku komunizmu, inak sa to nedá nazvať.
Keď odborári bliakajú, že skladníka ve šroubárně predsa nemožno vyhodiť len preto, že tam (okrem čítania Vergília v originále) nemá čo robiť a on si chudák inú prácu nenájde, aj sa smejem, aj sa chytám noža. Ale aby som im nekrivdil, treba povedať, že v tom nie sú sami, miestami mám pocit, že tu sa ubližuje úplne všetkým. Podobne krákajú rodičia, učitelia, lekári, prekladatelia, strojvodcovia, invalidi, nezamestnaní, malomocní aj celkom nemocní, no jednoducho všetci, ktorí si vraj zasluhujú štedrejší groš. Chcel by som vidieť tých umrmlaných rodičov čo by tresli o sociálnej spravodlivosti, až by som im schmatol materskú s tým, že lepšie než kupovať plienky by hádam bolo zachraňovať ľudské životy v subsaharskej Afrike.
Celé sa to dá zhutniť do otázky, či je spravodlivé, aby hlúpy a lenivý vandrák zarábal menej ako nadaný, cieľavedomý, pracovitý manažér. Veruže to spravodlivé nie je, náš fiktívny oplan aj pracovitá včelička sa so svojou intelektuálnou výbavou narodili a tú charakterovú majú najmä od rodičov, ktorých si tiež nevyberali. Tak isto príroda diskriminuje ženy, ktoré, kým budú rodiť deti, jednoducho musia mať štatisticky nižšie gáže. Dva razy darmo, so systémovou nespravodlivosťou sa treba zmieriť, snahy zmeniť ju sú čúraním proti vetru, pri ktorom sa možno jedine zafŕkať.
Čudovali by ste sa, ale aj v špinavých pajzloch, v ktorých sa rád presúšam, sa dá štamgastom trpezlivo vysvetliť, že akokoľvek sa nám to nezdá, Slováci jednoducho žijú nad pomery – a nie, znížením platov politikov sa rozpočtová diera nezalepí. Jasné, frfleme všetci, ale demonštrovať proti tomu je ako spisovať petíciu proti veľkosti gravitačného zrýchlenia. Nebuďme teda na odborársky planktón zlí a radšej sa venujme osvetovej činnosti, raz to predsa musia pochopiť aj oni. Kým sa tak nestane, treba si len pamätať, že pustiť odborárske kozy k akejkoľvek zodpovednej funkcii sa rovná povýšeniu Kozlíka na záhradníka.
Isteže, je možné, že som vo svojej veľkorysosti prestrelil a naozaj sú to špinaví zmrdi, ktorí zámerne argumentujú bezostyšným verbálnym smogom, lebo vedia, že ublížený plebs im to zhltne. V takom prípade by som sa napokon k vyššie zmienenému lopatovému postupu predsa len priklonil.
Poznámka na záver:
Inšpirovaný týmto blogom poprosím tých, ktorí z textu pochopili, že som nepriateľ spravodlivosti, že zločincov by sme nemali zatvárať a tak podobne, aby zdvihli ruku. Máme? Tak teraz ju prosím položte VEDĽA klávesnice.
Loading ...
)
