Dnešný diel príbehu je o samote a o tom všetkom, čo je na nej také strašné, že sa jej každý bojí. Ale Lukáš si nevyberie, samota patrí k jeho životu.
LXV.
Hej, hej, človek niekedy žije ako vie a niekedy ani nevie ako a predsa žije. Hovoríme to preto, lebo táto charakteristika sa nám práve teraz presne hodí na Viktóriu. Žila ako vedela. Dlho bola chorá a Nadežda sa o ňu veľmi bála. Bola presvedčená, že jej mamka už načisto zomrie a ani ona jej nedokáže pomôcť. Bála sa samoty, ktorá by prišla potom. Samota je zlá a ako sa zdá, bola kliatbou celej tejto rodiny. Väčšinu času vo veľkom meste Lukáš blúdil a cítil sa sám. Aj Viktória po smrti svojej mamky osamela a preto vlastne utiekla. Samozrejme, vieme, že potom žili spolu a boli šťastní, ale len preto, že boli osamelí. Hneď, ako do ich života vstúpili iní ľudia, konkrétne chlapi v uniformách, znamenalo to samotu. Černoch bol samotárom od narodenia a aj malý Pavol bol sám tam, kde teraz bol. Viktória bola sama a ani dcéra ju nedokázala utešiť. Nadežda nikoho nepoznala. A Lukáš, ten sa s nikým nerozprával tak dlho, že si už ani nepamätal. Bol zo všetkých najosamelejší, ale paradoxne, nevadilo mu to ani kúsok. Tú samotu mali jednoducho skutočne v rodine.
pokračovanie nabudúce
Loading ...
