(recenzia filmu Pouta)
Pouta, ktoré ja som videl sú o láske a morálke, o tom, ako sú sestry a ako nemožno s nimi len tak nezáväzne laškovať a neniesť za to následky. Pouta nemajú dobrých a zlých, nemajú morálnych a nemorálnych, vystupujú v nich len ľudia čierni a ľudia sídliskovej normalizačnej šedi.
Dva najlepšie české porozchodové filmy? Akumulátor 1 a Pouta. Tretím by bolo Pějme píseň dohola, ale to sme ešte boli spolu, ten sa neráta, takže tam dáme Postel. Ale to len tak, kvôli vkusovému kontextu.
Pouta sú výnimočným filmovým zážitkom, esenciálne katarzný film, ktorý zvalcoval všetky obranné valy tak radikálne, že som si vlastne ani nevšimol kedy presne k tomu došlo. Rozhodol som sa vopred, že ich nevezmem, že sa mi nebudú páčiť a teda, že ten film jednoducho nebude dobrý a ak by aj hneď bol, tak to nepriznám.
Takže takto, Pouta, súc filmom režiséra Radima Špačka, autora pompézne experimentálneho a nekonečne zbytočného plytvania filmovou surovinou zvaného Rychlé pohyby očí už kvôli tejto skutočnosti nemôžu byť v poriadku. Nie je možné, aby pod tamtým a týmto bol podpísaný ten istý človek.
Druhý argument, ešte silnejší, predstavuje skutočnosť, že Pouta sa páčia priveľa ľuďom a to je vždy krajne podozrivé. Ak by film za svoj vzali len kritici, mohli by sme ho prehlásiť za umeleckú zlátaninu a viac si nim nešpiniť klávesnicu. Na druhej strane, ak by film vzali len diváci, šlo by o plytkú vec na jedno použitie a tiež by sa tým viac nebolo treba zapodievať. Ale takto, obe skupiny vedno v šíku, pod zástavou Pout, vo vzácnej zhode, to neveští nič dobré.
Lenže nič z toho nefunguje, lebo Pouta sú super. Nemôžem a nebudem ich pokladať za umelecký film, lebo na také filmy neverím. Filmové umenie je mýtus živený generáciami študentov filmovej vedy, nič neznamenajúce slovné spojenie, ktoré sa používa vždy vtedy, keď treba obhájiť existenciu niečoho, čo samé seba obhájiť nedokáže. A také Pouta nie sú, niet v nich priestoru pre nedopovedané inotaje, ani pre okázalú nudu.
Všetko je vidieť, všetkému je rozumieť, rozumejú bystrí aj hlúpi, a ak nerozumejú, chcú porozumieť, lebo film, čo trvá dve hodiny dvadsať a nenudí, hoci v ňom niet žiadnych elfov ani žiadnej kozmickej lode, si porozumenie zaslúži.
Už dávno som to nezažil, vyšli sme z kina, piati, všetci s čímsi už napozeraným, dvaja sa pokladajú priamo za filmových odborníkov a fanúšikov zároveň a ja sa pokladať nepotrebujem, lebo ja som, tí ďalší dvaja len taký náhodní flirtujúci a všetci sme videli ten istý film a všetkým sa nám páčil a pritom každý ho videl a čítal inak. Film na dívanie sa a vykladanie, podobný Konformistovi, a nepodobný, lebo Konformista je o človeku, o ktorom nestojí za to nakrúcať filmy a Pouta sú tiež o takom človeku a predsa sú fascinujúce.
Pouta / trailer
Nemám zo seba dobrý pocit, už dlho nie, akosi som vymäkol, poľavil, čoraz bližšie mám k jednoduchému fanatikovi, ktorého už nebaví pýtať sa, lebo myslí, že pozná odpovede. Nepoznám, len ich akosi cítim a mám z toho strach. Sú príliš jednoduché, aby sa podľa nich dalo žiť.
Pouta, ktoré ja som videl sú o láske a morálke, o tom, ako sú sestry a ako nemožno s nimi len tak nezáväzne laškovať a neniesť za to následky. Pouta nemajú dobrých a zlých, nemajú morálnych a nemorálnych, vystupujú v nich len ľudia čierni a ľudia sídliskovej normalizačnej šedi. V mene zaľúbenia, ktoré láske predchádza, zmenil sa v mojich očiach ten najhorší zo zlých, prisluhovač, ktorý sa nepýta, len chodí do práce a robí ju najlepšie ako vie, v romantického hrdinu, rojka, čo by kvôli láske hory prenášal, ale nemôže, lebo už je nad ňou. Nad láskou, aj nad morálkou, zdanlivo fanatický šialenec, v mojich očiach muž, čo jednoducho VIE. Nie nepodobný Malovi Reynoldsovi z Firefly, len paktuje s alianciou.
Vidím šedo, chcel by som vidieť čiernobielo, ale ešte som nedorástol. Až dosiaľ som Poutám robil medvediu službu, lebo nie je dôležité, či sa mi ten film páčil, hoci páčil sa mi, nenormálne, ale dôležité je, či má zmysel dívať sa naň.
Toto je kľúč, zmysel to nemá, v mojom prípade nie, lebo nič v tom filme nie je, čo by ma akosi poučilo či inšpirovalo, nič, len mi ktosi prikývol. Alebo ja môžem komusi prikývnuť. Áno, takto to je, takýto vidím svet, hoci nechcem, aby to tak bolo. Duševný masochizmus, onania Narcisov, dôvod, prečo už si Pouta nepozriem, ale budem si do nosa strkať stále ďalšie a ďalšie pastelky.
Ako bolo z Nehanebných bastardov jasné, kto dostane Oscara za vedľajší herecký výkon vo vedľajšej úlohe, tak je z Pout jasné, komu pôjde Český lev.
A Mastný vlas Latinák ako v tom hrá? Juj.
Nech by sa v Poutách riešilo čokoľvek, nevypovedá to nič o ich filmových kvalitách. Na to je tam filmárčina, réžia, kamera, strih, hudba, herecké výkony, výprava a tak ďalej a kvôli tomuto sú Pouta výborný film, kvôli jazyku. Kvôli nemu sa im dá porozumieť kdekoľvek vo svete, v tomto sú Hollywoodske a to je na nich to najlepšie. Serie pes na myšlienky, na presahy, na interpretácie, dívanie sa musí byť pôžitkom samo o sebe a toto Putá majú. Nepotrebujú skrývať bezradnosť pri koncipovaní výpovede za akúsi lyrickosť, naopak, aj keby ma hneď ten príbeh nebavil, bavil ma ten film. Takéto niečo keby tu filmárov učili. Nenudiť, nepredstierať, nepchať sa divákovi do zadku a pri tom sa mu smiať do tváre.
Remeslo.
Pouta, ak by to niekoho zaujímalo, sú film o zaľúbenom eštébákovi, ktorému alebo preplo, alebo nepreplo, ale to je jedno, lebo film je to výborný. Pridal by som happyend, ale ja som gýčiar s nedostatkom zmyslu pre mieru, takže to nechajme tak. Chuť rozprávať sa o tom filme ma ešte neprešla, to je vôbec tá najvyššia pocta. Viac vo fóre.
Loading ...
