Jubilejný stý diel seriálu konečne prináša trochu optimizmu. Uvidíme, čo vydrží až do konca.
C.
Lukáš mal pred sebou ešte poslednú noc v tábore. Opäť postavili železnicu, po ktorej tak, ako predtým, prichádzali vlaky plné nových väzňov. Naspäť sa vracali prázdne alebo takmer prázdne. Krutou súčasťou života v tábore bola smrť, jeden z dvoch možných spôsobov, ako sa stať slobodným človekom. Len veľmi málo väzňov nastúpilo na spiatočnú cestu. Vlak mal prísť až ráno a bolo viac-menej isté, že na posteli, ktorá Lukášovi patrila šestnásť rokov, bude večer zaspávať iný nešťastník. Lukáš si ho skúšal predstaviť. Rozmýšľal, ako bude vyzerať a koľko rokov za ktorý nezmyselný paragraf tu pobudne. Prežije? Veľmi túžil spať, len preto, aby noc už uplynula a on sa ráno zobudil a odišiel. Stále však podvedome čakal, že sa niečo zmení, že uprostred noci sa niekto prikradne k jeho posteli a zaškrtí ho, lebo už nebol jedným z väzňov. Strhával sa pri každom šramote a chvíľami bol zmierený s tým, že zrazu dovnútra vtrhnú stráže, vytiahnu ho von a tam ho dobijú. Krv vsiakne do zeme a neostane po ňom ani stopy. Po hodinách agónie ho strach opustil a on si povedal, že čo sa má stať sa stane. Čakal rovnako ako predtým, ale bol pokojný. Či je skutočne slobodným človekom, alebo mu dopriali tento pocit pred smrťou, vlastne od neho vonkoncom nezáleží. Všeobecne vzaté, v tábore od vás nezáleží absolútne nič. Aj prežitie, váš jediný cieľ, ktorému ste ochotní všetko podriadiť, je záležitosť náhody, môžete jej akurát tak trochu pomôcť. Znepáčite sa niekomu a do dvoch dní si na vás už nikto nespomenie. Vaša snaha vyjde nazmar. A naopak, každý deň ste zmierení so smrťou, už len čakáte, za ktorým rohom stojí a nakoniec sa dočkáte slobody. Aj to je možné. Život je lotéria, najmä v krajine, kde jeden ľudský život nemá žiadnu hodnotu. „Má. Koľko vládzeš pracovať, toľko si hoden.“
pokračovanie nabudúce
Loading ...
