Štvrtý diel románu na pokračovanie Deväť mesiacov v dome
Poloslepá som sa potácala v prázdnych izbách, ktoré mi túžobne šepkali o nadchádzajúcich časoch. Bála som sa ich klokotajúceho hlasu, každého slova, ktorým mi sľubovali už skorý koniec. Hľadela som na ich pokrivené steny a nemala som silu vzdorovať.
Predchádzajúce diely príbehu:
>> Prvá časť: Október
>> Druhá časť: November
>> Tretia časť: December
V januári zamrzol čas i priestor. V jednom momente sa prestali veci hýbať ďalej, len apaticky čakali, ako to s nimi v tomto smiešnom boji dopadne. A my s nimi. Tvárili sme sa, že nič nepočujeme, nič nevidíme. Dom nepadá, nie, jeho múry sú staré ako vesmír, bude tu aj vtedy, keď my sa rozpadneme na malé kúsky bývalého ľudského tela. Dom je večný, jeho chlad je večný, zahryznutý do našich prstov, usadený v každom jednom vypadnutom vlase. V šere som sledovala jeho ľadový úškľabok, ktorý hyzdil už tak odpornú tvár, vystavanú z tehál a malty. Dom nepadá. Tie zvuky, čo som počula, boli len v mojej hlave. A moja hlava už nefunguje. Je zmrazená medzi sekundami stojaceho času a vydratou drevenou podlahou.
Oko sa mi odmietlo hojiť. Poloslepá som sa potácala v prázdnych izbách, ktoré mi túžobne šepkali o nadchádzajúcich časoch. Bála som sa ich klokotajúceho hlasu, každého slova, ktorým mi sľubovali už skorý koniec. Hľadela som na ich pokrivené steny a nemala som silu vzdorovať. V praskajúcom tichu som padla na zem, opäť a zase, ona jediná to chápala, ona chápala, že nemám nič a nikoho, len tú zem pod nohami, pod hlavou. Áno, pády. V januári to boli samé pády, ktoré mi pomaly odkrývali viac, než som dokázala svojim jedným okom vidieť. Kiež by mi niekto dal pásku cez oči a nechal ju tam tak dlho, kým nepríde jar. Ale ta nepríde, to viem. Dom to nedovolí.
Januárové dni sa rozlievali v celej svojej obludnej dĺžke. Ani neviem, kedy a ako prešli, či sa vôbec už skončili. Možno je v skutočnosti ešte stále január. Neviem. V skrehnutých prstoch už nemám cit, dotýkam sa vlastných pliec, aby som získala aspoň trošku tepla, ale pomôže to iba na chvíľku. Potom sa chlad vráti v celej svojej mohutnej sile a vezme ma do svojho náručia, stíska mi líca a bozkáva modré pery. Prenikne do najhlbších útrob môjho tela, ale nevie sa ma nabažiť, prichádza stále a stále znova, zbláznim sa z toho, zošaliem z jeho nástojčivých dotykov.
Sporák sme v januári už nesmeli používať často. Bol jednou z mála vecí, ktoré nám ostali. Pomaly nám dochádzali potraviny, prázdne konzervy sa povaľovali na dlážke ako nechcené deti s vybratými vnútornosťami. Posledné zaváraninové poháre odkryli svoje tajomné obsahy a zaspali, čakajúc na ďalšie leto, ktoré sa postará o ich opätovné naplnenie. Hlupane, šepkala som im do sklenených brúch.
Potom začala matka variť polievku. Číru vodu s príchuťou mäsa, ktorého nikdy nebolo veľa. Každý týždeň v nedeľu, aspoň myslím, že to bola nedeľa, uvarila polievku na celý týždeň a my sme ju so sestrou chlípali, prevaľovali na jazyku jej mdlú chuť. Polievka bola dobrá vždy len chvíľu, potom chladila v žalúdku a mne sa chcelo vracať. Ale ani to som nesmela, samozrejme, bol tu dom a jeho šialené príkazy. Nesmela som plytvať jedlom, matka vravela, že on by ma donútil to zjesť a ja by som potom opäť vracala, a opäť by som to musela jesť. A tak donekonečna, šialený kolobeh zvrhlosti. Nie, radšej som sa vždy udržala, jedlo som potrebovala. Potrebovala som silu na boj, ku ktorému som sa stále nevedela odhodlať. A teraz je už príliš neskoro, aby som ukázala svoju vzburu. Žiadna už asi ani neexistuje, zožral ju dom.
Pri varení bola však matka šťastná, oči jej horeli ako pochodne v nočnej tme. Nosila kvetované šaty, sedmokrásky na modrom podklade. Bola som vďačná za tieto chvíle, keď som ju videla šťastnú. Pripomínalo mi to dni, keď tu bol ešte aj otec a cez víkend varili spoločne, otec zbavoval mäso bielych, šľachovitých častí priamo pred našimi očami a matka to sledovala s nami, všetky oči upäté na ostrý nôž v jeho rukách. Vtedy sme ešte mohli von a bolo nám teplo, dokonca som si ani neuvedomovala, aký je to zázrak. Hrať sa s bábikami iba v tričku, nemať omrznuté prsty na nohách. Všetko sa to zmenilo, keď matka začala nosiť vyťahané šaty. Otec sa stratil a ona stále vravela, onedlho prídu veľké zmeny Mala pravdu, pár mesiacov na to dom ožil. Akoby dovtedy len tíško sledoval, čo sa v ňom deje a až potom sa rozhodol prevziať iniciatívu. Nastoliť poriadok a z nás urobiť len prízraky ľudských bytostí.
Matka občas povie, že sa nám raz podarí ujsť. Bude to v noci, keď mesiac schová svoju tvár a prepláva celou nočnou oblohou v úplnom utajení. Nájdeme otca a všetci sa zas budeme pozerať na muža, ktorý zbavuje mäso tých zbytočných častí. Zakrvavený nôž pretne šľachy mŕtveho zvieraťa v pomalých pohyboch. Potom sa jej však opäť zahmlí zrak a nevraví nič, len chodí nahá po dome, tie kvapky studenej vody ju musia rezať na pokožke, musia páliť ako žeravé železo na čele bosorky. Ale matka nevraví nič. Rovnako ako sestra, rovnako ako ja, už len mlčíme, pretože nemá zmysel vravieť, keď samotné ticho tak ohlušujúco kričí.
Počas januárových nocí som sa budila s tým neurčitým pocitom, že v tej tme niekto dýcha so mnou. Zhypnotizovaná strachom som si pritískala k telu zapáchajúcu deku, vyplašene hľadiac do čiernej prázdnoty. Niekedy sa ozval desivý praskot, pripomínal mi hrkot malých kostičiek, ktoré niekto zhodil zo schodov. Plakali pri každom náraze, chceli sa vzájomne zachrániť, ale neboli na to dosť rýchle. Padali zo schodov a ja som ležala na zemi, strach mi bránil, aby som sa dokázala vôbec pohnúť. A kosti hrkotali a zvuky praskali, a vybuchovali do obludných rozmerov, ktoré im dokázal dať len dom. A noc sa v ňom nikdy nekončila, na to netreba zabúdať.
A niekedy tam bolo len to ticho. Dalo sa ho dotknúť rukou, cítiť jeho pulz v ušných bubienkoch. Ticho, ktoré rezalo v nose a nechalo vás vykrvácať na podlahe. Neurčité a tajomné. Desivé. Najmä to, čo bývalo za pivničnými dverami a vytrvalo mi narážalo do hlavy zakaždým, keď som pred nimi zastala. Už žiaden čudný rev, len dom a chlad, samota, tma. A ja v dome, toľko mesiacov, toľko dní, že nemám silu to zrátať. Ale január sa vraj skončil. Povedala mi to matka noc pred tým, ako zmizla sestra.
Neviem, či bolo horšie počúvať tie jasné zvuky alebo nejasné ticho. Ak si mám vybrať, tak nechcem ani jedno. Ale keby sa ma niekto pýtal na názor, som len zlátanina svalov a kostí, ktorej drkocú zuby. Skrútená do klbka čakám, kedy zmiznú tiene a šero sa rozplynie v slnečnej žiare. Kedy bude vzduch zafarbený šumom bežného života. Toho, čo určite stále prúdi za týmito odpornými múrmi. Kopem a škriabem ich bezchybnú tvár, kúsky muriva si dávam do úst a jem ich, jem dom, pretože nemôžem robiť nič iné. Kúsky prachu mi padajú do očí a ja plačem, hoci slzy mi primŕzajú k tvári. Sloboda. Ako krásne to slovo znie človeku, ktorý by si najradšej odhryzol vlastné prsty, len aby ich konečne cítil.
Loading ...
