Šiesty diel románu na pokračovanie Deväť mesiacov v dome
Doteraz netuším, ako som sa z tej krvavej pivnice dostala na kuchynský stôl. Členky a zápästia som mala zviazané o jeho vykývané nohy, pripomínajúce nohy srnky, triasli sa a protestovali proti váhe môjho tela. Uzly však boli chabo utiahnuté, po niekoľkých pokusoch sa rozpadli na bezvládne zdrapy látok.
Predchádzajúce diely príbehu:
>> Prvá časť: Október
>> Druhá časť: November
>> Tretia časť: December
>> Štvrtá časť: Január
>> Piata časť: Február
Spánok je že vraj liečivý. To neviem. Ja upadám do bezsenného spánku, aby som nemusela myslieť na to, kde žijem, teda vlastne v čom, medzi akými chorými múrmi, v akom šialenom prostredí, v akej pochmúrnej zlovestnej kobke…A žijem? Nebuďte smiešni… to je asi prisilné slovo. Lebo ja nežijem, ja už len živorím na odrobinkách, ktoré si musím stŕpnutými prstami vybojovať sama. Ale nie, nechcem sa sťažovať. Nie je tu nik, kto by počúval tie pokrútené smutné slová. Dom len pozoruje. Tisícky očí, ktoré sledujú moje chradnúce telo, vytŕčajúce kosti, ešte chvíľku a premením sa na kostlivca zo skrine, budem to ja, čo vás bude v noci budiť svojim chrastením, ja budem tou obludou s bezzubými ústami, čo bude padať z prázdnych šatníkov, ešte voňajúcich vypranými plachtami, budem to len ja a moje kosti, tesne obopnuté kožou. Prechádzam si po nich špinavými nechtami a bolestivo vyrývam do kože vlastné meno, aby som nezabudla, že v tom vyziabnutom tele ešte žije ľudská duša… Teda vlastne už len živorí. Ale aj tak nesmiem zabudnúť. Pretože potom by tu už nebol nik, kto by mohol spomínal na týchto deväť mesiacov v dome.
Doteraz netuším, ako som sa z tej krvavej pivnice dostala na kuchynský stôl. Členky a zápästia som mala zviazané o jeho vykývané nohy, pripomínajúce nohy srnky, triasli sa a protestovali proti váhe môjho tela. Uzly však boli chabo utiahnuté, po niekoľkých pokusoch sa rozpadli na bezvládne zdrapy látok. Ako tam smutne ležali na dlážke, cítila som sa až vinná, že sa mi podarilo ujsť z tejto pasce, ktorú mi nastražil dom. Vzala som ich do dlaní a tíško som na ne dýchala, aby cítili presne to, čo mám vo vnútri, chlad a ľútosť, že sme museli takto skončiť, nevinní zajatci kráľovstva ľadu. Dve čudné zoskupenia atómov, ktoré nedokážu bojovať a rozpadajú sa v čase.
Do pivnice som už odvtedy nemala odvahu vkročiť. Marec som privítala schúlená do klbka s nechtami obhryzenými do krvi. Za oknami zavíjal rozbesnený vietor, ktorý sa v prudkých nárazoch dobýjal do domu. Nechápala som, prečo to vlastne robí, keď tu už nič nie je, len chlad a šero, a ja, samozrejme, ale kto by už o mňa stál. Vlastná matka sa mi vyhýbala, ako keby som bola nakazená nejakou chorobou, jej oči vždy hľadeli inam. Chvíľami som sa až bála, že už som celkom spriesvitnela, že už len plávam vzduchom ako nehmotný prízrak. Ale nie, pohľad do zrkadla ma vždy uistil, že ešte nenadišla tá chvíľa. Možno ešte pár mesiacov a naozaj zmiznem, ale teraz, teraz ešte nie.
Naďalej však ostávala tradícia nedeľných polievok. Lyžica búchala o tanier každý týždeň čoraz nástojčivejšie, môj hlad nedokázalo utíšiť nič a už vonkoncom nie tých pár hltov vody s kúskami mäsa, ktoré chutilo ako kuracina. Bola to presne tá ťažko identifikovateľná chuť, ktorú nevieme k ničomu prirovnať, a preto ju radšej označíme za kúsky mŕtvej hydiny. Nech to však bolo čokoľvek, bolo toho žalostne málo. Hlad ma vysiloval a kreslil mi pred očami čierne kruhy, do ktorých som sa občas prepadávala. Kĺzala som sa medzi svety a kývala vzdialeným galaxiám, ktoré mi odpovedali mohutným zažmurkaním všetkých svojich hviezd. Ich náhle výbuchy ma oslepovali na prechádzke po Mliečnej ceste.
Pri stole vždy vládlo to hrozivé ticho, už sme si s matkou nemali čo povedať. Niekde v srdci som vedela, že ma nenávidí za toto všetko, za to, že sme uväznené v dome, ale nikdy to nepovedala nahlas. Len predstierala, že neexistujem a išlo jej to veľmi dobre. Pomaly som už zabúdala, ako znie jej hlas. Ako vyzerá jej tvár, krehká a pokrytá vráskami. Možno sa aj ona rozpadá a ako vločka pokrýva zašpinenú dlážku.
Začala som veriť, že konečne príde jar. Práve v marci som v to dúfala celou svojou dušou, jej trasúcim sa obsahom. Jar príde, prerazí tieto zahnívajúce steny a vezme ma do náručia. Spoločne odídeme na miesto, kde kvitnú červené tulipány počas celého roka.
Jar príde, opakovala som si.
Jar príde, ak jej to dovolím, smial sa dom. Myšlienka, že má v rukách všetky moje sny mu dávala neskutočnú moc. A on to využíval proti mne. Moje slabiny boli zdrojom jeho zábavy, jeho pochybných večierkov zvrátenosti.
Teplota namiesto toho, aby stúpala, začala klesať. Nábytok, ktorý nám ostal, bol permanentne pokrytý striebornou námrazou a ráno som nedokázala otvoriť zdravé oko, pretože mihalnice mi primrzli k sebe. Zúfalo som si ich šúchala prstami, aby som neprišla o môj posledný kontakt s okolitým svetom. Aj keď niekedy je lepšie nevidieť, najmä na tomto mieste. V mojom boji som však nemohla ostať bez očí, ktoré by ma včas upozornili na hroziace nebezpečenstvo. Dom by som rýchlo omrzela a chcel by sa ma zbaviť. To som predsa nemohla dovoliť, nie, keď sa blíži jar.
Pri zdravom rozume ma držali len myšlienky na jar a na moju milovanú sestričku. Občas som ju v noci cítila stáť pri mojej posteli, jej oči už neboli prázdne, ale nadobudli opäť farbu vyčisteného neba. Bola to ona, všetko okolo mi to šepkalo do ucha. Prišla ma chrániť pred nástrahami domu, pred jeho krutými zábavkami, stála pri mne počas lomcujúcich nocí ako nočný strážnik, ktorý posledným svetlom dáva nádej tulákom. Vtedy som sa prestala báť tej ruky, ktorá mi ako nočná mora dopadala na plece v pivnici postriekanej krvou. Keď bola sestra opäť so mnou, nemohol sa ma nikto dotknúť.
Okrem mňa, rehotal sa dom a zalomcoval svojimi stenami.
Ale ja som tušila, že som v bezpečí. Vlk sa opäť premenil na jahňa. Schoval zuby a obliekol si kožuch, ktorý vo svojej ľahkomyseľnosti zahodil na hnojisko. Už nechce hrýzť a trhať. Teraz sa len díva a dúfa, že nezačuje zvuk lámania kostí.
Ale jar neprichádzala. Na konci marca som pochopila, že už ani nepríde. Slzy mi zamrzli v očiach a von vypadli už len kúsky ľadu.
Loading ...
