Množstvo filmov som videl a kníh som prečítal motivovaný istým zvláštnym druhom škodoradostnej zvedavosti. Ide o to, že si prečítam anotáciu/pozriem trailer a tam sa dozviem niečo ako „videokazeta zabije každého, kto si ju pozrie…“, alebo „vydal sa na obyčajnú cestu do práce, stretol ju a objavil sám seba“, popripade „jej život ovládli ľudia, o ktorých nikdy predtým nepočula a neostalo jej nič iné len bojovať proti najväčšiemu sprisahaniu všetkých čias“.
Pohrdlivé „pche!“ mi prebehne mysľou pri stretnutí s toľkou snahou namotať lacnými prísľubmi ukrutných záhad a ich šokujúcich odhalení. Aj by som mávol rukou a šiel si ďalej za svojím, ale potom príde tá zvedavosť. Niečo vo mne sa postaví na stranu tých tvorcov a snaží sa ma presvedčiť, že si zaslúžia šancu, aj keď to vyzerá ako planý marketing a ja pravdepodobne znova len naletím Pretože nie je podľa mňa zásadné autorské umenie vymyslieť si veľkolepo a tajomne znejúcu zápletku. Takých si viem nadumať za harddisk denne aj sám. Problém je urobiť z toho príbeh – logický, konzistentný a najmä taký, ktorý tú zápletku rozpletie, pekne na kábliky, až do posledného bodu racionálneho vysvetlenia. Tak to mám rád a vtedy som spokojný, keď anotácia dostojí svojim veľkohubým sľubom a nie ako to s tou videopáskou, čo zabíjala na začiatku filmu a ak sa nenamotala, zabíja dodnes a nikto sa nikdy nedozvie prečo. To je tá moja zvedavosť, vďaka ktorej som už stratil toľko vzácneho času pri dielach, ktorých autori si nedali ani len elementárnu námahu, aby zo svojich nafúkaných anotácii vyšli aspoň s akou takou cťou.
“Dvadsať dní a takmer tritisíc kilometrov, od Čierneho lesa po Čierne more, mladý muž a jeho osudová žena verzus stodvadsať starých ľudí. Dobrodružný cestopis, paródia masovej turistiky a hlavne príbeh o láske, ktorá stála na vode.”
Toto je kúsok z anotácie ku knihe Dunaj v Amerike, čo je nový román Michala Hvoreckého. Plavba po Dunaji, osudová žena, cestopis, príbeh o láske čo stojí na vode a ešte k tomu chýry o kriminálnej zápletke a pocte historickému významu Dunaja v jedinej knihe zároveň? Toť priam škodoradostná guľôčka cyankáli padajúca do zvedavej kade kyseliny chlorovodíkovej.
Keď som dočítal, postol som facebookový status, že aj keď to nie je Murakami alebo Paolo Giordano, je Dunaj v Amerike dobrá kniha a ešte som aj dodal, že by som bol rád keby sa aj mne jedného dňa aspoň taká zadarila. I zbehli sa supy, verejné aj súkromné, pretože tak nejako prináležím do kasty ľudí (ako som sa tam vôbec dostal?), kde sa o Hvoreckého knihách hovorí skôr s jemne ironickým žmurkaním, že veď áno predáva sa a najúspešnejší mladý autor, ale my predsa v našom malom intímnom kruhu vyvolených vieme veľmi dobre svoje.
Tak, milí kolegovia samozvaní elitári, tentoraz nie. Dunaj v Amerike síce nesplnil všetko to, čo si dal do anotácie, ale škodoradosť beztak išla plakať do kúta.
V prvom rade preto, že Dunaj sa dá plynule čítať, bez pozastavovania sa nad nejakou nepodarenou a umelo pôsobiacou štylistikou.Sám seba poháňa čitateľa dozvedieť sa, čo bude ďalej. Mne zabral dva dovolenkové dni. V druhom rade preto, že pasáže v ktorých Michal, spomienkami hlavného hrdinu, píše najviac o svojich vlastných skúsenostiach spisovateľa a prekladateľa sú výborné a spolu s bedekrovými časťami, keď sa jedno po druhom predstavujú mesta stojace rieke v ceste, hravo unesú knihu v celom jej rozsahu.
Samotný príbeh Martina a jeho osudovej ženy Mony je z môjho pohľadu druhoradý, ak vôbec. Rovnako tak všetky narážky na globálnu kultúru a americké čudnosti stelesnené v pasážach opisu banálnych aj bizarných zážitkov so samotnými pasažiermi lode nie sú to, kvôli čomu by som tú knihu odporúčal prečítať. Sú síce medzi nimi vtipné momenty, sú tam takmer aforizmicky stručné postrehy a paradoxy, na ktorých bola v princípe postavená väčšina z toho čo mhv doteraz publikoval, ale tento jeho posledný román má väčšiu ambíciu ako len glosovanie chorých zvykov našej civilizácie a občasné odbiehanie k súčasnej popkultúre.
Tak ako to vyčítajú iní recenzenti, uznávam i ja, že samotnej hlavnej zápletke aj psychológii hlavných hrdinov chýba kus autentickosti, personálna a turistická zápletka sa navzájom ani veľmi nepreplietajú, nehovoriac o úplnom konci, ktorý by si podľa mňa alebo zaslúžil vlastnú knihu, kde by sa Michal poriadne pohral so všetkými motiváciami a vývinom postáv, alebo radšej mal byť pre účely Dunaja v Amerike vymyslený nejako úplne inak.
Keby to na povrchu nebol príbeh sprievodcu amerických zájazdníkov, ktorý sa okrem seba samého musí vysporiadať s posádkou, pasažiermi a oným dievčiskom, mohla by na odrážanie sa lode od jedného brehu k druhému, pomedzi historické súvislosti, ľudí a ich dunajské osudy poslúžiť aj celkom iná, možno ešte banálnejšia zápletka. Pretože Dunaj v Amerike nie je thriller s mystickou pointou. Byť ním, nebola by to veru dobrá kniha.
Pre mňa je to v prvom rade kniha o Dunaji a živote okolo neho, technicky vzaté, o retrospektívach a dokumentárnych odbočkách, ktorými je hlavný príbeh popretkávaný tak husto, že som na jeho prítomnosť častokrát aj zabudol a potom som sa dejposúvajúcimi pasážami prehrýzal s istou netrpezlivosťou. Ak by niekto šikovný Dunaj v Amerike sfilmoval, nechcel by som ho vidieť na HBO, oveľa radšej by som si ho pozrel na National Geografic alebo Viasat History.
Netuším čo presne bolo Michalovou hlavnou ambíciou, možno mu naozaj išlo v prvom rade o dramatickú zápletku a ja som ako idiot po celý čas uprene čumel len na kulisy. Rozhodne to ale nie je o Martinovi a Mone versus 120 amerických dôchodcov, ako sa píše v anotácii, také niečo by osamote bolo skôr námetom na sitcom. Dunaj v Amerike je o troch tisícoch kilometroch rieky, dvadsiatich dňoch jej odkrývania, stovkách rokov jej histórie a nejakých dvadsiatich rokov životných skúseností hlavného hrdinu. To okolo toho mohlo byť napísané aj lepšie, aj oveľa horšie, preto dovedna slušná kniha, na súčasne slovenské pomery nadpriemerná, v Hvoreckého tvorbe jednoznačne zatiaľ najlepšia a po Plyši a Eskorte zasa raz sľubná vyhliadka na to, čo by mohlo prísť po nej.
Loading ...
