Článok o futbale, o mojom obľúbenom futbalovom tíme a o tom ako som sa za ním vydal až do srdca samotného Uhorska, len aby som konečne videl naživo behať a hrať skutočných dobrých futbalistov.
Za celý ten čas, čo kadetade píšem, nikdy som nenapísal článok o sebe a o športe. Šport, športovci a športoví priaznivci mi boli vždy dobrí ako terče lacného posmechu, ale aby som sa úprimne vyznal zo svojho vzťahu k telesnému pohybu založenému na súťažení, to v rámci starostlivo pestovanej pózy všetečného kaviarenského intelektuála nebolo, uznajte sami, dosť dobre možné. Ale ja mám šport celkom rád, aspoň raz týždne dokonca aktívne, prepotené tričká a čoraz smradľavejšie tenisky. A čo už je úplne štýlrúcajúce fopá, mám rád (a vždy som rád mal) dokonca aj ten najmasovejší zo všetkých športov – futbal.
Dnes, konečne po viac ako desiatich rokoch aktívnej publicistickej kariéry po prvýkrát odhodím masku a vyjdem zo slonovinovej veže – posledného to útočiska cintľavých rachitických cynických chabrusákov, ku ktorým som doteraz navonok patril – a napíšem článok o futbale, o svojom obľúbenom futbalovom tíme a o tom ako som sa za ním vydal až do srdca samotného Uhorska, len aby som konečne videl naživo behať a hrať skutočných dobrých futbalistov.
Málokto to o mne vie, ale som vcelku veľmi slušným hráčom hier zo séria FIFA, čo je mimochodom tiež veľmi smutné, pretože som hraniu Fify od nejakého roku 2005 venoval kopu času a dokázal by som o nej rozprávať celé hodiny a napísať desiatky fundovaných článkov. Zatiaľ ale nepoznám nikoho, koho by to bavilo počúvať alebo nebodaj čítať. Ponúkol som Humnu článok o tom, ako si najlepšie nastaviť útočnú taktiku pri rozostavení 3-5-2 a oni ma s tým poslali do Slova. Pre účely tohto textu sa teda obmedzím na to, že či už na PC alebo na PS3, po celý čas som bol verný len dvom tímom – FC Chelsea a Arsenalu a od verzie 09 už jedine len a len Arsenalu. Niežeby som bol hardcore fanúšikom, na gunners.cz nechodím, ani vlastný dres s Wallcotom na chrbte nemám (zatiaľ), ale Arsenal mi je veľmi sympatický. Natoľko sympatický, že keď vidím to kopyto Bendtnera ako zahadzuje jednu šancu za druhou, je mi tých ostatných desiatich aj so šedivým Arsenom normálne ľúto. Alebo naopak, keď nasúkal Arshavin štyri kusy Liverpoolu, tešil som sa spolu s ním, i keď vzaté prísne objektívne, aký ja mám reálne prospech z toho, že dáky krpatý poďobaný Rus dostane farebný kus kože za kus čiary z hydroxidu vápenatého a potom to ešte trikrát zopakuje?
Takže to, že som sa minulý pondelok navtieral dvom kamarátom do auta smerujúceho do Szombathely bolo logickým pokračovaním čoraz intímnejšieho vzťahu medzi mnou a celou tou bandou aktívne vytvárajúcou emočné atribúty značky FC Arsenal Londýn. Oni tam totiž v ten minulý pondelok hrali, rovnako ako pár dní predtým hrali proti amatérom niekde na predmestí Viedne. Klasický futbalový cirkus na turné v rámci výklusu po predsezónnom sústredení. Vidieť Arsenal na štadióne, čo má ledva tribúny je asi ako zažiť koncert U2 v púchovskom kulturáku. To je sakra dobrá ponuka aj pre ostrieľanejších odo mňa – holoboriadka čo bol doteraz na futbale len raz v živote a aj to zrovna na príšerne nudnom (Slovensko – Faerské Ostrovy 4:0).
Celú cestu maďarskými okreskami som sa strachoval, či ešte priamo na mieste zoženiem lístok. Pomaly som sa aj zmieroval s tým, že zatiaľ čo kamaráti s lístkami z predpredaja budú pokrikovať oplzlosti na Toureho (posledný jeho zápas za Arsenal), ja pôjdem za ten čas opustený opáčiť tajomstvá autentickej maďarskej varby do nejakej miestnej reštaurácie. Ale všetko bolo inak. Súc štadión Haladásu Szombathely je len o málo väčší ako moja rodná aréna v Novej Dubnici, kde som za žiakov nejeden okresný majstrák odchytal, lístkov mali na rozdávanie, resp. na predaj za symbolických 5000 hufnágelov (to je nevednokoľko peňazí v nejakej normálnej mene).
Našli sme si miesto pár metrov od trávnika, miestni aj hviezdy sa rozcvičovali, slniečko hrialo, ale aj tak jedna vec bola v neporiadku a s tým, ako zápas začal, sa ten dojem ešte umocnil. Totiž, vždy keď sa pozerám na futbal v televízii, vyzerá to tak, že ho hrajú dospelí ľudia, špičkoví majstri, platení tak, že by si vedeli z polročných odmien Google kúpiť a teda so všetkou vážnosťou, ktorá k tomu prináleží. A naživo? Naživo to vyzerá, že za seba poslali dáke deti. Deti síce vedia slušne kopnúť do lopty, na dresoch majú naozajstné mená, ale celé to vyzerá veľmi obyčajne, ako keby si vybehli len tak na dvor, domáce úlohy vzorne hotové, zakopať na bránky z kameňov. Keď v druhom polčase nastúpil Arshavin, po celý čas som čakal, že z okna paneláku stojaceho za hornou bránkou sa vystrčí Oľga Nikolajevna Aršavinová a zahuláka „Andrejko, hybaj domov, večera je na stole“ a Andrej sa zastaví na hranici šesťnástky, pozrie hore a zakričí „Ale mama, čo nevidíš že hráme?“ a mama sa nedá „Okamžite migaj domov, blyny ti vychladnú“ a tak Andrej bezradne pokrčí plecami, pozrie na Wengera, povie „Izvinite, tréner, fakt musím, lebo budem týždeň bez televízora“ a šedivý Arsene len mávne rukou a povie „Bež, Andrej, aj tak to dnes ostatným len przníš“, mávne hore do okna na pozdrav pani Aršavinovej, aby sa nehnevala, ukáže rozhodcovi, že chce striedať a do útoku pošle van Persieho, pretože ten je z chudobnej rodiny a teplú večeru majú len dvakrát do týždňa, takže ho mama zvyčajne necháva hrať až do konca.
Bez lietajúcich kamier, prestrihávaných detailov a opakovaných spomalených záberov skrátka futbal stráca svoj mediálny pátos, ale časom som si zvykol. Najmä keď Eduardo cez celú šesťnásku výstavne trafil od žrde a potom ešte raz z priameho kopu, van Persie kopol penaltu, akú by ten brankár nechytil ani keby mu dopredu povedal, kam pôjde a ešte aj Bendtner, hallelujah!, dal hneď dva góly, takže bolo jasné že to naozaj sú tí istí futbalisti, ktorí v televízii vypadajú tak nadľudsky, akurát teraz sú oveľa skutočnejší. Okrem toho som videl Sagnu aj s jeho plesnivým účesom ako sa nasral, keď ho szombathelský ľavý útočník drzácky vycvičil tesne za polovicou a od tej chvíle mu Bacary dával masívne pocítiť, čo je to dôrazná obrana, alebo Wilshera, inak takto útle sedemnásťročné dieťa, ktoré, ak sa mu nič zlé nestane, bude jedného dňa obrovskou hviezdou alebo nešťastného útočnika Haladásu a jeho penaltu o akej by sa dali celovečerné komédie nakrúcať (5:57 na tomto videu).
http://www.youtube.com/watch?v=kNZcNq2AyvA
Domáci inak nehrali zle, ak sa dá také niečo tvrdiť o mužstve, ktoré sa fakt snažilo a predsa prehralo 5:0. V druhom polčase mali šance, aj na rozhodcu sa nasrdili, dôsledkom čoho všetci zúčastnení na chvíľu zabudli, že je to priateľský zápas. Pri všetkej úcte k ich schopnostiam ako tohtoročného tretieho mužstva maďarskej ligy, česť Szombathely najviac zachraňovali brutálne hotdogy štadiónového stánkara s párkom podsypaným hnedastou chrumkavou cibuľkou a preliatym horčicou, kečupom, tatárskou omáčkou a chili. Výborní asi boli aj podaktorí miestni fanúšikovi, pretože všetci sa na ich občasných výkrikoch výborne bavili, ale priznám sa, že ak by v tom zápase o niečo išlo, nebolo by mi s nimi na spoločnej tribúne všetko jedno. Aby som nezabudol majú príšernú klubovú hymnu, ani čo im ju Scooter zložili, a výborného miestneho hlásateľa, čo aj za beznádejneho stavu pri každej príležitosti čoraz hlasnejšie zareval vpredženúce „hajrá, hoj, hajrá, sombatél“
Domov sme sa za vlahej letnej noci pre zmenu vracali po rakúskych okreskách a aj keď som bol zo všetkých troch v aute s Arsenalom najmenej spojený, uznávam že som mal za sebou zážitok rovnajúci sa ktorémukoľvek kultúrnemu, ak by sa rovnako vydaril. A Arsenal mám zasa o kúsok radšej. Sú síce smiešni, keď takí maličkí behajú na takom veľkom ihrisku, ale sú sakra dobrí v tom, čo robia a tá kombinácia nízkeho veku, veľkého talentu a šance, ktorú také špičkové mužstvo namiesto bezhlavého nakupovania upadajúcich hviezd dáva mladým nádejám je presne to, čo sa mi na Arsenale páči najviac.
Keby sa každému z nás, čo niečo vieme, podarilo nájsť si svoj Arsenal, v pondelok ráno by sa nám neuveriteľne ľahko do práce vstávalo.
Loading ...
.