Martinus najal Evitu Urbaníkovú a verejne sa vyhrážajú, že za pomoci anonymných Slovákov dajú dokopy kolektívny román na pokračovanie, ktorý následnej vydajú, čím slovenskú literatúru posunú o hodný kus napred. Len naivita, alebo bezcharakterný podvod?
Aby ste boli v obraze, skôr ako začnete čítať. Martinus najal Evitu Urbaníkovú a verejne sa vyhrážajú, že za pomoci anonymných Slovákov dajú dokopy kolektívny román na pokračovanie, ktorý následnej vydajú, čím slovenskú literatúru posunú o hodný kus napred. Preto tomu aj dali meno Slovensko píše román.
Sú veci, ku ktorým sa človek dokáže vyjadriť bez toho, aby ich musel zažiť, alebo dokonca bez toho, aby vôbec reálne existovali. Napríklad: všetky budúce albumy U2, R.E.M. alebo Oasis. Ak ma prebudíte o tretej nadránom, bez problémov napíšem fundovanú recenziu na hociktorý z nich a keď o pár rokov reálne vyjdú, len si tam podopĺňate názvy a šup s tým rovno do mienkotvornej tlače. Alebo Rapošove filmy, v prípade že nebodaj ešte nejaké nakrúti, je vopred jasné, že to budú nielen blbosti, ale je aj zrejmé o aký druh blbosti pôjde. Je to ako s tým, že každé ráno vyjde Slnko, a veľmi by sme sa divili, keby jedného dňa nevyšlo, keď dovtedy vždy vyšlo.
Rovnaký druh minulej skúsenosti aplikovanej na predpokladanú budúcnosť sa týka aj všetkých snáh o literárnu tvorbu v podaní kolektívov náhodných okoloidúcich. S tým rozdielom, že by sa v prípade úspechu takého projektu nedalo hovoriť o výnimočnej nepravdepodobnej udalosti typu zabudnutého Slnka, ale rovno o zázraku. Ech, a buďme realisti, Evita Urbaníková v úlohe spisovateľského guru nevyzerá veľmi ako literárny Ježiš Kristus.
Vo všeobecnosti, uvažovať o Evite Urbaníkovej a literatúre sa dá skôr len v technickom zmysle. Pozostáva to zo zhlukov písmen, je na tom jej meno, predáva sa to aj v kníhkupectvách a nie je to kalendár aktov, takže to asi budú knihy. Povedané v skratke: Evita Urbaníková – toť Desmod slovenskej literatúry. Ale pochopiteľne problém spoločného románu nie je ani zďaleka len v nej a ja blahosklonne nevyužijem túto jedinečnú príležitosť sprostredkovať vám celý diapazón ofenzívnych úvah na tému hádam už tretej a čoraz horšej generácie plagiátorov Polnočného denníka.
Ak je cieľom stvoriť celok nazvateľný románom hodným knižného vydania, tak v prípade chaotickej tvorby navzájom nesúvisiacich amatérov by nepomohlo ani keby sa dozoru ujali Sloboda, Rankov, Pišťanek, Tatarka, alebo poprípade aj všetci štyria dokopy.
Na takéto tvrdenie a zároveň obhajobu úvodného odstavca existuje množstvo dobrých teoretických argumentov a niekoľko ešte lepších praktických príkladov.
Predstavme si na úvod čisto hypotetickú situáciu, pravdepodobnosťou blízku onomu vyššieopísanému zázraku – spomedzi stoviek ľudí, ktorí sa do celého ľahkovážneho lapajstva zapoja by boli desiati, ktorí vedia písať aspoň tak ako Evita a dokonca aj jeden, ktorý vie písať dobre. Majú šancu dať dokopy použiteľný román? Nemajú.
Pretože písať román bez toho, aby ste vedeli, čo postavy znamenajú, kam smerujú, čo sú zač a prečo budú robiť všetko to, čo budú robiť, je asi ako mať k dipozícii len papierový meter z IKEA a pustiť sa do plánovania pristátia na Mesiaci. To znamená, že sa to síce môže podariť, ale treba byť na to kurevsky zbehlý v matematike, kurevsky dôkladný a mať najviackurevské šťastie, aké táto planéta kedy nosila a nadájala.
Iste, existujú aj dramatické diela postavené na improvizácii, ale potom sa treba bližšie prizrieť, ktože to vlastne improvizoval. A tu je kameň úrazu číslo dva, navyše gordickým uzlom previazaný a zatvorený hlboko v Pandorinej skrinke, kde sa nad ním hompáľa Damoklov meč. Po tom, čo Evita svojim ľahko napodobniteľným ale o to ťažšie čitateľným štýlom napísala prvú kapitolu projektu s takto chvastúnskym názvom, o druhý diel sa pokúsilo 175 trýzniteľov slovenského jazyka. Aj keby o ich kvalite dostatočne nesvedčal výplod, ktorý po týždni nadľudského selekčného úsilia ako najlepší uverejnili namiesto druhej kapitoly (bohato postačia prvé dva odstavce), stále existuje až priveľa dôkazov toho, že ľudia z ulice písať proste nevedia a nikdy vedieť nebudú.
Ak si spolumajiteľ Martinusu ešte stále myslí, že Slováci písať vedia. tak by sa s tým rozhodne nemal tak verejne chváliť a nechať si to len pre svojho psychiatra, ktorý už s podobnými fantazmagóriami bude vedieť naložiť. Slováci, ale ani Maďari, Česi, Egypťania, Thajci, Rusi a zvyšné stovky národností totiž písať nevedia. Vedia písať konkrétni ľudia a to, že vedia písať sa spozná podľa toho, že už niečo napísali. Ak aj majú talent a ešte nič nenapísali, ťažko očakávať, že hneď ich prvotina bude hodná čo i len časti románu. Iná podstatná vec je, že ak niekto vie písať, tak určite nebude písať pre Evitu Urbaníkovú a jej internetový cirkus bĺch pokúšajúcich sa zakašľať. Byť schopný napísať román je v ostrom protiklade s chuťou plytvať svojim talentom na PR hovadinu takéhoto rozmeru a ešte k tomu zadarmo!
Komu nestačia tieto teoretické argumenty, nech sa opatrne poprehŕňa blogmi na Sme a ak to prežije, nech skúsi aj Pravdu. To je dokonalé zrkadlo toho, ako ľudia z ulice vedia písať. Popri tom si treba ešte neustále pripomínať, že blogeri môžu byť v rámci svojich diel aspoň konzistentní, zatiaľ čo Martinus bude musieť výsledok pozliepať z diel hneď niekoľkých desiatok postihnutých grafomanov.
Netvárme sa ale, že v Martinuse si neuvedomili do čoho idú. Všetko toto dobre vedeli a teraz sa doma tešia aj tomuto článku, pretože zakaždým, keď sa niekde objaví Martinus v súvislosti s ľubovoľnými knihami je splnený jeden z cieľov celej tejto reklamnej kampane. Aj keď sľubovať Slovenskom napísaný román a byť si istý, že román vôbec nemôže vzniknúť je v podstate čistý podvod, stále je to celkom dobrý a lacný spôsob ako pritiahnuť pozornosť. Hovoriť sa o nich hovorí už teraz (nepochopiteľne pozitívne dokonca aj na Inlande), honoráre tým nešťastníkom nikdy nesľúbili, Evitina povesť v jej cieľovej skupine rozhodne nijako neutrpí a keby náhodou nakoniec prišlo až k tomu, že niečo vytlačiť musia, môžu sa spoľahnúť, že nejakých 30 autorov krát 30 kamarátov každého jedného z nich hravo predá dosť kusov, aby neostali v strate. Tomu sa hovorí chladnokrvný kalkul s literatúrou!
Pamätám si ako sme sa onehdá v inZine pokúsili o kolektívny román s podobnými pravidlami a úprimne naivnou predstavou, že sa to predsa len dá. Pri všetkej skromnosti, to sme boli ľudia, ktorí elementárnu schopnosť klásť slová do viet nemusia nikomu dokazovať a medzi nami boli aj skutoční autori skutočných a úspešných kníh. Mali sme na to kopu času, platili nás za to a myslíte, že to vyšlo? No trt! Ani sme to nedokončili, každý napísal jeden diel a rozišlo sa nám to do absurdného stratena, takže nikto nemal chuť to látať ďalej. Tým chcem povedať len toľko, že kolektívnemu románu Evity a Martinusu dávam tak maximálne 4 úvodné diely naplnené snahou o koncept, 5 ďalších dielov štýle zhubného samorastu literárnej rakoviny, krátky pokus o následnú revitalizáciu a potom už len vymyslenie spôsobu, ako to elegantne uhnať do stratena. V takto načrtnutom procese držím palce a nabudúce by som poprosil menej siláckych rečí a obmedzenie slov ako „literatúra“, „písanie“, „román“, „talent“ a ďalších, ktoré s projektom nijako nemôžu súvisieť.
Loading ...
a vobec mi to nechyba. Aj blog som mal, aj ten uz nemam, lebo nechcem byt porovnavany s ostatnymi kokotmi, co tiez pisu blogy. Radsej som prestal fajcit a zacal chodit do posilky, aspon nieco clovek spravi pre zdravie 
)
