(recenzia filmu Deadline)
Nad týmto som veľmi intenzívne premýšľal, prečo nemôžem vrátiť divácky zážitok? Je film tovar? Je! Má ten tovar nejakým spôsobom fungovať? Má! Nefunguje? Tu sú peniaze za lístok, dovidenia nabudúce. A ak by sa do kinosály inštalovali nejaké infra kamery, dalo by sa to aj dokázať.
Dôvodov, prečo zájsť do kina na Deadline je hneď niekoľko, žiaľ, takto spätne, ani jeden z nich za to utrpenie nestál. Ak ich teraz vymenujem, tak len preto, aby ste, ak náhodou uvažujete podobne ako ja, neurobili tú istú chybu. Deadline netreba vidieť v kine, ba čo viac, netreba ho vidieť vôbec.
Prvý dôvod – Robert Downey Jr., herec ktorého by pokojne mohli sofistikovaní dealeri drog využívať ako maskota. Odkedy Downey nefetuje, hrá mu to fantasticky, akoby ťažká závislosť bola tou najlepšou hereckou prípravkou. Dívajúc sa na Downeyho, viem si predstaviť, že by som bol teplý, páči sa mi ten muž, azda ma až priťahuje, váham, nad príslovkou eroticky, ale nepoužijem ju v príslušnom kontexte, lebo Deadline nie je o sexe a len film je to na piču. Downey hrá, ale nemá veľmi čo, lebo partnerom mu je Zach Galifianakis, ktorý ho alebo celkom herecky zatieňuje lebo je veľkým hercom, alebo, a toto sa mi javí pravdepodobnejšie, veľmi nehrá, jednoducho je na plátne sám za seba, ako svoj verný, autentický obraz a to nie je dobre, lebo vražda sa potom v jeho prípade javí jediným uspokojivým východiskom.
Deadline / trailer
Sú dvaja, cestujú autom naprieč Amerikou, lebo ich vykázali z lietadla, lebo jeden z nich je hovädo, ktoré ide do Hollywoodu urobiť hereckú kariéru a ten druhý je nešťastná obeť, ktorá sa do piatku potrebuje dostať do Los Angeles, lebo manželka rodí. Galifianakis stvárňuje toho prvého, figúru cez ktorú by sme mohli spochybniť boží úmysel. Ak nás Boh skutočne stvoril na svoj obraz, máme veľký problém. Všetko by bolo v poriadku, ak by šlo o číru filmovú fikciu, ale takí ľudia skutočne existujú, a civilizácia nebude dovtedy kóšer, kým nevybuduje štruktúry, ktoré by tieto typy, hneď ako nadobudnú svojprávnosť, odviedli kamsi bokom a ranou do zátylku ukončili ich i naše trápenie. Galifianakisov hrdina je nezodpovedný parazit žijúci pod ochrannými krídlami slepej šťasteny, sotva gramotný idiot, ktorý sa svetom tmolí bez cieľa a slušným ľuďom likviduje dušu. Má byť vtipný, ale nie je, ide z neho hrôza, má byť v zásade dobrák, ale nie je, cez jeho oči sa na nás usmieva diabol. Zabiť ho včas, tak v tretej minúte filmu, sotva by sme mohli vravieť o vražde, skôr by šlo o akt milosrdenstva a čírej filantropie. Normálny chlap a tento degenerát sa majú počas trvania filmu zblížiť, majú sa spriateliť, majú, každý z nich, ukázať i svoje svetlé stránky. Jedného na začiatku neznášame, druhý nám je sympatický, s tým, ako sa ich príbeh rozvíja, majú sa sily vyrovnať. V Deadline nie, tu sa nožnice len otvárajú, niet žiadneho dôvodu, prečo zmeniť divácke stanovisko, a ani žiadneho, kvôli ktorému sa tomu môžeme smiať. Deadline chce byť komédiou, preto je toto veľký problém.
To mal byť druhý dôvod, to že Deadline je komédiou a smiech lieči, a v kine, keď sa smeje dav, lieči ešte viac. Deadline nie je komédia, lebo nejde o vtipný film, na dvoch miestach je smiešny, a smiešny je v širšom význame toho slova ako celok, ale to isto nebol autorský zámer. Pes, ktorý masturbuje, packou si dráždi fifíka, možno je to smiešne, ľudia sa smiali, ja nie, lebo čosi mi vraví, že ak by toto malo byť mierou vtipnosti, vraciam zmysel pre humor s tým, že ak som ho nikdy nemal., OK, nemám čo vrátiť, ak som ho ale mal, tak prestal fungovať a ja chcem vrátiť peniaze.
Nad týmto som veľmi intenzívne premýšľal, prečo nemôžem vrátiť divácky zážitok? Je film tovar? Je! Má ten tovar nejakým spôsobom fungovať? Má! Nefunguje? Tu sú peniaze za lístok, dovidenia nabudúce. A ak by sa do kinosály inštalovali nejaké infra kamery, dalo by sa to aj dokázať. Tento človek sa ani raz nezasmial, vrátime mu vstupné a budeme tíško dúfať, že nás nezažaluje za spôsobenie psychickej traumy.
Tretí dôvod, kvôli ktorému som na film šiel je režisér Todd Phillips, chlapík, čo sa vypracoval na akéhosi súčasného majstra komediálneho žánru, ale keď tak teraz nad tým znova premýšľam, toto nebol dobrý dôvod, lebo Phillips bol ako režisér skutočne vtipný len v dvoch prípadoch a aj tam to asi bola viac vec scenára a hercov. Old School i Starsky a Hutch sú vtipné filmy, iste, veľmi vtipné, v kontextoch ďalšej Phillipsovej tvorby sa však teraz javia vtipnými nie kvôli Phillipsovi, ale Phillipsovi navzdory.
Nočný strážnik Laco vraví, a Laco má vždy pravdu, že čím viac má film scenáristov, tým väčšia je to sračka. A keď je film sračka, Laco má chuť piť. Ako liečený alkoholik Deadline nevidel, vraj zo zdravotných dôvodov, film so štyrmi scenáristami by znamenal definitívny návrat k fľaške a tu už prestáva všetka sranda.
Loading ...
take it easy…
