Lukáš trpezlivo čakal na ten deň, o ktorom nevedel, kedy presne príde, ale cítil, že už je veľmi blízko. Deň keď zvíťazí, prepustia ho a bude opäť slobodným človekom.
XCVIII.
Lukáš opäť ostal sám, ale ako sme už spomenuli, s Aničkou podpísali tajnú zmluvu, o ktorej nikdy nehovorili. V tej zmluve bolo napísané, že si uvedomujú, že ich spoločný čas na svete je presne ohraničený a smútok preto v ňom nemá miesto. Ďalej sa v nej písalo, že v prípade, ktorý skôr či neskôr nastane a osud ich rozdelí, nebude ani jeden z nich smutný. Naopak, bude s vďakou spomínať na spoločné chvíle a tieto spomienky ho povedú vpred, ak to bude potrebovať. Smútok nemal mať miesto ani v spomienkach a skutočne, keď bolo Lukášovi najhoršie, často si spomenul. Chýbalo mu vypraté oblečenie, kuchárky sa naňho už neusmievali, ani nesedával nad pariacim kotlíkom, ale čas predsa len plynul akosi ľahšie. Občas sa dokonca prichytil, že sa usmieva, čo bola v týchto končinách vec skutočne nevídaná. Niektorí jeho spoluväzni ho podozrievali, že pred nimi tají niečo neskutočne dôležité, že plánuje útek a nechce ho prezradiť ostatným, jeho zasnívaný pohľad ich však presvedčil o tom, že akékoľvek podozrenie je zbytočné. Lukáš sa usmieval, lebo zistil, že aj keď jeho život už nemohol byť oveľa horší, predsa len nebol až taký zlý. Robil všetko, čo od neho vyžadovali, večer si líhal spať, ráno vstával a stále bol živý. Trpezlivo čakal na ten deň, o ktorom nevedel, kedy presne príde, ale cítil, že už je veľmi blízko. Deň keď zvíťazí, prepustia ho a bude opäť slobodným človekom.
pokračovanie nabudúce
Loading ...
