Predchádzajúce diely príbehu:
>> Prvá časť: Október
>> Druhá časť: November
>> Tretia časť: December
>> Štvrtá časť: Január
>> Piata časť: Február
>> Šiesta časť: Marec
>> Siedma časť: Apríl
>> Ôsma časť: Máj
Dieťa vo mne, ja v dome a dom? Dom sám v sebe, medzi svojimi múrmi, od pivnice až po strechu, zasadený v ľade a snehu. Panuje tejto krajine s korunou, z ktorej lezú cencúle a štipľavé vločky. Posledné bunky vzbury boli rozbité už neskutočne dávno, dom sa o to postaral a zrejme aj matka, ktorá nevedela pochopiť, že jej dieťa nebolo žiadané, že to dieťa bolo dobré naozaj iba k mrkve a petržlenu. Výživná polievka vždy padne na úžitok a dobré dcéry miznú v nočných hmlách.
V jednom kratučkom momente sa mi všetky tie dni, ktoré som prežila na hranici medzi snom a skutočnosťou, vliali do brucha. Naskákali tam jeden po druhom, prepadávali za okraj priamo do bezodnej priepasti, kričiac smiechom. Držali sa za ruky a pochodovali ako vojaci na svoju poslednú bitku, za ktorou už nie je nič, len umučené pole so zabudnutými telami. Jednotlivé hodiny sa zvíjali do klbka a vypĺňali ma čoraz viac, až som niekedy mala pocit, že puknem, koža nezvládne ten náhly nápor času a jednoducho sa roztrhá na kusy, ktoré dávajú zmysel iba spolu. Špinavými bruškami prstov som potom hľadala istotu vlastnej súdržnosti, že to, čo obopína koža, som naozaj ja a stále držím pokope.
V bruchu mi zatiaľ klíčil zárodok niečoho. Pomaly to naberalo na sile, ktorú salo zo mňa a hltavo pilo plnými dúškami. Kvapky mu pritom usychali priamo ma perách, rozhorúčených náhlou túžbou. Nie, nemilovala som to. Nedokázala by som milovať dieťa, ktoré má v sebe kúsok, smietku z domu. Bránila som sa predstave jeho drevených rúk a kovových očí, ktoré by na mňa jastrili z pokrivenej kolísky. Bol by to klaun, vydedenec spoločnosti, bastard, ktorý mi vzal život, aby mi ho vzápätí daroval. Nechcela som ho milovať. Nemohla som si to dovoliť, keď všade navôkol mrzol vzduch a bola to len jeho vina. Materské city som opľula a zahanbene ich nechala stáť pred bránami vlastnej duše. Nech si tam prešľapujú, tie lacné prostitútky, ktoré sa tak smiešne snažili vyvolať ilúziu niečoho krásneho, hoci v skutočnosti ide len o balíček pokriveného myslenia.
Dom bol naopak spokojný. Prestal so zlomyseľnými zvukmi, ba umlčal aj prízraky, ktoré sa zakrádali v hustom šere. Poslal ich spať do krajiny, kde majú postele otváracie veká. Z jednotlivých miestností zmizli všadeprítomné pohľady, ktoré sledovali každý môj nádych. Zvuky sa rozplynuli a ich miesto zabralo ohromujúce ticho, čvachtajúce v plynúcom čase. Matka už neškrabala na dvere, sestra prestala bdieť nad mojim spánkom. Odrazu som bola sama.
Vydesilo ma to.
Pristúpila som k vlhkej stene, ktorá sa kúpala v rozmočenom snehu. Končekom prsta som ju pohladila, prišlo mi to v tú chvíľu ako správne gesto, aj keď sama neviem prečo. A potom som ju začala škriabať. Nechtom som zaryla do jej tela, čakajúc, kedy začne kvíliť a bľabotať vo svojom tehlovom jazyku. Dlho a bolestne som do nej zatínala ruky, bičovala ju fackami a kopancami. Prúdila zo mňa zúfalá túžba po odozve, po jedinom slove, ktoré by ma obklopilo a vtiahlo medzi svoje písmená. Ale nič sa nestalo. Stena neplakala, bola rovnako neosobná a chladná, ako bývala kedysi, ešte predtým, než nás dom zavrel vo svojom bruchu.
Neveriacky som odstúpila pár krokov dozadu.
Je mŕtvy uvedomila som si náhle.
Rozbehla som sa k predným dverám, ktoré ma delili od okolitého sveta. Trhnutím som ich otvorila, až som sa zľakla, že vyleteli z pántov. Nie, neboli zamknuté, práve naopak, rozleteli sa s prekvapivou pružnosťou, ako keby sa používali každý deň.
A vonku bola jar. Jej iskrivá krása mi v prvom momente oslepila oči. Bola tak oslnivá, tak nádherná, že mi v očiach ožili zamrznuté slzy, ktoré sa vzápätí skotúľali na líce.
Chcela som sa jej rozbehnúť v ústrety. Chcela som ju objať a pohladiť po vlasoch, moju starú priateľku, ktorá má dych utkaný z lupeňov kvetov. Chcela som ju dobromyseľne buchnúť do pleca a s hranou dôstojnosťou jej veľkodušne odpustiť. Naozaj, verte mi, že som to naozaj všetko chcela. Na chvíľu som zamrzla na prahu dverí. Zadržalo ma to dieťa, ktoré mi žralo vnútro. A ktoré ma žerie ďalej, každý deň o kúsok viac, až ma nakoniec zaplní celú. Ale na tom v tom momente nezáležalo. Nohy začali kmitať v pravidelnom rytme behu, niekoľkomesačné utrpenie ako keby ani neexistovalo, vpilo sa do rozmrznutej pôdy
Za chrbtom som nechala mŕtvy dom. Aj keď v skutočnosti som si ho niesla so sebou.
Či skôr v sebe.
Loading ...
