Už to vyzeralo biedne, isto nepôjde o distribučný zámer, aj keď v tomto prípade by sa mi to páčilo – umelo odsúdiť The Expendables k poetike, kvôli ktorej ten film vznikol a kvôli ktorej sa naň u nás (a v Česku) budeme dívať trocha inak, ale The Expendables, najdôležitejší film tohto roka, sa od štvrtka 30. septembra dočká premiéry aj v našich kinách. Zaslúžene, aj keby naň hneď nikto neprišiel, lebo všetci, čo ho mali, chceli a potrebovali vidieť, už ho videli.
Nevideli, lebo, zmenili sa, a svet vôkol sa zmenil, poturčenci horší od Turkov, čo na sklonku osemdesiatych rokov obchádzali sobotňajšie a nedeľňajšie trhy a veselo dealovali amatérsky dabované klenoty západnej kinematografie na VHS, majú dnes voči pirátčeniu bytostný odpor. Ich vtedajšie konanie ospravedlňuje azda len to, že ich hnal ušľachtilý úmysel, hoci nešlo o žiadny ideový program, ale skôr o spôsob, ako obísť absurdnú kultúrnu cenzúru. Patrím ku generácii, ktorá na tých filmoch vyrástla, najprv Betamax či Video 2000 a uzatvorený systém požičiavania naprieč československou socialistickou, neskôr VHS a nákup a predaj. Nie aký film a od koho, ale ktorá kópia. Lesný duch, Komando, Terminátor, Rocky a Rambo, dostali sa do prehrávača každému, kto v roku 1988 to zariadenie vlastnil. Dnes už nič z toho nie je pravda a predsa sú The Expendables z môjho uhla pohľadu pointou práve tých čias. A čias, čo bezprostredne nasledovali, a v ktorých sa k svätej dvojici pripojil ten tretí.
Sylvester Stallone, Arnold Schwarzenegger a Bruce Willis spolu v jednom filme.
The Expendables / trailer
Odvážim sa tvrdiť, že každý, kto píše filmové recenzie to aspoň raz skúsil a prešlo mu to, lebo, nie je to žiadny problém, len to môže pôsobiť trocha nemorálne. Napísať recenziu na nevidený film. Nie neexistujúci, to je rozdiel, ale nevidený. Len tak, na základe ukážok a kontextov, bez konkrétnych odkazov k detailom z deja, alebo z príbehu, pridá sa pár fráz, ktoré sa dajú vyložiť tak či onak a recenzia je hotová, a dokonca to môže byť dotyčného nečestného písavca recenzia najúspešnejšia, aspoň čo sa ohlasov týka.
Aby taká recenzia mohla fungovať, nesmie sa to priznať, ak sa to prizná, mágia je preč a text prestáva byť recenziou, lebo stojí na vode. Neprestáva a nestojí a The Expendables som nevidel a asi ani neuvidím, a toto je stále recenzia, ktorá nielenže si nárokuje byť platnou výpoveďou o filme, ale v tomto prípade aj univerzálnou.
Lebo niet iného dôvodu, prečo o The Ependables písať, ako toho, že sa v ňom zišli tri najväčšie hollywoodske hviezdy osemdesiatych rokov, a úsvitu rokov deväťdesiatych. Všetko ostatné je vata, nech by v tom filme vybuchovalo čokoľvek. Kto je Randy Couture a koho to zaujíma?
Na Sylvestrovi Stallonovi je najtragickejšie, že nie je dosť dobrý. Vždy mi bol sympatickejší ako hlavohruď so štrúdľovým prízvukom, ale to je jedno, lebo čokoľvek Stallone nakrútil, nezbavilo ho to stigmy Rockyho a Ramba. Škoda, lebo Sly je lepší herec, ako Arnold kedykoľvek bol, je a bude, a navyše slušný scenárista a slušný režisér, ale všetko je to málo, lebo ak je niekto slušným hercom, scenáristom a režisérom, môže si nárokovať na akési umelecké ambície. Lenže okolo Rockyho a Ramba sa veľa umenia robiť nedá a tie ostatné, ambicióznejšie veci, nikdy neprekročili Rockyho a Rambov tieň.
A tak Sly šolícha akciu a žije z minulosti, zo svojej vlastnej legendy, odkázaný na nás, na fanúšikov, ktorým nostalgia nedovolí vysmiať sa mu do očí.
Smutným faktom totiž zostáva, že akčný film osemdesiatych rokov definovaný Stalloneom a Schwarzennegerom (a aj tým Willisom, nech, hoci sa to týka len prvých dvoch Smrtonosných pascí a Posledného skauta) skončil v roku 1993, keď obaja majstri zakončili zlatý vek dvoma dokonalými, hoci nedocenenými kusmi. Posledným akčným hrdinom a Demolátorom. Oba tie filmy bortia mýtus akčnej legendy, oba sú pretkané iróniou až sarkazmom, a oba sú pastišmi neexistujúceho žánru. Akčný film ako taký totiž žánrom nie je, len spôsobom, akým sa stvárňuje príbeh. Raz kriminálny, inokedy športový, historický či vojnový. Ale nechajme tieto plané reči, vráťme sa k nevidenému. The Expendables.
Aký je to film? Skvelý, lebo Sly, Arnold a Bruce sú spolu v zábere, v sekvencii, ktorá sa dá pozrieť kdekoľvek, ale ak ju človek naozaj potrebuje vidieť, mal by ju vidieť v kine. Lebo tam patrí. Arnold mimo, lebo už je viac politikom ako bol kedykoľvek hercom, Willis, lebo je nad vecou, za vodou, v bezpečí a Stallone, lebo jediný to ešte teraz, takto, na staré kolená potrebuje. Oni môžu, on musí. Nič iné nevie a keď to sypalo, nemyslel na zadné vrátka. Neodišiel včas a teraz na to dopláca, opičí sa vedľa akčných pseudohviezd, ktoré nikdy nežiarili takým svetlom ako voľakedy on.
A ak by som sa aj hneď mýlil, a The Expendables by bol skutočne akčný film a nie zásadná udalosť završujúca jednu epochu, nemôže to byť dôstojný kus vzdávajúci hold starým časom, lebo tam nie je ani Van Dame, ani Seagal, ani Bronson, a čo je najhoršie, nikde ani stopa po Chuckovi Norrisovi.
Šiel som mestom, premýšľal len tak podaromnici nad figúrkou, čo si chcem kúpiť, keď tu zrazu, čosi, nevedel som vtedy priamo čo, čosi narušilo moje kruhy. Zastavil som sa, rozhliadol a tu ľaľa, zočil som čosi, kvôli čomu si tú figúrku nekúpim, ale peniažky odložím do dôchodkového fondu. Plagát promujúci koncert, plagát, ktorého existencia dokazuje, že niet žiadnej metafyzickej dohliadajúcej sily. Lebo ak by taká existovala, toto by sa prihodiť nemohlo. Nazareth, tá kapela, voľakedy veľká, naozaj, globálne veľká, v jednom riadku s Beatles, Rolling Stones, The Who, Genesis, Jimom Hendrixom aj Black Sabbath by sa mohla ocitnúť a neklalo by to oči, na plagáte s Desmodom, ba čo viac, menšími literami a až na druhom mieste, pod gigantmi pseudorockového gýča, ktorý Nitru navždy vyradil zo slovenskej hudobnej mapy.
Takto konča legendy, ach Bože!
Nič, šetriť idem, fakt šetriť, aby som na staré kolená ešte stále nemusel vypisovať recenzie na filmy, čo som nevidel.
Loading ...
