Milujem futbal, na ktorom je čo milovať. Futbal ako hru, nie suchopárnu štatistiku s výsledkami zoradenými pod sebou, tridsaťosemkrát za sezónu. Píšem tento článok, lebo mi robí radosť baviť sa o filozofii tam, kde som pred nejakými desiatimi rokmi videl len spotené dresy, ukričaných divákov a pár litrov vzduchu zabaleného v gume a koži čo sa ho všetci na ihrisku snažia dotlačiť celým objemom za kus bielej čiary.
No dobre filozofia je možno silné slovo, ak sa vám bridí spojiť ho s futbalom, môžete ho nahradiť výrazom štýl alebo životné presvedčenie. Nezáleží na tom, pretože tak či onak, budeme mať ma mysli to isté – rozdiel medzi rôznymi spôsobmi hrania futbalu, ekvivalentný rôznym spôsobom ako prejsť životom, alebo rôznym učeniam, vyznávajúcim rôzne hodnoty.
Sú ľudia a možno je ich dokonca väčšina, čo majú dojem, že rozhodujú výsledky. – História sa na to pýtať nebude, vravievajú a ospravedlňujú tým Mourinha a jeho minuloročných talianskych betonárov, zúfalých, smiešnych a otravných ako človek z opačného konca kupé, čo sa na vás zavesí a chrlí svoje problémy až kým konečne nevystúpi.
Iní, a tiež ich je dosť, sú bojovníci. Hrubá sila namiesto talentu, viera v kvantitu nahrádzajúcu kvalitu a drevorubačské kluby dolnej polovice Premier League. Hrajú srdcom, nohami lámu všetko okolo. Naslepo nakopnuté lopty, obrovský dôraz a nakoniec ľǔtostivé šťastie utrmácané toľkými pokusmi, že sa jednoducho poddá a nejaký ten gól sa podarí ukopať.
Pragmatici, drevorubači, poprípade ropní a mafiánski skratkári a ešte aj mnohí ďalší môžu byť úspešní. Môžu mať milióny fanúšikov a ich hra im dokáže priniesť rešpekt, alebo aspoň strach súperov, ale že by som to mohol milovať? V žiadnom prípade. Na to treba oveľa viac, ako len betónovať a preplácať hviezdy iných klubov. Nedá sa milovať niečo, čo v sebe nemá kus grácie.
Futbal, ten ktorý mám rád, je záležitosť takmer aristokratická a nespochybniteľne estetická. Keď pozerám futbal, chcem vidieť ľudí, ktorí sa narodili s talentom, tejto malichernej zábave obetovali mladosť a len vďaka tomu v nej vynikajú ako málokto iný na svete. Špičkový futbal je cirkus a jeho cieľom nie sú výsledky. Jeho cieľom je zábava, bezmedzný obdiv ohúreného publika, chvíle keď sa zastaví čas a ja si poviem, že toto by som nedokázal, ani keby ma ako kojenca odtrhli od rodičov a dali na výchovu k Peléovcom. Ľudia za futbal platia veľa peňazí a upotených 1:0 po hodine a pol brutálnej nudy, alebo celozápasový betón na siedmych obrancov si za ne zaslúžia len najväčší masochisti.
Toto všetko, romantickú povahu toho, čo vo futbale už dlho podvedome vyhľadávam som si takto jasne uvedomil minulý týždeň. Prišlo to pri tomto videu, niekde medzi sedemdesiatym a osemdesiatym opakovaním, na druhý deň po tom, ako som tú situáciu videl v priamom prenose.
Dobre si ho pozrite, nehanbite sa aj viackrát, pretože toto je umenie.
Je to druhý gól Arsenalu proti Barcelone. Pár minút do konca zápasu, ktorý Arsenal tým gólom vyhral 2:1. Moje najobľúbenejšie mužstvo porazilo aktuálne objektívne najlepší tím na svete. Ešte chvíľu pred tým momentom experti svorne tvrdili, že sa nedá postaviť Barcelone v otvorenom boji a neprehrať. Ale Arsenal nemal inú možnosť, ich futbalová filozofia je o radosti z hry, aj keď na ňu už toľkokrát doplatili.
Aj v stredu prehrávali, ale podarilo sa im vyrovnať a potom vymysleli túto akciu. Je v nej ukrytá krása futbalu, tá skutočná, hodná lásky. Zároveň je v nej všetko, čo sa dá povedať o súčasnom Arsenale a dokonca všetko, čo o podstate futbalu nedávno povedal barcelonský Xavi v tomto rozhovore. Je inšpiráciou tomuto textu. Kedy naposledy ste na mondénnom kaviarenskom webe čítali text inšpirovaný futbalovým gólom?
Začina to tlakom Barcelony. Arsenal kolektívne odvráti útok a loptu získa Koscielny. Okolo sa mihajú traja najlepší hráči planéty, ale Laurent ani pod tlakom neodkopne niekam do zemiakov. Také veci sa v Arsenale neučia, pretože divákov nebavia. Posunie na Bendtnera, nech to znie akokoľvek šialene. Bendtner urobí to, čo robí často. Už keď sa zdá, že kazí prihrávku, lopta tesne prejde, pretože Bendtner nie je také drevo, k akému ho prirovnávajú. A potom to už ide.
Wilshere, deväťnásťročný chalanisko, hneď z prvej na Fabregasa. V tom čase už asi sekundu Nasri šprintuje dopredu a mimo záberu kamery to isté robí Aršavin. Fabregas posúva Nasrimu do behu, obrana Barcelony je síce kompletná ale o pár metrov pozadu. Diváci vstávajú. Vzápätí si sadajú a aj komentátor sa upokojuje. Nasri vyzerá byť v úzkych.
V tom momente sa zjavuje Aršavin, v opakovačke vidno, že si dal šprint cez pol ihriska. Skôr ako mohol vedieť, čo sa udeje, rozbehol sa presne na to jediné miesto na kraji šestnástky, kde ho Nasri potreboval. Rutinná prihrávka a ešte rutinnejšia strela. Štadiǒn vybuchuje, komentátor vraví že to bol gól snov, barcelonský gól v podaní Arsenalu a má pravdu.
Najlepšie na celej akcii nie je ani tak to, že vo finále to boli dvaja hráči proti kompletnej obrane, ale to, že od samého začiatku až do konca v nej nebolo ani raz potrebné šťastie. Rooneyho nožnicky sú síce parádne, ale to sa podarí raz za kariéru. Toto bola neubrániteľná akcia, nepočítala s kiksom súpera, nespoliehala sa na zázračnú individualitu. Hocikto z nás amatérov by to vedel zahrať v ľubovoľnej z jej fáz a ani by to nemusel pokaziť. V tom je tá nádhera, ako keď počujte pesničku, o ktorej sa vám zdá, že by ste ju vymysleli vy sami, keby ste chceli. Nikto, ani Barcelona, proti takejto akcii nemá nárok. Guardiolla sa nemal na koho hnevať.
Najkrajší zápas široko ďaleko zakončený gólom, ktorý sa dá rovno vystaviť do galérie. Môžem to pozerať dookola a stále mám husiu kožu. Transcendentálny futbal. Futbal, ktorý milujem, lebo je na ňom čo milovať.
A na záver Wojciech Szczesny a jeho radosť. Ale to je to najmenej neobvyklé, tak sa teší každý Poliak, ktorý si nájde prácu v Londýne.
Loading ...
