Dlho som pri čítaní tohto článku musel premýšľať, kedy naposledy ma niekto nabádal, aby som sa správal ako „uvedomelý občan“. Určite na pionierskom sľube a odvtedy si nepamätám. Až teraz, štátni štatistici platení z našich daní sa sťažujú, že ľudia neprikladajú tejto extrémne drahej intelektuálnej zábavke dostatočnú dôležitosť. Nuž čo, máločo odráža roky nezmenené myslenie byrokratov lepšie ako ich slovník.
Byrokrati sú pliaga a čím menej sú potrební, tým sú zúrivejší. Pretože keď už je raz niekto byrokratom s pečiatkou, alebo štátnym zamestnancom vedomým si holého faktu, že v súkromnej sfére by na podobnej pozícii musel naozaj makať, bude si válovček brániť do poslednej suchej nitky svojho glotového rukáva. A veru, v súčasnom svete nie je nikto viac nahraditeľný ako byrokrati, zvlášť byrokrati tohto postsocialistického typu, aký si chováme tu na Slovensku.
Ak by sa Slovensko začalo riadiť zdravým rozumom, polovici terajších štátnych zamestnancov by pomaly začínala výpovedná lehota. Platíme desaťtisíce ľudí, od viditeľných okienkárov, až po presúvačov lajstier ukrytých v pozadí stuchnutých kancelárií, ktorí sú s trochou vôle nahraditeľní najskôr pár desiatkami programátorov a neskôr možno stovkami vyškolených administrátorov a nejakým tým tajwanským hardvérom zanedbateľnej hodnoty. Žijeme v dvadsiatom prvom storočí, v jednej z najvyspelejších častí sveta. Nedá sa donekonečna ignorovať, že hodnota úradníka podávajúceho stránkam tlačivo až kým v ňom nie sú vyplnené všetky kolonky sa limitne blíži k cene počítača, ktorý to dokáže robiť za neho, aj za päťtisíc jeho kolegov, zaberá nepomerne menej priestoru, vypije len minimálne množstvo kávy a je emočne úplne neutrálny, čo znamená že je o kus prívetivejší ako štandardná panička z pasového oddelenia.
Jedného dňa to nakoniec príde, ale je zrejmé že byrokrati naprieč generáciami spravia všetko preto, aby sa toho dňa nedožili. Ich výhodou je, povedané slovami klasika, že držia za gule nielen ľubovoľnú vládu, ale tým ako sú rozmetastázovaní v celom systéme, aj všetkých ľudí v tejto a ľubovoľnej podobnej krajine. To im dáva možnosti efektívnej preventívnej obrany – zvýrazňovania vlastnej dôležitosti, neustáleho pripomínania svojej existencie a vzbudzovanie dojmu nosného múru tunajšej štátoprávnej budovy. Trpia tým nielen lesy celého sveta, pretože tlačivo v troch kópiách toť svätý grál byrokratickej existencie, ale najmä ako občania sme od puberty vychovávaní v podvoľovaní sa pravidelnému byrokratickému znásilňovaniu trápne prezlečenému za udržiavanie poriadku vo veciach verejných.
Povinné sčítanie ľudu raz za desať rokov je priam archetypálnym príkladom úradníckej buzerácie a zábavky v jednom. Veď prečo nespojiť príjemne s užitočným. Minie sa kopu peňazí, ktoré by sa nebodaj mohli jedného dňa použiť na informatizáciu štátnej správy a zároveň sa dá dobytku jasne pocítiť, kto je tu pánom, kto si môže dupnúť a ty musíš poslúchať, bez ohľadu na to o akú hovadinu ide. A ešte, bonus nad to všetko, získame čísielka, z ktorých sa dozvieme, že osemdesiat percent obyvateľov sa považuje za kresťanov, čo keby bola aspoň spolovice pravda, tak by táto krajina musela vyzerať úplne inak.
S argumentom, že cenzus ľudu sa vykonával už od starých Grékov, ak náhodou nie ešte v jaskynnej spoločnosti, ho ideme aj tento rok vykonať za použitia tých istých prostriedkov. Ani Johnny Walker nelipne na tradíciách tak ako Štatistický úrad.
Nájazd hôrd komisárov s kilami tuhy v prepisovačkách a tonami papiera v rukách je stelesnením najtajnejších úradníckych túžob, pornografiou pre byrokratov, kde vo vrcholnej scéne musí každý jeden občan padnúť na kolená a nechať na sebe vykonať ponižujúci akt úradnej nadradenosti. Dôležití byrokrati formátu tých dvoch pánov z článku na SME sa tvária že Slovensko nevyhnutne potrebuje získané údaje a je im vcelku jedno, že tie údaje už dávno majú, len si ich musia pozbierať medzi svojimi kolegami z iných úradov.
Vyhodiť na to kopu prachov a obťažovať s tým ľudí je pre nich nielen oveľa jednoduchšie, ale v prvom rade je to presne to sabotovanie neodvratného napredovania spoločnosti aké sa dialo kedysi dávno, keď zmätení robotní rozbíjali parné stroje, aby im nebrali prácu. Prepojené databázy štátnych inštitúcii sú ich nočnou morou. Na akom rozpočte by sa potom dalo pijavičiť, keby sa dali relevantné dáta získať pár klikmi?
Našťastie, popri tom ako sme po celý život bezbranní voči väčšine byrokratického zverstva, sčítanie ľudu môže byť našim plamienkom ľudského vzdoru. Pretože vynechávať voľby sa nevypláca, aj keď dobre vieme, že stoja na vrchole celej sebapotvrdzovacej systémovej pyramídy. Vyhýbať sa styku s úradníkmi sa tiež dá len dovtedy kým človek nepotrebuje niečo typu vodičského preukazu a ignorovať komunikáciu so Sociálnou poisťovňou alebo daňovým úradom, i keď bodrel je na ich strane, končí tvrdou represiou.
Ale sčítanie ľudu je iné.
Je síce povinné, ale keďže to nemajú chlapci a dievčatá ako okontrolovať, môžeme im nabulikať čo len chceme, od eskimáckej národnosti až po príjem dva milióny eur mesačne. A nielenže že môžeme, ale mali by sme. Je to ako hlasovať nohami, ale zábavnejšie.
Sčítací komisári nie sú naši priatelia, sú to zástupcovia našich väzniteľov. Ich tlačivá neprinesú úžitok, slúžia len na potvrdenie súčasného stavu a vulgárneho sebavedomia štátnej správy. Keď Široký rozpráva o tom, ako MS v hokeji robia obraz celého Slovenska a preto sa všetci musia snažiť, aby dopadli dobre, tiež je to na smiech. Kým byrokratická beštia pri každou svojom žiadostivom zamňaukaní dostane, čo si zaumienila, v živote nezmení svoje správanie. Musí dostať po nose a musí to byť šupa poriadna, aby pochopila, že takto to ďalej nejde. Od nás sa pri tom očakáva len troška fantázie a ľudovej tvorivosti. Pár tisíc Eskimákov pred desiatimi rokmi bol pekný začiatok, ale dá sa určite aj lepšie. Česi si vymysleli náboženské vyznanie rádu rytierov Jedi a to je silná motivácia.
Sčítanie ľudu, tak ako sa ide zasa robiť je neprípustná a neefektívna otrava. Môžu sa byrokrati nafukovať, že tie dáta nevyhnutne potrebujeme, môžu sa v štýle majora Terazkyho dovolávať občianskej uvedomelosti, ale nič sa nemení na tom, že uvedomiť sa musia oni a nie my.
Ak chcú pravdivé údaje, majú ich, len treba otvoriť správny šuflík. Tam to končí, za tento bod debata nesmie pokračovať. Desať rokov vedia, že budú musieť znova sčítavať. To je dosť času na to, aby zistili, kde sa tie dáta nachádzajú a ako sa k nim dostať, tak aby to stálo desatinu z toho čo vyhodia teraz, dúfajúc že ešte aj v roku 2021 to uhrajú presne rovnako.
Ak im stačia nedôveryhodné hlásenia zbierané komisármi, dostanú ich. Senzi cenzus so všetkým, čo k nemu patrí.
Osobne si ale myslím, že im to je vlastne jedno. Podstatné že to budú môcť až do ďalšieho cenzu prenášať hore dole po kutlochoch. Aj s Eskimákmi.
Loading ...
