O ľuďoch, ktorí to už majú za sebou sa hovorí zo zásady vždy len pekne a so značnou dávkou pátosu. Pokojne to mohli byť smilníci, bomboví atentátnici alebo aj príslušníci policajného zboru. Akonáhle však skončia šesť stôp pod zemou, stávajú sa z nich milujúci otcovia, manželia, hrdinovia a zástancovia svojich ideálov.
O ľuďoch, ktorí to už majú za sebou sa hovorí zo zásady vždy len pekne a so značnou dávkou pátosu. Pokojne to mohli byť smilníci, bomboví atentátnici alebo aj príslušníci policajného zboru. Akonáhle však skončia šesť stôp pod zemou, stávajú sa z nich milujúci otcovia, manželia, hrdinovia a zástancovia svojich ideálov. Myslím, že dokonca aj na tú prezretú vredovitú cuketu, čo predáva lístky na Hlavnej stanici sa po smrti bude spomínať ako na roztomilú starenku, ktorá sa starala o blaho ľudstva. A to aj napriek tomu, že ma svojím vrelým prístupom posielala do piče už vtedy, keď doma ešte len zvažujem, či vôbec pocestujem. Nuž, chcem tým povedať, že smrť má zvláštnu moc meniť ľudí, alebo prinajmenšom prikrášľovať predstavy o nich. Morbídne. Povedal by som.
A prečo o tom vôbec splietam? Pravdou je, že za to môžu nebožtíci. Ako inak. Predposledný víkend patril vyslovene iba im. Im a ešte mojej rodine, ktorá sa pri tejto príležitosti každoročne v plnej zostave a so značnou dávkou znechutenia zhromaždí a svorne navštevuje miesta posledného odpočinku svojich pozostalých. Vieme predsa, aké je dôležité, aby rodina držala pohromade. Naše rodinné putá sú pozliepané z prachu, v ktorý sa obrátili naši predkovia. Predovšetkým môj starý otec bol človekom, na ktorého sa nemožno vykašľať a vyviaznuť z toho so zdravou kožou. A ani po jeho smrti sa nedal očakávať opak. Bol tak trochu Vitom Corelonem nášho rodu. Nebol síce hlavou mafiánskeho klanu, no bol farmárom. Farmárom vzbudzujúcim rešpekt, aby som bol presný. S odhodlaním jemu vlastným pestoval obilie, krumple okopával i kravky podojil. Až ho jedného jesenného popoludnia zrazil kombajn.
A tak sme sa stali ovcami bez pastiera, ak sa mám vyjadriť vzletne. Z praktického hľadiska sme sa však museli pobiť o dedičstvo. Každá rodina zbrojila po svojom. Naša ofenzíva spočívala v kultivovanom verbálnom prejave, no voči strelným zbraniam, kuchynským nožom a panviciam sme nemali šancu. Neobišli sme však najhoršie. Napodiv. Z tej ošípanej sme sa živili ešte rok potom, čo jej vystrelili mozog z hlavy.
Na jeden deň v roku však hodíme sváry za hlavu. Musíme. Robíme to predsa pre našich blízkych, pre našich zosnulých. Aj oni majú nárok na spoločnosť. A Dušičky sú dňom, kedy cintoríny ožívajú. Ľudia sa predbiehajú v nakupovaní honosných vencov, sviečok a iných luxusných doplnkov, aby dopriali pohodlie rozkladajúcim sa pozostatkom, čo ležia, ľaľa, tam hlboko v zemi. Som si istý, že pokiaľ nás odkiaľsi naši zosnulí pozorujú, tak sa hovädsky bavia. Každý z nás má v talóne hneď niekoľko martýrskych výrazov. Ja osobne preferujem imitáciu prejavu Jacka Nicholsona tesne potom, ako ho v Prelete nad kukučím hniezdom vystavili liečbe elektrošokmi. Osvedčený účinok. V podstate však ide o toto – tváriť sa čo možno najdramatickejšie, no pritom stále nestratiť nadhľad a predstierať, že sme sa tu zišli vlastne iba kvôli tej kačici, čo starká vždy pripraví na obed. A hoci je to kurevsky šmakovná kačica, tak predsa len je v tejto patetickej seanse ukryté aj čosi hlbšie ako len hlad.
Nakoniec sa však nemožno čudovať, že sa všetci na niečo hráme, predstierame a znázorňujeme to, čo v skutočnosti vôbec nie sme. Dívajúc sa na náhrobky sa predsa len veľmi náruživo tíska otázka a obava, kedy aj to naše predstavenie medzi „šťastne“ pozostalými skončí. Netreba nám žiadneho Nostradama, aby sme vedeli, že sa smútiac nad hrobom smútime tak trochu aj nad naším neodvratným zánikom. Ostáva len dúfať, že aj my sa budeme mať po smrti na kom zabávať.
Loading ...
)